kontroverza

Zobudil som sa o 3:38. Mal som zvláštny sen, až ma to vytiahlo z postele. Šiel som sa napiť a potom som sa chvíľu díval z gauča na spln za oknom. Myslím na teba vždy, keď vidím Mesiac. Možno to znamená, že na teba budem myslieť už do konca života zakaždým, keď v noci zdvihnem hlavu k nebu. Ktovie. Ľahko strácam pozornosť.

V tom sne sme spolu kráčali na akúsi horu. Myslím, že som ťa tam nútil vyliezť, hoci sa ti veľmi nechcelo. Ale sľúbil som ti, že na vrchole zažiješ niečo, čo si nikdy nezažila. A keď som to povedal, vošiel som hlboko do tvojej hlavy a videl, ako ti v prefrontálnom cortexe zasvietila ikona prsteňa s diamantom, že by ti aj žena Cristiana Ronalda mohla závidieť. Zasmial som sa a zľahka ťa potľapkal po zadku, ako si kráčala predo mnou, aby som ťa trochu popostrčil.

Celou cestou hore si sa bála, lebo nerada kráčaš do výšok. Je to zvláštne, lebo z výšok strach nemáš, už som ťa v nich videl lietať, aj z nich skákať. Ale uisťoval som ťa, že sa nemáš čoho báť. Že na teba dám pozor a nenechám ťa spadnúť. Po chvíli si mi konečne uverila a prestala bezbreho pičovať na výšľap. Dokonca som mal miestami pocit, že si si ho užívala. Kráčal som za tebou a sledoval, ako sa ti napínajú tie šialené lýtka a bol som rád, že si sa nechala ukecať a šla so mnou.

Rozprávali sme sa cestou o veciach, ktoré bolia. Ako pľuzgiere po pretancovanej noci v lodičkách. Alebo porezanie papierom medzi prstami na ruke. Alebo ticho. Nenávidíš ticho. Raz si z ticha takmer ohluchla. A to dokážeš snáď len ty. Myslím, že tvoja najčastejšia veta bola „Hovor na mňa“, keď som ťa spoznal. Nebol som si istý, či máš tak rada môj hlas alebo len tak veľmi nenávidíš ticho.

,,Veríš mi?“ spýtal som sa, keď sme vyšli hore. Prikývla si a pobozkala ma. ,,Tak rozpaž a zatvor oči,“ zašepkal som ti do ucha a ty si to s nadšením urobila. Nepýtala si sa prečo. Stála si na okraji útesu a ja som na teba nemohol vynadívať. Na takú krásnu a odovzdanú. Nevidomú. Stačilo ťa iba špičkou ukazováka trochu šťuchnúť do ramena a už si strácala rovnováhu.

Vo chvíli, keď si si uvedomila, že to neustojíš, otvorila si oči a s nevypovedaným: „Preboha, prečo si to urobil?“ si naberala rýchlosť. V posledných stotinách nášho očného kontaktu si oči znovu privrela a zhlboka vydýchla. Ako keby si sama sebe povedala „To som mohla čakať“ a zmierila si sa.

Stál som na okraji tej hory a užíval si výhľad. Nepozrel som sa dole na tvoje mŕtve telo. Nechcel som. Chcel som si ťa pamätať takú, akú som ťa mal rád. Krásnu a odovzdanú. Nie roztrhanú na kusy, špinavú a mŕtvu. Potom som spokojne odkráčal naspäť do doliny a vo vrecku celý čas žmolil krabičku s prsteňom.

Sny si treba plniť.