kontroverza

Naozaj rád sa budím na slnečné lúče. O dosť radšej sa budím na fajku. A zo všetkého najradšej sa budím na vôňu pečenej slaniny.
“Ty si kedy vstala?” spýtal som sa jej s ešte zalepenými očami, keď tancovala na Lisu Minnelli v mojej kuchyni a mojej košeli.
“Som neskonale sexy v tvojej košeli, však áno? All the single ladies, all the single ladies…” tancovala a ukladala na seba veľké americké lievance.
“Budeme jesť lievance so slaninou?” skrivil som tvár.
“V amerických filmoch to vždy vyzerá dobre, ale je to dosť nechutné. Takže si daj najprv slaninu s bagetou a potom lievance so sirupom,” liala do hrnčekov kávu.
“Máš rada americké romantické komédie, však?” uškrnul som sa.
“Milujem všetko s Jennifer Aniston!”
“A prečo Single ladies? Cítiš sa slobodne?” zodvihol som pravé obočie.
Vystrela predo mňa ľavú roku.
“If you liked it, then you should have put a ring on it….” žmurkla a stále sa natriasala.
“No vlastne, keď sme už pri tom, dnes mám pre teba ideálne trávenie voľného času. Prišli kolotoče,” chrúmal som tretí slaninový chips a premýšľal, či ma náhodou nechce vykŕmiť, aby som sa nepáčil nikomu inému okrem nej. Som presvedčený, že ženy to robia, keď si chcú udržať chlapa. Postarajú sa mu o veľký pupok, aby mali istotu, že si nedovidí na penis a teda aj istotu, že by sa mu naň nechcel dívať nikto iný.

Trochu sa zamračila.
“Nemám rada kolotoče,” zamraučala.
“Bude to zábava. Vystrelím ti plyšáka.”
”Tak to sa idem obliecť, nech sa ti môžem smiať po zvyšok dňa, že si netrafil a musel mi ho kúpiť v Dráčiku,” pobozkala ma na čelo a zmizla v kúpeľni.
Takmer som zabudol, aké to je fajn, keď človek nevstáva sám. Síce sme ešte nestihli definovať náš vzťah, ale boli sme kamaráti, čo sa spolu občas vyspali a radi trávili čas hraním sa na postavy z amerických filmov.
“Prezlečieme sa za niekoho?” zakričala.
“Preboha a za koho?” rozosmial som sa.
“Neviem… máš prúžkovaný oblek a klobúk?”
“Chvalabohu nie,” otvoril som dvere na kúpeľni, keď si čistila zuby a pritisol sa k nej zozadu.
“Nemôžeme sexovať, ideme na kolotoče,” otočila sa a dala mi napenenú pusu.
”Ježiš, ty používaš detskú pastu?” zhnusil som sa, keď mi v ústach pristála jahodová pena.
“No a? Neštípe a chutí ako jahody,” mykla ramenom. “Takže nemôžeš mi Michael Corleone. Škoda. Tak kto chceš byť?”
“A ty budeš kto?”
Odišla do spálne a vrátila sa so šatami z 50.rokov v jednej ruke a podväzkami v druhej.
“Marry kurva Poppins!”
Smial som sa ako dávno nie. Chvíľu som premýšľal, ako sa jej na tých veľkých prsiach udržia šaty bez ramienok, ale bola v nich krásna a ja som nechcel kaziť ten nápad s prevlekmi, tak som zmizol v šatníku a obliekol si môj najlepší šedý oblek a na košeľu pripol strieborné manžetové gombíky.

Chvíľu si ma premeriavala vo dverách, hrýzla sa do spodnej pery a úplne som jej v očiach videl, ako by po mne skočila.
“Som Bond. James NajviacSexyJebač Bond,” povedal som a oprel sa o zárubňu so svojim spaľujúcim pohľadom lovca.
Myslím, že jej smiech bolo počuť po celom bloku. Aj som sa chvíľu cítil urazene, ale potom sa ku mne pritisla a ja som mal vo výhľade už len jej dekolt, tak som zabudol, prečo som sa to vlastne chcel hnevať.

Mám jarmoky a iné kolotočové atrakcie veľmi rád. Aj lunaparky, Disneylandy a Pratery. Mám rád ten pocit zábavného strachu. Či už z fastfoodových špecialít alebo zo šteklenia v žalúdku, keď sa z húsenkovej dráhy dostávate dolu vo veľkej rýchlosti. Ľudia kričali strachom a nadšením všade okolo nás. Stála pri každom stánku s koženými šperkami a iba sa dívala.
“Páči sa ti niečo?” vzal som do ruky kožený náramok s príveskom v tvare srdca.
”Všetko je to ohavný gýč. Všetko to chcem,” povedala rozhodne.
“Ten náramok pre slečnu Poppins, prosím,” usmial som sa na sympatickú mladú cigánočku za pultom.
“Nech sa páči, mladý pán, sedem evro,” usmiala sa tiež štrbavým úsmevom na nás oboch.
“Srdcia sú dnes dáko pod cenu,” povedal som potichu.
Uviazala si náramok okolo ruky a mal som pocit, že ma ňou aj chcela chytiť, ale tak sa bála, že by som uhol, že si ju radšej dala v bok.
“Dáme si niečo?” spýtala sa, keď vo vzduchu zacítila voňať popcorn.
“Isteže, milejdy… martini… pretrepať, nemiešať…” povedal som hlbokým hlasom.
“Idem ti po cukrovú vatu a ty mne po klobásu?” zrušila ma.
”Hej,o päť minút pri strelnici.“

Sedel som na lavičke s veľkou pečenou klobásou, dvoma krajcami chleba a horčicou a moja obscénna hviezda 50.rokov ku mne kráčala s kotúčom cukrovej vaty väčším ako jej hlava.
“Je celkom smiešne, ako popierame gendrové stereotypy,” podala mi ružovú lepiacu masu a ja jej šťavnatý falický symbol.
“Vyzeráme ako idioti, podľa teba?” spýtal som sa a trochu dúfal, že mi na chvíľu zaklame.
“Vyzeráme ako gay a lesba vo friend zone, sa na nás pozri. Okrem toho, ani jedno z týchto jedál sa nedá požiť dôstojne, pozri sa,” strčila si do úst klobásu takmer do polovice, potom sa perami vrátila na začiatok a odhryzla špičku.
”Au,” zasyčal som. Rozosmiala sa a snažila sa nezašpiniť si šaty masťou. Ja som sa snažil nenápadne jej vybrať z kučier chumáče cukrovej vaty, ktorú som o ňu oprel.

Popravde, veľmi nám to hranie rolí nešlo, bolo to skôr zábavné, ako sexy, ale možno práve preto som s ňou rád trávil čas. Cítil som sa ako v poslednom ročníku na základke, keď si človek uvedomí, že jeho najlepšia kamoška zo susedstva je vlastne láskou jeho života. Alebo teda aspoň láskou na posledné leto pred nástupom na strednú. Ale na to nikto nemyslel, keď si doma na tajňáša púšťal slaďáky od Hammela.

Dojedli sme a ja som si povedal, že sa naozaj musím pochlapiť a dopriať jej aspoň jednu scénu z americkej romantickej komédie, na ktorú by mohla spomínať. Vzal som si vzduchovku a skolil všetky plechové terčíky na prvý pokus. Poskočila a zatlieskala mi. Alebo možno ani nie mne, len sa naozaj tešila, že dostane obrieho plyšáka.
“Ktorého si vyberiete, pani?” opýtala sa evidentne mama tej cigánočky zo stánku s kožou.
“Toho medveďa s motýlikom, prosím. A ešte som slečna,” pozrela na mňa vyčítavo.
”Nech sa vám lúbí. A vy nečakajte dlho,” žmurkla na mňa cigánska vedma.
Hrdo objímala hračku väčšiu než ona a opierala si svoje mäkké líca o mäkké líca toho medveďa. Vyzerala šťastne. Ako dieťa. Mal som rád, keď vyzerala ako dieťa, lebo to nebolo často. Väčšinou vyzerala ako dospelá. Stále hovorila, že nemá vrásky ako dôkaz, ale mala. Nie na tvári, ale keď ste sa jej bližšie zadívali do očí, tak mala v modrej dúhovke takú zlatú ryhu, ktorá z času na čas vyzerala dosť smutne.

Ochotne so mnou zdolala pár kolotočových atrakcií, hoci som vedel, ako veľmi sa bojí, ale bol som rád, že ma nenechala ísť samého.
“Prečo pištíš, veď ty sa nebojíš výšok?” kričal som na ňu na húsenkovej dráhe.
”Ale dosť sa bojím železných konštrukcií vyrobených v Sovietskom zväze a prevádzkovaných partiou olašákov,” dúfal som, že ju nikto nepočul.

Kráčali sme domov a keď som na moment privrel oči, cítil som sa fakt ako hviezda strieborného plátna.
Vzduch voňal kvitnúcimi čerešňami, jej vlasy cukrovou vatou, nikde nebolo počuť nič, len klopkanie jej podpätkov a ako som ju pravou rukou držal za bok, nahmatal som bruškami prstov čipku na jej podväzkovom páse.

“Pamäť má veľa čakární. Dá sa do nich nakuknúť, zalistovať v živote, prepašovať zopár historiek a spomienok – z hlavy na papier. Písanie je jediný dovolený spôsob kradnutia: človek okráda sám seba. Pamäť je vývojka. Písanie je ustaľovač. A zrazu sú pred nami fotografie spomienok,” povedala.
“Čože?”
“Aj to sa robí v romantických komédiách, citujú sa pasáže z kníh. To bolo zo zbierky Ponožky pred odletom od Dušeka.”
”Si nesmierne edukatívna,” pobozkal som ju na ľavý spánok.
“No tak, šup!”
“Čo šup?”
”Zarecituj mi dačo!”
“Prepadol som s družinou Dom kultúry Ružinov,” povedal som.
“Vlado Janček, zbiera Motýľov,” usmiala sa.

Po zvyšok cesty sme kráčali mlčky. Počúval som len pravidelný rytmus tých podpätkov a uvažoval, prečo sa mi tak veľmi páči nasledovať ich zvuk, nech už idú kamkoľvek.

Vo vrecku saka som mal plastový sivý prsteň s ružovým očkom. Stál dve eurá a bol som si istý, že iba ona by ho nosila hrdo a nechcela zaň diamantovú náhradu. Pred dverami bytu som si to však rozmyslel. Viete si predstaviť, ako by to vyzeralo?

Žena s klobásou a muž s cukrovou vatou si vám dovoľujú oznámiť…