kontroverza

Nie som fanúšik šťastných koncov. Ani ako čitateľ, ani ako autor. Vždy mi prišlo, že šťastné konce sú pre slabomyseľných. Takých, ktorí nevedia vymyslieť nič lepšie. Šťastné konce sa hrozne preceňujú. Nie som sama, kto si to myslí. Alfred Hitchcock raz povedal: „Ak môj film urobí nešťastným aspoň jedného človeka, moje poslanie bolo splnené.“ A ak ste nejaký jeho film niekedy videli, viete, že naozaj splnené bolo.

Sedela som na bielej lavičke na konci sveta, ktorá mala uprostred vygravírované moje meno a pár dátumov. Do kučier sa mi opieral vietor a vlny Atlantiku boli vyššie, ako kedykoľvek predtým. Čajky, ktoré nado mnou lietali, vydávali zvuky ľahko zameniteľné s preexponovanou milenkou, ktorá videla priveľa videí pre dospelých. Žmúrila som do slnka a zhlboka dýchala slaný vzduch. Dívala som sa do všetkých strán prázdnej piesočnej pláže a hovorila si, že na Zemi to vie byť aj naozaj krásne.

Na moment som privrela oči a čosi mi zatienilo výhľad. Otvorila som ich a veľká mužská postava v bielych balonových nohaviciach a bielom tričku stála vedľa mňa. Hank zhlboka vzdychol a posadil sa.
,,Ani neviem, ako začať. Ja len, že… som nasratý. A smutný. Nemal som robiť veci, ktoré som robil a keby som vedel, že ťa už nikdy neuvidím… nie, tú vetu nedokončím, lebo by to asi bola lož. Asi by som to robil aj tak. Pretože si občas nedokážem pomôcť,“ díval sa celý čas do piesku pod nohami a kreslil doň prstami abstraktné obrazce.
,,A prečo si nasratý?“
,,Som nasratý, lebo som si bol istý, že si konečne v dobrých rukách. A viem, že aj ty si si bola istá. Najradšej by som toho austrálskeho vyjebanca zabil!“ zaťal päste a udrel nimi do dreva pod sebou.
,,To znie trochu pokrytecky, nemyslíš?“
,,Viem presne, čo by si teraz povedala, mne netreba pripomínať, že som kokot…“
,,Pamätáš, ako sme tu kedysi spolu behávali? Čakával si ma tam na tom kopci a ja som šprintovala ako o život, aby som tam s tebou mohla byť čím skôr,“ ukázala som na skalu obrastenú kaktusmi. Nikdy sme nezistili, ako sa tam vlastne dostali a čo je to za haluz, že tam vôbec rastú. Len tak, z kameňa.
,,Pamätám si všetko, čo sme spolu robili,“ trochu premáhal plač.
,,Rada som ťa ľúbila. Škoda, že to nič neznamenalo,“ usmiala som sa smutne.
,,Tvoja láska znamenala celý svet, Malá.“
,,Vieš, ľudia hovoria, že skutočná láska ťa má zmeniť. A ty si stále taký, aký si bol. A už by si mal ísť…“ usmiala som sa.
,,Tak ja už pôjdem… a dnes, prvýkrát v živote, sa s tebou aj naozaj rozlúčim,“ pohladil hánkami moje stehno, vstal a jeho široké ramená zmizli kdesi v diaľke.

Nestihla som si ani oprášiť piesok z očí, ktorý tam mám vždy, keď ho stretnem, aby som nevidela všetko príliš jasne, a už sa na lavičke vedľa mňa v bielej letnej košeli a šortkách rozvaľoval Bruno. Nepozdravil, len tam chvíľu sedel a pozoroval oceán. Zatínal zuby a svaly na sánke sa mu napínali. Mädlil si ruky a predýchaval emóciu. Mám zvláštny fetiš na ľudí, ktorým smútok dokáže vyrašiť do nasranosti. Otočil sa a pohladil malý vygravírovaný Mesiac na lavičke pri mojom mene. Prehltol slzy, vstal a odišiel. Nemám mu to za zlé. Je od neho pekné, že vôbec prišiel.

Nebo sa farbilo do ružova, keď sa vedľa mňa posadil Filip s očami červenými ako začínajúci hulič. V tom bielom tielku mu to veľmi pristalo. Vyzeral tak čisto a nevinne.
,,Ako človek a kamarát… to viem pochopiť. In some way. Ako kresťan ani nie. Ale aj keď byť kresťanom znamená byť neustále vo funkcii, vieš, ako prezident… na chvíľu ním teraz nebudem. Na chvíľu si chcem myslieť, že si neurobila tú najhlúpejšiu vec na svete. Na chvíľu chcem pochopiť tvoju bolesť a tvoj smútok a spôsob, akým si sa s nimi vysporiadala,“ oprel sa o operadlo lavičky a pravou rukou hladkal jej kovanie.
,,Vďaka, že si bol tak dlho taký dobrý kamarát.“
,,Mal som ťa naozaj, naozaj veľmi rád. Bola si ako rodina. Ako dcéra, ktorú som nikdy nemal, ale vždy chcel. I miss you, babygirl…“ pobozkal si dlaň a pritlačil ju k môjmu menu na drevenej latke.

Počula som zvuk motorky a vo vzduchu zacítila Aurelov signifikantný parfém. Na rukách držal novorodenca a obaja vyzerali ako anjeli, ktorí práve pristáli na tejto planéte azda po prvýkrát. Aurel si sadol a Damiána si posadil na kolená.
,,Vedel som, že tu budeš… sľúbil som, že ti ho prinesiem ukázať. Prepáč, že som to nestihol…“ povedal potichu a objímal dieťa sediace mu na nohách.
,,Je prekrásny,“ vystrela som k nemu ruku a veľké detské oči sa na mňa pozerali a usmievali, ako keby ma poznali.
,,Čo tam vidíš?“ spýtal sa ho a chlapček s tučnučkými líčkami vydával veselé detské zvuky. ,,Tešil som sa, ako ho naučíš húliť a budeš jeho obľúbená teta. Taká tá, ku ktorej sa chodí, keď nenávidíš rodičov, vieš. Bola si jeho prvá sudička, pamätáš? Priala si mu, aby mal každý deň dôvod na hurónsky smiech a on sa naozaj smeje, odkedy sme si ho priniesli z pôrodnice. Vraj sa bežne také malé deti nesmejú, ale on má asi nejaký druh vnútorného humoru, ktorému my nerozumieme. Vďaka, že si tu bola,“ pohladkal kúsok dosky a dieťa v bielych dupačkách mi veselo zamávalo.

Oliverove kroky v piesku spoznám medzi tisícami iných. Jeho veľké nohy vydávaju zvuk ako žiadne iné. V rozhalenej bielej košeli a plážových kraťasoch, držiac v ruke akúsi farebnú vázu, sa posadil.
,,Do piče skurveneeeeeeeeeej!“ zakričal kamsi do diaľav.
,,Prepáč mi,“ chcela som ho pohladkať po hlave, ako vždy, keď bol nahnevaný, ale dnes som si povedala, že to robiť nebudem. Musí tú emóciu zvládnuť sám.
,,Ako si mohla? Jak proste… do piče! Nedalo sa to vymyslieť nijako inak? Lepšie? Celý život ťa živilo vymýšľanie a toto je najlepšie, čo si dokázala? Mal som počúvať, keď si hovorila o tom, že ak majú ľudia právo žiť ako chcú, majú právo aj umrieť ako chcú. Mal som ťa kurva počúvať!“ hneval sa. Na svet, na mňa, na tú situáciu. Hneval sa veľmi. Ale ako ho poznám, nebude sa hnevať dlho. Pretože jemu žiadna emócia nikdy dlho nevydržala. Neplakal. Nesmútil. Len bol nasraný. Nevyšla z neho jediná slza. Musí byť ťažké byť ním. Tak, ako bolo neľahké byť s ním. Postavil sa a niesol farebnú vázu na kopec nad plážou.

Zatvorila som oči a rozjímala. O úžasných mužoch môjho života, ktorí občas kamsi zmizli, ale vždy sa objavili znova, keď som ich najviac (ne)potrebovala. Čakala som, kedy si vedľa mňa sadne posledný mohykán, aby mi povedal čosi pekné. Alebo čosi nasrané. Alebo skrátka len čosi. Pieskové hodiny sa presýpali hodnú chvíľu a keď som otvorila oči, nebol tam nikto. Neprišiel sa rozlúčiť. Starý prevozník stál pri malej drevenej loďke na brehu a mával na mňa. Je čas.

Vstala som a pohladila Mesiac vypálený do bieleho dreva. Kráčala som k nemu v krásnych bielych šatách a cítila sa ako nevesta oceánu. Otočila som sa ku kaktusovému kopcu, na ktorom stáli takmer všetky moje lásky a z farebnej urny do plážového piesku sypali môj popol. Budem súčasťou najkrajšieho miesta na svete už navždy. Lebo tak som si to priala a oni všetci si to pamätali.

Nie som fanúšik šťastných koncov. Ani ako autor, ani ako čitateľ. A tak trochu hitchcockovsky verím, že som aspoň jedného z vás týmto príbehom urobila nešťastným. Lebo odísť zo sveta so splneným poslaním bol vždy tak trochu môj sen.