kontroverza

Nikto ma nesmie rušiť, keď mám flow. Nevidím, nepočujem, nevnímam. Som stopercentne focusovaná na to, čo robím, pretože viem, že ak to neurobím hneď, tak zabudnem, čo som chcela. Bola som mesiace pohrúžená do svojej knihy a venovala som svojmu mužovi len nevyhnutné množstvo pozornosti. Trpezlivo čakal, kým dopíšem kapitolu, aby ma zavolal ku stolu na večeru a kládol mi otázky, na ktoré som nemala odpovede, lebo vo vnútri svojej hlavy som stále písala. Zaspávala som s hlavou v papieroch alebo na klávesnici, špinavá od atramentu a trblietok. Evidentne som si niečím prechádzala. Keď sa nad tým teraz zamyslím, asi to vyzeralo ako detox po období nekonečného fetovania a prechľastaných večerov. A možno to tak nejako aj bolo.

Tonyho som spoznala, keď som ho najviac potrebovala. Prišiel doslova ako na zavolanie. Dal môjmu životu systém. A zmysel. Dokázal ma dostať do absolútneho kľudu v čase, keď som zápasila s hystériou, aj do absolútnej mánie, keď som sa utápala v depresii. Páčilo sa mi, ako ma vie vycentrovať, keď som na jednej strane príliš a na druhej primálo. Myslím, že za to mohli jeho ruky. Prepadla som im skôr, ako som o ňom vedela čokoľvek iné. A čím častejšie sa ma dotýkal, tým menej odporu voči čomukoľvek som prejavovala. Bavilo ma, ako si ma vie zotročiť. Jeho nenásilné prevzatie moci mi čosi pripomínalo.

Keď som dopísala ďalšiu kapitolu, povedala som si, že mu ten čas vynahradím a skúsim vytvoriť niečo, čo bude iba pre neho. Nie pre všetkých ostatných. Nechávam svoje veci po dome, pretože verím v súkromie. Myslela som, že môj muž tiež, kým som neprišla raz ráno do kuchyne a nenašla ho raňajkujúc nad mojim zápisníkom.
,,Tie rýmy sú dosť hrboľaté, ale inak je to zlaté, čo je to?“ spýtal sa s plnými ústami maslového croissantu. Zastala som uprostred kroku a prehodnocovala situáciu. Tony stál pri kuchynskej linke a pobavene sa na mňa pozeral.
,,Čo prosím?“ zadívala som sa na neho on vybuchol do nepríčetného smiechu.
,,Veď ale šak pekné to je, šak slamy majú byť hrboľaté, čosi jak!“ bavil sa ďalej. Moja nevyspatá hlava stále prepočítavala.
,,Hrbo… čo? What did you just… čože?“ cítila som, že ma to hitlo viac, ako by taká nevinná poznámka mala.
,,Oh, come on!“ vystieral ku mne ruky a ja som len nechápavo zostala stáť uprostred našej predsiene.
,,First of all… prečo otváraš moje zápisníky?“ spýtala som sa vážne a Tony pochopil, že niečo nie je v poriadku.
,,Bol otvorený na stole, len som nakukol, nelistoval som v ňom,“ mykol ramenom. Zatvorila som ho a chvíľu ho zvierala na hrudi, kým som vyhodnotila, že odtiaľto chcem preč.
,,Idem sa prejsť,“ oznámila som a vyšla z dverí skôr, ako stihol čokoľvek povedať. So slúchadlami na ušiach a veľkými slnečnými okuliarmi som sa prechádzala mestom a v ruke žmolila obrí balíček pukancov. Sadla som si na lavičku pri jazere a dúfala v labuť, ktorú budem môcť nakŕmiť.

,,Mám rád, keď ma stalkuješ,“ zašepkal mi do ucha známy hlas a sadol si na lavičku vedľa mňa.
,,Hi, Bruno,“ chytila som ho za ruku a prešla mu palcom po hánkach.
,,Čau, zlato,“ stisol mi ju v dlani a zhlboka sa nadýchol. ,,Whats wrong?“ kývol bradou.
,,Nothing,“ pokrútila som hlavou a usmiala sa.
,,Preto sedíš s obrovským balíkom pukancov v parku oproti môjmu domu? Lebo sa nič nedeje?“ zodvihol pravé obočie a pokrútil hlavou.
,,To neni tvoj park, si sem môžem chodiť kŕmiť labute aj len tak snáď!“
,,Preskočme tieto… úvody,“ vzdychol. ,,Ty mi teraz povieš, čo ti je a ja ti poviem, ako to vyriešiť.“
,,Milujem, keď si panovačný,“ rozosmiala som sa. Konečne ma dnes čosi pobavilo.
,,Poď,“ ťahal ma za ruku cez cestu a nepustil ma, kým sme neboli pred vstupnými dverami.
,,Sadni si…“ ukázal na hnedý gauč v obývačke.
,,Nechcem sedieť,“ mávla som rukou.
,,Sadni si,“ precedil cez zuby.
,,Okay, fajn… džízes,“ prekrútila som očami a Bruno na mňa vrhol jeden nevraživý pohľad.
,,Such a brat,“ zašomral.
,,Nič mi neni, len som urazená,“ povedala som rozvalená na jeho gauči s vankúšom na hlave.
,,A kto urazil princeznú?“ uškrnul sa.
,,Mám nového chlapa,“ dala som si dolu vankúš a posadila sa.
,,Počul som,“ prikývol a sadol si oproti mne.
,,Od koho?“ na chvíľu ma premkla paranoja.
,,V kuloároch sa povráva,“ znova sa mu pohli kútiky.
,,He’s nice,“ povedala som a pozrela sa na Bruna akože o nič nejde a neviem prečo tu som.
,,But?“
,,Nie. Žiadne but,“ mávla som rukou.
,,Na to, jaká si oholená, to z teba leze jak z chlpatej deky.“
,,Pamätáš, keď som o tebe tak veľa písala?“ spomenula som si na mnohé seansy, keď Bruno netušil, že je súčasťou tvorivého procesu.
,,Pýtaš sa ma, či si pamätám na najlepšie obdobie v mojom živote? Yeah, kind of,“ zasmial sa.
,,Páčilo sa ti to vždy? To, čo som napísala. Alebo si sa len tváril?“ dívala som sa mu do očí a cením, že neuhol.
,,Ty si niekomu niečo napísala a on ti povedal, že sa mu to nepáči?“ vyzeral zaskočene.
,,Čosi také,“ pokrčila som plecia.
,,Môžeme sa mu pomstiť rovno tu na tomto gauči!“
,,What do you mean… what?“ vstala som, lebo nemusím byť nepochopená dnes úplne všetkými.
,,Dobre, dobre, počkaj! Už nebudem kokot,“ zasmial sa a postavil sa predo mňa.
,,Máš nejakú trávu?“
,,Mood switch,“ luskol prstami, otočil ma a viedol smerom ku komode pod telkou. ,,Je tam, kde vždy.“

Sadla som si na krbový obklad, na ktorom sa zvykli vyhrievať mačky v zime a ubalila jointa ako tisickrát predtým v tomto dome. Vyšla som na terasu a zapálila si. Vyfúkla som dym vysoko a privrela oči.
,,Nemôžeš sem utekať vždy, keď niečo nie je podľa tvojich predstáv,“ zobral mi z ruky zapálené brko a priložil si ho k perám.
,,Nemôžem?“ na chvíľu ma zaseklo. ,,Myslela som, že práve sem môžem,“ začínala sa mi trochu triasť brada. Bruno bol v panike. Poznám ten výraz. Videla som ho mnohokrát.
,,To som tak naozaj nemyslel,“ vystrel ku mne ruku. Urobila som pár krokov dozadu a naprázdno preglga.
,,Len by som rada povedala, že ja som sem neprišla, ty si ma sem zavliekol. Len som šla okolo,“ vošla som dnu, vzala si kabelku a pukance a vyšla z dverí.
Bruno vybehol dverami za mnou.
,,Are you fucking kidding me? Ak budem musieť, hodím si ťa cez rameno a dovlečiem dnu. Nerobme stredoveké scény. Ťahaj,“ ukázal prstom na dvere a ja som, ktovie prečo, poslúchla. ,,Chytaj,“ vybral z linky kokosovú fidorku a hodil ju po mne ako hviezdicu. ,,Jedz a hovor,“ posadil sa k barovému pultu.
,,Povedal mi, že mám hrboľaté rýmy,“ prevrátila som spodnú peru ako trucovité dieťa.
,,Aaawww,“ Bruno urobil to isté a vystrel ku mne ruky. ,,Poď,“ objal ma a smial sa. ,,To musí byť ale veľmi zlý zlýýý človek,“ hladkal ma po vlasoch a už sme sa ujebávali obaja.
,,Nebuc debil!“ začínala som chápať, aké je to absurdné.
,,Čo ťa rozhodilo naozaj?“
,,Jakože… jak jako hrboľaté? JA?“ rozhodila som rukami.
,,Vždy som mal rád tvoje ego. No šak presne! Jak jako ty?! Čo je kokot?“ skríkol na mňa a ja som sa už ujebávala ako zmyslov zbavená.
,,Nemá ťa rád,“ povedala som podrývačne a mykla som ramenom.
,,Nevyčítam mu tom,“ mykol tiež a hodil na mňa rovnako arogantný pohľad, ako mávam ja, keď som si vedomá svojich kvalít.
,,Som hladná,“ znova som prevrátila spodnú peru a Bruno sa zatváril, že len na to čakal. Otvoril chladničku a začal z nej vyberať komponenty.

Otvoril fľašu vína, vybral z linky dva poháre a do oboch nalial asi deci. Podal mi jeden pohár a cinkol oň druhým.
,,Odkedy piješ víno?“ zarazila som sa.
,,Odkedy si to situácia vyžaduje. A idem ti urobiť carbonary, čo k nim chceš, pivo?“
,,Oh, mňam,“ zakňučala som.
Bruno sa na mňa pozrel od linky.
,,Don’t do that,“ zhlboka sa nadýchol.
,,Sorry,“ zašepkala som. Vždy bol precitlivelý na moje… zvuky.
,,Viem, prečo tu si a nie je to dobrý dôvod, aj keď ťa vždy rád vidím,“ hovoril pokojne, kým krájal slaninu.
,,Prečo som tu?“
,,Lebo tu dostaneš vždy to, čo potrebuješ,“ rozbil vajcia do misky a oddelil žĺtky od bielkov.
,,Napríklad špagety,“ ukázala som na hrniec s vodou, ktorá začala pomaly vrieť.
,,Fakt ťa nasrali tie hrboľaté rýmy? Nebývaš taká sebestredná,“ odfrkol.
,,Nie som nasratá. Len ma to mrzí, stálo to hromadu času a energie.“
,,Si prišla s nabídkou kvalitní literatury a niekto ťa s tým poslal do piče?“ rozosmial sa.
,,Exactly,“ už som sa smiala tiež. Prišlo mi to stále absurdnejšie.
,,Pozri, ty máš pocit, že keď ti niekto povie, že máš hrboľaté rýmy, tak odmieta celú tvoju osobnosť. Ale šak to tak neni. Ale viem feelovať ten pocit, si ako dieťa, čo niekomu kúpilo zmrzlinu a on si ju zobral a hodil ju na zem. Zamrzí, prežiješ,“ mávol rukou a strčil za hrsť špagiet do vriacej vody.
,,Ty by si mi také nikdy nepovedal,“ zašepkala som.
,,To je pravda, ja mám tvoje príbehy bezprecedentne rád. Aj teba. Ale nemôžeš každú pičovinu riešiť tak, že ujdeš ku mne, lebo tu sa ti dostane vždy presne takej validácie, akú potrebuješ,“ prešiel okolo baru, kým sa varili cestoviny. ,,Nerob pičoviny. A už vôbec na žiadne pičoviny ani len nemysli,“ zašepkal mi do ucha a postavil predo mňa pár kociek parmezánu.
,,Čo to znamená?“
,,Ja s tebou túto roleplay už hrať nemôžem,“ vzdychol.
,,Prečo?“
,,Lebo je to po rokoch prvýkrát, čo si s niekým, o kom si nemyslím, že je kokot. Prestaň utekať len preto, aby si ušla skôr ako on. Tento nikam nepôjde, musíš sa ukľudniť,“ odpil si z vína a stále sa na mňa uprene díval. Nikdy neuhýbal pohľadom, to sa mi na ňom páčilo a vytáčalo ma to zároveň. ,,Jedz,“ podal mi tanier s cestovinami. ,,Kde si vlastne myslí, že si?“
,,Že som sa šla prejsť,“ hovorila som s plnými ústami.
,,A povieš mu, kde si bola?“ prehodil si utierku cez rameno a prekrížil ruky na prsiach.
,,Nope,“ pokrútila som hlavou.
,,Prečo?“ ten arogantný úsmev by si mal dať patentovať.
,,Prestaň,“ povedala som potichu a nemohla sa na neho pozrieť. Dojedla som špagety a utrela si ústa. ,,Vďaka za večeru, pôjdem už,“ postavila som sa.
,,Nemusíš mať výčitky,“ zakričal za mnou s rukami vo vreckách.
,,Hm?“ otočila som sa od dverí.
,,Že chceš poslúchať niekoho iného. Nemusíš mať výčitky,“ vykročil smerom ku mne. Chvíľu som nevedela, čo mám povedať. Bruno sa cezo mňa naklonil a otvoril dvere. ,,Just go home… and be a good girl,“ zašepkal mi do ucha. Prešli mnou zimomriavky. Nenásilné prevzatie moci…
,,Yes, sir,“ povedala som s perami pritisnutými k jeho ušnému lalôčiku. Zhlboka som sa nadýchla Brunovej vône a úplne naposledy vyšla z jeho dverí.