kontroverza

Zo všetkého najradšej sa dívam na stúpajúci cigaretový dym počas noci. Je hustý, vlní sa a tancuje tak zvodne, že mi je celkom jedno, že ma zabíja. To isté by sa dalo povedať o mojom vkuse na ženy. Odsťahoval som sa zo svojho starého bytu, keď som už nechcel žiť na periférii. Chcel som sa vrátiť do mesta, do centra diania, do priestoru, z ktorého vždy budem počuť nočný huriavk mesta, niečiu hádku, niečiu súlož a niečie neurotické deti. Z miesta, ktoré popieralo život, som sa dostal na miesto, ktoré ním prekypovalo. A tak som si povedal, že tu už budem šťastný.

Raz večer som zasa obdivoval tancujúci dym a na balkóne vedľa sedela žena s počítačom na kolenách, fajčila jednu za druhou a horlivo čosi ťukala do klávesnice. Chvíľu som ju pozoroval, bola sústredená, zabalená v červenej deke a neurotická. Keď hľadala myšlienku, hrýzla si palec a poťahovala z cigarety o čosi pomalšie. A keď ju zahasila, písala rýchlo a jazykom si prechádzala po hornej pere. Nemal som ani tušenia, čo píše, ale strašne som si to chcel prečítať, keď sa pri tom tvárila takto.

Zariaďoval som si byt celé dni. A celé noci som sa na ňu díval a bol si istý, že o tom vôbec nevie, lebo nikdy nezdvihla hlavu a nepozrela sa hore. Tak nejako som ju spoznal. Bola to spisovateľka publikujúca pod mužským pseudonymom a raz večer, keď jej zavoňal môj joint, zodvihla pohľad a ja som kývol hlavou. A ona prišla a do rána mi rozprávala o tom, aké to je schizofrénne žiť ako žena, písať ako muž a vnímať svet ako dieťa.

Stali sa z nás priatelia. Ona mi občas vyvenčila psa, keď som nemal čas a ja som jej kŕmil potkana, keď ležala na gauči v autorskej depresii a po byte mala rozostavané stojany s plátnami, ktoré polievala čiernou. Mala v hlave také peklo, že keď som ho sledoval, na moment som zabúdal na to vlastné. Preto som sa s ňou priatelil. Bolo jej horšie ako mne a ja som to celkom oceňoval.

“Je dosť oslobodzujúce, že ti môžem povedať všetko,” ťukol som fľaškou piva o jej.
“Sú tajomstvá, ktoré si radšej nechaj pre seba,” usmiala sa.
“Napríklad?”
”Napríklad… s koľkými ženami si spal a tak,” uškrnula sa.
“Veď tebe to môže byť celkom jedno,” mávol som rukou a ona sa zarazila.
“No veď ja len žartujem,” vykoktala zo seba a načiahla sa po ovládač. “Máš z niečoho strach?” spýtala sa.
“Z pavúkov. Minule som šoféroval a jeden sa spustil zo spätného zrkadla, skoro nás oboch zabil,” striaslo ma.
“Budem sa smiať potichu, poďme na ten film,” uchechtávala sa.
“Čo to bude dnes?” naoko som vzdychol, hoci musím priznať, že som tie jej romantické filmy pozeral rád. Samé o sebe by ma asi nebavili, ale rád som počúval jej výklad a podával jej vreckovky, keď ju to aj na stý raz dojalo.
“Dáme si jednu časť Ally McBeal. Viem, že to nie je film, ale musíš to vidieť,” povedala a dívali sme sa na to, čo sa stane, ak muž zabudne na tridsiate narodeniny svojej partnerky, pretože je to sráč a workoholik. Jediný spôsob, ako sa z toho vyvliecť, je požiadať Stinga, aby jej zaspieval.
“Tak ale, posral som sa z toho,” povedal som uznanlivo.
“To je jediný spôsob, ako môžeš odčiniť niečo také,” sadla si na päty na gauči a gestikulovala veľmi presvedčivo.
“Fakt? Toto je cesta?” uškrnul som sa.
“Ak zabudneš na tridsiatku svojej partnerky, tak to vyžehlí jedine Sting,” dívala sa a potichu si spievala spolu s ním. Bola krásna a mala vo výraze takú túžbu po láske, že by si ju človek chcel adoptovať, keby bola šteňa.

V iný večer v rovnakom týždni prišla s filmom, o ktorom mi hovorila azda dva mesiace.
“Proste musíš vidieť About time, lebo táto scéna je z iného sveta,” usmievala sa a nadšene spustila youtubový link.
Žena v ňom nechala namiesto svadobného pochodu zahrať nejakému írovi skladbu, ktorú on a jeho otec milovali. A mala červené letné šaty, keď kráčala k oltáru.
“Mám rád Rachel McAdams,” povedal som.
“No nie je to krásne?”
“Ale je,” pritakal som.
“Ona ho veľmi ľúbi. Oni si strašne užili to, že ten deň patrí im a ona z postu najdôležitejšej mohla spraviť čokoľvek. A rozhodla sa urobiť mu radosť. To je láska, ktorú chceš,” sklopila zrak, usmievala sa a žmolkala si v prstoch roh červenej deky.

Po istej dobe som mal pocit, že chce odo mňa a môjho časového harmonogramu dáko priveľa, tak som to obmedzil, aby som sa vyhol neželanému zamilovaniu a zbytočným otázkam o budúcnosti, ktorá neexistovala.

V piatok som sa vrátil domov chorý ako pes a síce som jeden z mála, ktorému ľudia po práci tlieskajú, necítil som sa dnes ako hrdina. Tri dni som grcal a nedvíhal jej telefón.
“Ty si sa dal na heroín?” spýtala sa stojac vo dverách v sobotu ráno.
“Čo?”
”Tri dni grciaš a vyzeráš jak troska. A neberieš mi mobil. Ćo ti je?” odsunula ma a vošla dnu.
“Neviem, viróza,” mykol som ramenom.
“Pôjdem ti urobiť vývar a prinesiem ti niečo z lekárne, daj si sprchu a zabal sa do deky. Vezmem cestou aj dáky džús, mal by si prijímať fruktózu,” hovorila strašne rýchlo.
“Mám z teba paniku, jak keby si sa mi spustila zo späťáku,” povedal som.
A asi som to zas až tak nemyslel, ale tak jej trhlo výrazom, že keby bola kreslená, tak by sa jej práve teraz zväčšovali oči a mala by nad hlavou žiarovku.
“Ja som… Ja už pôjdem. Tak sa rýchlo uzdrav a niekedy prídi na pivo, čau,” usmiala sa a odišla.
Už som odohnal veľa žien, ale tak rýchlo nebežala žiadna.

Zatvoril som dvere a bál sa ísť fajčiť na balkón, aby som ju nevidel sedieť s počítačom na kolenách. Nakoniec som sa uzniesol, že som dostatočne dospelý na to, aby som si mohol dať cigaretu na vlastnom balkóne, tak som vyšiel. Dnu sa jej svietilo, ale vonku nebola. Vydýchol som si. Len bolo zvláštne, že som ju tam nevidel ani ďalší týždeň. Musela fajčiť vo vnútri, len aby o mňa nezavadila ani pohľadom a pritom viem, ako nenávidí cigaretový puch v perinách.

“Máš niečo nové?” napísal som jej na messengeri, keď už mi bolo blbé ignorovať túto situáciu. A keď mi došli poviedky, ktoré by som si prečítal. Nemal som rád ten pocit prázdneho monitoru pri rannej káve.
“Ani nie, už si zdravý?” naťukala asi po polhodine.
“Si doma?”
“Doma,” bola stručná.
“Poď na pivo,” otvoril som chladničku a dve vybral.
O chvíľu stála pred mojimi dverami.
“Čo by si rád?” spýtala sa. Milo, nenasrato. Ale dvakrát dobre jej zo mňa teda nebolo.
“Poď dovnútra, preboha,” zdrapol som ju za rameno. “Došli mi poviedky, čo robíš celé dni?” chcel som s ňou žartovať, ale nešlo mi to.
“Vieš, čo je sranda?” spýtala sa a otvorila si fľašku, s ktorou si potom sadla na parapetu môjho balkóna. Vyložila si nohy, zapálila cigaretu a dívala sa do diaľky. “Že sú ľudia, čo si o mne myslia, že nič iné nie som, len storylover.A je to to jediné, čo na mne majú radi. To je ako keby si mal na človeku rád len pravú ruku a ten zvyšok sa ti hnusil,” hovorila potichu a máličko sa jej lesklil oči.
“Ale ja som si myslel, že vieš, že ja o nič viac ako o tvoju pravú ruku nestojím,” povedal som.
Zasa mala v tvári ten výraz.
“Akože, nie tak som to myslel, ale mňa na tebe tiež zaujímajú tvoje príbehy. Mne to stačí, na viac ťa proste nie je treba,” snažil som sa to vysvetliť tak, aby to pochopila ako kompliment, ale z úst mi šli slová, ktoré som neveril, že hovorím.
Zoskočila z mojej parapetnej dosky, podala mi pivo a nedofajčenú LMku a odišla.

Stál som tam sám, s jej rúžom na pivovej fľaši a filtri bielej cigarety, kukal do diaľky a premýšľal, kde o polnoci zoženiem číslo na Stinga…