kontroverza

Sedela som v aute vedľa Tima a koncertovala na Rihannu hrajúcu z Fun rádia, keď okolo nás v poobednej bratislavskej zápche začali pohodlne prechádzať motorkári.
,,Ah, toto je jak mesiac flotily v New Yorku. Keď prídu námorníci, vieš, že začalo leto. Rovnako, ako keď výjdu von motorkári. Svet sa obracia k lepšiemu,“ privrela som oči a oprela si hlavu.
,,Neviem, z psychologického hľadiska je to vlastne detinská zábava pre mužov v kríze stredného veku,“ mykol ramenom nezúčastnene.
,,Takto hovoria iba muži, v ktorých nezostala ani štipka vnútorného dieťaťa alebo nervydrásajúcej túžby po adrenalíne. Čiže beta,“ odfrkla som. Timo sa nahlas zasmial.
,,Alebo psychológovia s 15 ročnou praxou, však áno,“ pokrútil hlavou.
,,Každá psychoanalýza sa dá robiť s dôrazom na negatíva, to nie je žiadne majstrovstvo. Keby som vedela, že takto pracuješ, nikdy si s tebou prax neotvorím!“ udrela som ho do ramena.
,,Henten námorník sa na teba kuká už nejak dlho,“ kývol bradou smerom k môjmu oknu. Otočila som hlavu a v nekonečnej zápche na Prístavnom moste som uvidela známu postavu. Dala som dole okienko, on zdvihol plexi a môj deň bol razom o kus lepší.
,,Napíšem ti,“ zamával a prekľučkoval medzi autami.
,,Kto to bol?“ zarazil sa Timo.
,,Aurel,“ uškrnula som sa.
,,Fakt? By som ho v živote nespoznal. Dlho som o ňom nepočul,“ povedal viac-menej sám pre seba.
,,Ja tiež nie,“ vzdychla som si a obsesívne sledovala mobil každé dve minúty, či dostojí svojmu sľubu. Nebudem hádam písať prvá, mám svoju hrdosť! Neviem síce, ako veľmi s hrdosťou súvisí to, že som mala chuť od radosti dupkať nožičkami ako dieťa, ktoré práve dostalo najväčšiu lízanku na svete, but still!

Prišla som domov a šla zo seba zmyť pot a problémy cudzích ľudí. Kým som vyšla z kúpeľne obalená v žltej osuške a s ružovým turbanom na hlave, na telefóne svietila ikona s Rallyeho menom. Nikto okrem mňa ho tak nevolá. Má to rád. Vlastne vždy má rád, keď si o ňom niekto myslí, že je rýchly a nebezpečný, pumpuje mu to už beztak bezprecedentné ego.

Rallye: To bola ale príjemná fatamorgána! Nevedel som, že si naspäť 🙂
Robin: A ja som nevedela, ako veľmi si mi chýbal, kým som ťa dnes nevidela 🙂
Rallye: Aaawww 🙂 Kde si?
Robin: Doma, práve som vyšla zo sprchy.
Rallye: Máš čas? Prídem si po teba 🙂
Robin: Na teba mám čas vždy, poď.

Poslala som mu adresu a šla sa obliecť. Chvíľu som stála pred skriňou a premýšľala, čo si mám dať na seba, aby celé mesto nevidelo moje nohavičky. Mala by som si kúpiť nejaké nohavice, mám 35 rokov. Je čas. Súboj titánov a módnej polície napokon vyhrali letné šaty s rukávmi, pod ktoré som si obliekla obtiahnuté kraťase, lebo sedieť s holým zadkom na koži je naozaj nepríjemné.

Rallye: Som dole 🙂

Zbehla som dolu schodami a vo dverách bytovky na moment zastala. Stál opretý o motorku s úsmevom okolo celej hlavy. Mohla som to k nemu aj len tak odkráčať, ale moje nohy sa rozhodovali bez môjho vedomia. Rozbehla som sa k nemu, ako keby som ho po rokoch hľadania znova našla. A vlastne, nejako tak to asi aj bolo. Vpálila som mu do náručia ako neriadená strela.
,,Papulkooo,“ pišťala som zavesená okolo jeho krku a Aurel sa smial.
,,Welcome home,“ zašepkal mi do ucha a pobozkal ma na líce. Ani neviem, či tým myslel na Slovensku alebo v jeho objatí. Oboje bola pravda. Mám rada šikovných objímačov. Keď vás niekto pojme do náručia tak celoplošne, že vás to donúti uvoľniť sa, trochu zvesiť plecia a len sa nechať unášať okamihom. Keď viete, že ste v absolútnom bezpečí. ,,Bola si dlho preč.“
,,To som teda bola,“ vydýchla som si.
,,Porozprávaš mi,“ podal mi helmu.
,,Zas si dojebem vlasy,“ nasúkala som do nej všetky svoje kučery.
Aurel si sadol a ja som sa pohodlne uvelebila za ním. ,,Poriadne sa chyť,“ zavelil a ja som veľmi ochotne poslúchla. Pritisla som sa prsiami k jeho chrbtu a ruky som mu prekrížila na hrudi. Nebyť tej prilby, asi by som ho pobozkala kamsi medzi lopatky. Len tak, automaticky.
,,Ah, piči,“ zakňučala som, keď som sa k nemu privinula.
A z interkomu sa ozvalo: ,,Vieš, že ťa počujem, však?“
,,Ah, piči!“ zahromžila som a Aurel sa rozosmial.

Myslela som si, že sa budeme veľa rozprávať, ale vlastne sme spolu hovorili len veľmi minimálne. Občas sa niečo spýtal a ja som občas niečo odpovedala, ale veľmi sa mi nechcelo diskutovať. Chcelo sa mi sedieť za ním, držať sa ho a zhlboka dýchať. A on to vedel, preto netrval na debate, len si občas overil, či som ešte pri vedomí. Keď sme zastali na semafóroch, chytil mi ruku a pohladkal ma po hánkach.
,,Si hladná?“ zachrapčal mi do ucha.
,,Vždy.“
,,Dobre,“ naskočila zelená a my sme mali namierené niekam do Petržalky.

Páčilo sa mi, že mi nekladie zbytočné otázky, ako čo chcem jesť. Neznášam, keď to muži robia. Keby som nemala rozhodovaciu paralýzu, hádam by som povedala hneď, čo chcem! Neviem, na čo mám chuť. Mám rada, keď mi niekto povie, na čo mám chuť a mne sa tá chuť potom môže vytvoriť. Prišli sme k Draždiaku, pri ktorom na dekách ležali stovky ľudí, psov, detí a odpadkov.

,,Čo budeme, preboha, jesť na tomto kriminálnom mieste?“ zasmiala som sa, keď som videla pofidérne stánky so street foodom.
,,Viem, že máš kvótu len 4 langoše ročne… preto by si mala začať s tými najlepšími,“ ukázal smerom k okienku, v ktorom stála stará pani zahalená v oblaku dymu, masti a cesnaku.
,,Oh, áno, prosím!“ vzdychla som.
,,To už som od teba počul, ale langoše pri tom neboli,“ uškrnul sa a hodil na mňa veľavravný pohľad.
,,Prestaň, ale že hneď,“ smiala som sa, lebo viem presne, na ktorú scénu z našej minulosti si práve spomenul.
,,Cesnak – smotana – syr. Dvakrát,“ povedal starej dáme v okienku.
,,Pamätáš si, aký jem langoš?“
,,Pamätám, lebo ti chutí rovnaký, ako mne,“ podal mi jeden, sebe vzal druhý a namiesto odporných plastových stolov sme sa obaja vyvalili do trávy pod strom a pozorovali okolie. ,,Nemôžem sa dočkať, jaká budeš celá zajebaná,“ smial sa mi pri mojej technike jedenia. Mám zato, že langoše sú ako croissanty, nemalo by sa do nich hrýzť. Mali by sa trhať po malých kúskoch a naberať si na ne smotanu a syr ako omáčku na nachos. Aurel svoj langoš prehol, až vyzeral ako calzone pizza a nič mu nevypadávalo. Ja som mala plný dekolt eidamu a pičovala, že to už nepôjde vyprať.
,,Je fakt dobrý,“ prežúvala som slastne s privretými očami a on sa len spokojne usmieval. Keď boli ľudia okolo neho šťastní, bol šťastný tiež. Možno preto zasvätil život tomu, aby vytváral u žien závislosť na jeho pozornosti. A tento skill vymastroval do maxima.
,,Ako sa máš, Robinka? Povedz.“
,,Dobre,“ pokrčila som ramenom.
,,To neznie veľmi uveriteľne,“ zľahka mu cuklo kútikmi.
,,Som veľmi rada, že ťa vidím,“ naklonila som hlavu a chvíľu sa mu iba dívala do tváre, ako keby som si chcela jeho podobu vypáliť do rohovky.
,,To už znie dosť uveriteľne,“ vystrel ruku a pohladkal ma po líci. Privrela som oči a obtrela sa mu o hánky ako mačka. ,,Poď, ideme,“ vstal a podal mi ruku.
,,Kam?“
,,Zistiť, ako veľmi som ti chýbal,“ zašepkal mi do ucha, objal ma okolo ramien a viedol si ma pobrežím petržalského prímorska.

Zaparkoval pred mojim bytom a nepýtal sa, či môže ísť hore. Zjavne mal plán, ktorý som mala iba nasledovať.
,,Posaď sa,“ ukázal na môj gauč.
,,Dík, že si môžem sadnúť u seba doma,“ prekrútila som očami.
,,Dovolil som ti rozprávať?“ rozhodil rukami a ja som sa zasmiala.
,,Toto sa ideme hrať? Dobre,“ prikývla som a úškrn neopúšťal moju tvár, kým si za mňa nesadol a jeho palce sa nedotkli môjho trapézu.
,,Kde si prišla k tým spazmám, preboha?“
,,Nikto okrem teba ma nikdy nemasíroval, zato ma všetci serú… čo myslíš?“
,,Schválne, či nájdem to miesto…“ zašomral a jeho ruky mapovali môj chrbát, kým prišli k lopatkám. Zatlačil na bod medzi lopatkou a chrbticou a z úst sa mi vydral neovládateľný ston. ,,Mmmm, tu je,“ povedal spokojne. Oprela som sa celou váhou o jeho palce a vzdychla ešte hlasnejšie.
,,Bože,“ zahryzla som si do spodnej pery.
,,Prestaň sa hrýzť do pery, Roberta!“
,,Jak vieš, že to robím, šak sedíš za mnou!“
,,Mindreader,“ povedal perami tak blízko môjho ucha, že sa mi zježili vlasy na zátylku.
,,Pamätáš, jak sme sa pred rokmi dohodli, že budeme len kamoši?“ vlnila som sa pod jeho dotykmi ako had na slnku.
,,Veď ja si ťa vezmem len dnes na tomto gauči, ukľudni sa,“ povedal mi do druhého ucha a jeho hlas znel ako 8D hudba. Prechádzal mi okolo celej hlavy a útočil na všetky moje zmysly.
,,Som si skoro istá, že by sme to nemali robiť,“ vzdychala som už celkom neskrývane a nahlas.
,,Dnes rozprávaš hrozné pičoviny. Poriadne sa chyť, bude to divoká jazda,“ povedal a prešiel prstami pravej ruky do mojich vlasov a ľavou mi rozväzoval šnúrku na šatách.
,,Tak dobre,“ zakňučala som nepríčetná a pevne ho zdrapla za rozkrok.
,,Konečne ťa spoznávam,“ uhryzol ma do krčnej tepny a tiež som si spomenula, čo mi celé tie mesiace tak veľmi chýbalo – pevný bod a chlap, ktorý dokáže pohnúť mojim vesmírom.