kontroverza

Všimli ste si niekedy, že svet je tak zdegenerovaný, že keď stretnete niekoho, kto je vlastne úplne normálny, považujete to za natoľko očarujúce, že úplne stratíte hlavu? A hovorím naozaj o základných veciach. Napríklad, keď vie muž variť. Čo je na tom k obdivu? Ľudia, ktorí nevedia variť, sú negramotní alebo na hranici mentálneho defektu, iná výhovorka na to neexistuje. But somehow, ak vie muž variť, naše vaječníky tancujú kankán.

Simon robil všetko správne – mali sme dlhé diskusie o živote, kopu skvelého sexu, veľa sme spolu jedli a pozerali seriály a keď šiel on do fitka, ja som išla behať. Občas som si tie situácie ale odzoomovala a musela som priznať sama sebe, ako to naozaj je. Áno, trávime kopu času v rozhovoroch, ale sú pomerne bezobsažné. Myslím, že mi nikdy nepoložil otázku, nad ktorou by som sa musela zamyslieť. Ako keby sa ma nesnažil veľmi spoznať, skrátka sa mu iba páčim. A možno ani nie ja, len sa mu páči, ako sa on páči mne. Veľa spolu jeme, ale každému z nás chutí niečo iné. A síce sme toho spolu videli veľa, vždy sa jeden z nás nudil, lebo nemáme rovnaký vkus na popkultúru. Moja intuícia mi ponúkala množstvo možností, prečo z tohto vzťahu ujsť. Ale vždy, keď som mu o tom povedala, upokojoval ma, že to zo mňa hovorí iba moja trauma a medzi nami dvoma je všetko v poriadku. Tak som mu verila.

,,Musím sa vrátiť na nejaký čas do Portugalska, potrebujem si sem poslať veci, ktoré som tam nechala,“ povedala som mu raz večer.
,,Stále si nemyslíš, že nasťahovať sa ku mne je dobrý nápad?“
,,Potrebujem čas na zmanažovanie svojho života, zatiaľ budem v Grumpynom starom byte, niekde to všetko musím uskladniť,“ čo by iné ženy dali za možnosť žiť s ním. Ale ja som mu doma nechcela robiť bordel.

Vonku už bolo krásne, slnko svietilo celé dni a Simon sa prestal obliekať. Chodil po dome iba v šortkách a ja som od rána do večera slintala. A keď zachytil môj pohľad, zvyšok dňa som väčšinou prevzdychala pod jeho prírazmi na posteli… kuchynskej linke, kresle, gauči, balkónovom zábradlí, sprchovom kúte, terase… Simon miloval sex a ja som milovala jeho. Nie nebola odpoveď.
,,Ako dlho budeš preč?“
,,Asi dva týždne, možno kúsok dlhšie,“ zrazu ma premkol akýsi divný pocit. Presne taký, ako keď sa bojíte nechať niekoho samého, lebo si nie ste istý, či tam bude, aj keď sa vrátite.
,,Budeš mi chýbať,“ vstal, prišiel ku mne a objal ma. Pohladkal ma po vlasoch a keď som k nemu zdvihla zrak, pobozkal ma na čelo.
,,Poď so mnou,“ neviem, čo mi to napadlo.
,,Nemôžem, mám šialený pracovný týždeň pred sebou,“ vzdychol.
,,Škoda,“ mykla som ramenom a šla do sprchy.

Vrátiť sa na miesto činu nie je nič príjemné, no vrátiť sa na najkrajšie pláže sveta bolo príjemné celkom dosť. Na moment ma zachvátil pocit hanby a asi aj ľútosť, že som tu prežila najkrajšie roky s Oliverom a dnes je bohviekde, s bohviekým a zaiste ma nenávidí, že som ho opustila kvôli chlapovi s väčším sebavedomím, domom, autom aj penisom. S väčším emočným kvocientom, ťahom na bránu, aj hrudníkom, na ktorom sa môžem vyspať. Také my ženy sme. Ak nedostaneme čo chceme od jedného, dá nám to druhý. Alebo tretí.

Chodievala som tu behať každé ráno. Doslova každé. A posledné mesiace sa mi tak veľmi nechcelo z behu domov, že som začala chodiť k Ronymu na raňajky. Spotená, nenalíčená, v obtiahnutých kraťasoch a tielku, ktoré zvýrazňovalo všetky moje nedokonalosti. Odbehla som desať kilometrov, sadla si na terasu, zapálila cigaretu a objednala si vajcia benedikt na rozpečenom croissante. S údeným lososom a litrom sódy s ľadom. Moje kalorické tabuľky sa ma pýtali, či mi náhodou nejebe, ale ja som bola spokojná. Domov som sa vracala niekedy okolo desiatej, vhupla do sprchy a následne celý deň prežila s počítačom na nohách a jointom v ruke na terase. Človek by si myslel, aký stereotyp… ale ja milujem stereotyp. Mne nevadí chodiť každé ráno po rovnakej trase, zdraviť rovnakých ľudí a jesť rovnaké jedlo. A keby som mala každý deň aj rovnaký sex alebo rovnakú zmysluplnú konverzáciu, nemusela som sa bezbreho zamilovávať na letiskách v štátoch, ktoré možno ani neexistujú. But here we are.

Krabice, ktoré som potrebovala zbaliť, boli už zalepené a čakali na kuriéra. Sedela som na verande vyprataného bytu plného spomienok a uvedomovala si, ako toto prostredie pôsobí zvonka. Keď žijete na pláži v obrovskom dome, pracujete od hocikiaľ, kde je internet a život vám neobmedzujú žiadne deti, ľudia majú pocit, že to musí byť kráľovský život. Ale v skutočnosti za tými kvetnatými balkónmi môžu žiť ľudia, ktorí si už roky nemajú čo povedať. A viete, aké sú ženy – ak na ňu nehovoríš ty, hovorí na ňu niekto iný.

Ako som tak rozjímala o živote, uvedomila som si, že Simon sa neozval, odkedy som odišla. Je to nezvyk, nech som bola kdekoľvek, boli sme v kontakte celý deň. Napísala som mu, či je v poriadku, ale žiadna odpoveď neprišla. Deň. Dva. Tri. Štyri… Mala som strach. Pri všetkých nebezpečných záľubách, ktoré má, je len otázkou času, kedy skončí v nemocnici. Zase. Čím častejšie som sa pozerala na telefón, tým nervóznejšia som bola. Až som nakoniec pristúpila k tomu, čo som nikdy predtým neurobila.

,,Ahoj, máš chvíľu?“ cítila som sa hlúpo. Potili sa mi ruky a v hrdle som mala sucho. Vedela som, že to, čo robím, nie je správne. Ale keď mám robiť niečo zlé, potrebujem na to vhodného sparinga.
,,Pre teba vždy, zlato,“ ozvalo sa zo slúchadla. Mám rada jeho príjemný, zastretý hlas.
,,Mám prosbu a je dosť hlúpa, ale pôjdem rovno k veci.“
,,To ocením,“ uškrnul sa.
,,Potrebujem, aby si kvôli mne trochu spáchal zločin.“
Bruno sa nahlas rozosmial. ,,Keď ti dám telefónne číslo, zoženieš mi kópiu whatsappu?“
,,Oh, Lord…“ počula som, ako prekrútil očami.
,,Dá sa to či nie?“
,,Dá sa všetko.“
,,A urobíš to pre mňa?“
,,Iste,“ páči sa mi, keď nepoužíva zbytočne veľa slov a nemá otázky, ktoré by ma dostávali do úzkych. Nikdy som ho o to nežiadala. Vlastne som ho za tých mnoho rokov žiadala o láskavosť len asi dvakrát a vlastne to ani raz nebolo pre mňa. Nechcela som zneužívať jeho skilly na veci, ktoré neboli dôležité. Nebudem mu snáď volať s požiadavkami, aby zistil, koho každého lajkuje môj ex na Instagrame. Jednak preto, že môj ex nemá Instagram a druhak preto, že I dont give a fuck. No dnes moja intuícia robila zvláštne harakiri. Bola som si istá, že so Simonom niečo nie je v poriadku a nedokázala som zistiť čo. Bola som na druhej strane Európy a on nezdvíhal telefón a neodpisoval na správy.

,,Stále je tu pravdepodobnosť, že ťa len ghostol,“ povedal mi Bruno na druhý deň namiesto pozdravu.
,,Vieš si to vôbec predstaviť?“ zasmiala som sa, ale Bruno nie. Počula som, ako pregĺga a snaží sa ma pripraviť na najhoršie.
,,Pozri si správu a povedz mi, ktorý z tých chatov mám vytiahnuť,“ našla som si screenshot v telefóne a veľmi presne som vedela, čo sa u nás doma deje. Alebo kto. Posledná rozbehnutá konverzácia bola s Katarínou. Ženou, o ktorej mi hovoril pár dní po tom, čo sme sa stretli na tom letisku. Bývalka, ktorá ho vymenila za chlapa s väčším… počtom núl na účte. A teraz je smutná a nešťastná, tak vypisuje smutné shity Simonovi. Tvrdil mi, že ich diskusia skončila pred mesiacmi. Ale posledná správa prišla pred 8 minútami a začala slovom „Láska“.
,,Ani nie je treba. Počkaj sekundu…“ potrebovala som si kúpiť letenku domov. Hneď. ,,Smiem mať ešte jednu prosbu, Bruno?“
,,Do toho.“
,,Prídeš po mňa na letisko zajtra o štvrtej?“
,,Viedeň?“
,,Áno.“
,,Budem tam,“ zložil. Telefonuje ako ľudia vo filmoch. Všimli ste si to niekedy? Nikto nikoho nepozdraví, len proste zrazu niekto zloží.

Vrátila som sa o týždeň skôr, lebo som mala ten zvláštny pocit v žalúdku, ktorý ma ešte nikdy nesklamal. Vedela som, že musím počúvnuť svoju intuíciu. Trochu som sa klepala, keď som kráčala príletovou halou, ale o stĺp opretý Bruno sa na mňa široko usmial a zo mňa kus tej ťarchy spadol.
,,Ďakujem, že si prišiel,“ zašepkala som mu do ucha, keď ma objal. Je to jedna z mojich obľúbených náručí. Taká, v ktorej sa môžem zrútiť a viem, že budem v bezpečí.
,,Vídam ťa tak raz za dva-tri roky… a za posledný mesiac už druhýkrát,“ aj ho to tešilo, aj ho to desilo.
,,Pamätáš, na čom sme sa pred rokmi dohodli? Sľúbila som, že sa ozvem vždy, keď ťa budem potrebovať. Nie vtedy, keď ťa budem chcieť. A ja by som ťa chcela každý deň, ale potrebujem ťa len občas. A väčšinou skúsim všetky ostatné možnosti, kým zavolám tebe. Ale dnes nie. Dnes si bol jediný, koho som požiadala o pomoc, lebo som nikoho iného nemohla vidieť,“ sadla som si do jeho voňavého auta s pastelkami v priehradke.
,,Čo sa stalo, Emica? A kam ideme?“ keď Bruno dvíha obočie, viem, že si nie je istý tým, čo sa práve deje. A možno si tak trochu myslí, že som sa zbláznila.
,,Sem,“ nastavila som lokáciu na svojom telefóne a strčila ho Brunovi do držiaku na mobil. ,,Myslím, že to bude dosť zlé. Ak ho tam nájdem šukať tú kurvu, prisahám, že budem potrebovať ďalšiu láskavosť…“
,,Mám v kufri lopatu a pár vriec. Pre istotu. Nevedel som, čo odo mňa budeš chcieť, ale prišiel som pripravený,“ usmial sa a myslel to úplne vážne.
,,Presne preto budeš navždy zo všetkých najlepší,“ pohladkala som ho po ramene a Bruno si položil pravú ruku na moje stehno a ľavou stále krútil volantom.

Bruno zaparkoval o pár domov ďalej. Vypol motor a pozrel sa na mňa. Chytil ma za obe ruky a chvíľu nič nehovoril.
,,Si si istá, že to chceš urobiť? Môže to byť naozaj, naozaj zlé. Ver niekomu, kto to zažil. Možno sa tam dnu nič nedeje a ty sa budeš cítiť ako žiarlivá hlupaňa. A možno ho nájdeš s hlavou v cudzej kunde. Si na to pripravená?“
,,Nie, ale idem sa pozrieť. Prosím, počkaj ma,“ silno som mu v dlani stisla ruku a Bruno prikývol. Zazvonila som. Zvnútra som počula hlasy a šuchotanie papúč o podlahu. Dvere sa otvorili a Simon v nich stál absolútne zaskočený.
,,Ahoj, čo tu robíš?“ takmer koktal.
,,Ahoj, prišla som sa pozrieť, či si nažive. Vidím, že si. Máš spoločnosť?“ bola som taká pasívno agresívna, že keby pohľad zabíjal, ten krásny chlap je už dávno mŕtvy.
,,Nooo, ja…“ skôr, ako dokončil vetu, prešla som okolo neho cez chodbu do obývačky. Na gauči ležala žena. Poznala som ju z fotiek, bola to Katarína. Zlatokopka s nadpojenými vlasmi a umelými perami, ktorá vyzerá ako nočná mora každého chlapa s vkusom. Posadila sa a dívala sa na mňa rovnako nechápavo, ako ja na ňu. ,,Nie je to tak, ako to vyzerá,“ povedal Simon jednu z najkokotskejších viet všetkých cheaterov.
,,A ako to je?“ usmiala som sa. Desivo. Tak, ako sa usmievajú ženy, ktoré nájdu na frajerovom gauči rozvalenú kurvu.
,,Sme len priatelia, Katarína potrebovala…“ chcela som ho nechať dohovoriť, ale bolo mi za neho príliš trápne.
,,Prečo si ma ghostol deň po tom, ako som odišla z krajiny?“
,,Ja som ťa neghostol, mal som len… personal emergency,“ vzdychol.
Stála som medzi nimi dvoma, žena z gauča netušila, čo sa deje a ja som sa začala hystericky smiať. V tomto momente by som možno už volala psychiatrickú záchranku, byť na ich mieste.
,,Takže… ja som sa rozišla s frajerom po 10 rokoch, aby som sa dala dokopy s chlapom, ktorý si dva dni po tom, čo si odídem zbaliť veci, aby som sa k nemu nasťahovala, zavolá domov bývalku a nezdvíha mi telefón. Čo to zas žijem za telenovelu,“ hovorila som viac menej sama so sebou. Simon nepovedal ani slovo. Díval sa do zeme a snažil sa nájsť aspoň jednu výhovorku, ktorá by ma presvedčila o tom, že si vymýšľam. Ale nebol to bohvieaký klamár, tak radšej mlčal.
,,Nespal som s ňou, ak ide o to,“ zašomral.
,,Pozri sa mi do očí a zopakuj to,“ prižmúrila som viečka a dívala sa mu do tváre. Zdvihol zrak, ale nepovedal nič. ,,Dedko by bol veľmi pyšný,“ pustila som bombu a odišla.

Raz večer, keď sme ležali na terase, bozkávali sa a sledovali hviezdy jak párik mentálnych kriplov z amerického filmu, Simon mi rozprával o svojom starom otcovi. O mužovi, ktorý ho naučil, ako byť gentlemanom. Ako sa správať k ženám, prejavovať im úctu, ako robiť všetko preto, aby sa cítili milované a pochopené. Hovoril, ako by dedko nikdy nedopustil, aby na rande platila žena, alebo aby žena sama vystupovala z auta či otvárala si dvere. Keď starý pán zomrel, Simon považoval pokračovanie jeho odkazu za dôležité a vstúpil do gentlemanského klubu, ktorého bol jeho dedko roky predsedom. Gentlemanstvo bol odkaz, ktorý sa u nich dedil po meči. Ktovie, čo by si dedko myslel o tom, keď gentleman nezdvíha dáme 4 dni vkuse telefón a ona ho potom potupne nájde pelešiť sa pri Netflixe s bývalkou.

Vrátila som sa k Brunovi do auta a pozerala sa na vchodové dvere Simonovho domu. Myslela som si, že vyjde za mnou a bude sa snažiť presvedčiť ma, že si namýšľam nezmysly. Ale nič sa nestalo. Asi si proste ľahol naspäť k blondíne, ktorá sa nevie rozhodnúť, či ľúbi viac veľké peniaze alebo veľké kokoty a nenechal si mnou pokaziť deň, natož život.
,,Čo sa tam stalo?“ díval sa Bruno trochu vydesene.
,,Mal tam ženu,“ mykla som ramenom.
,,Nahú?“
,,Nie, oblečenú.“
,,Tak to nie je také zlé,“ mávol rukou a obaja sme sa zasmiali. Bruno naštartoval a ja som hľadal v rádiu stanicu, ktorá by ma nerozčuľovala. Otvorila som si okienko, oprela oň lakeť a zhlboka sa nadýchla. Vietor mi robil na predlaktí zimomriavky a Bruno ma zase držal za stehno. A mlčal.
,,Bruno?“ povedala som po chvíli.
,,Áno?“
,,Skoro som sa vydala,“ vybuchla som do psychotického smiechu a on so mnou.
,,Nie, čosi také hlúpe by som ti aj tak nikdy nedovolil urobiť,“ krútil hlavou.
,,Prišiel by si ako veľká voda a vzniesol námietku?“
,,Uniesol by som ťa skôr, ako by k tomu došlo. Keď som ti to naposledy vravel, myslel som to vážne. Ale nečakal som, že to odvoláš tak skoro, myslel som si, že tak rok-dva budeš chodiť s prsteňom na ruke a potom si zas nájdeš niekoho iného. Niekoho, čo ja viem, s lepším sixpackom alebo čo to vlastne u chlapa preboha hľadáš,“ rozhodil rukami.
,,Asi som traumatizovaná,“ oprela som si hlavu o koženú sedačku a nechala vietor hrať sa mi s vlasmi.
,,Fakt? Takto vyzeráš, keď si traumatizovaná?“
,,Neviem, ako vyzerám?“
,,Ako po masáži. Rozišla si sa s dvoma chlapmi v priebehu mesiaca a ani ťa to nerozrušuje.“
,,Som trénovaný profesionál,“ usmiala som sa.
,,Bolo to príliš dobré, aby to bola pravda, však?“ jeho zhovievavý tón ma robil smutnejšou.
,,Yeah,“ prikývla som.
,,Trochu mám strach, že si si vďaka Hankovi vytvorila v hlave vzorec, ktorý ti bude brániť žiť v iných vzťahoch spokojne a dlhodobo. Principiálne nikomu neveríš, ujdeš od všetkého a všetkých skôr, ako to urobia oni.“ Šak ja nehovorím, že nemal pravdu…
,,Kam vlastne ideme?“
,,Tam, kam patríš,“ díval sa pred seba a jeho ruka stúpala vyššie po mojom stehne. Zatvorila som oči a prehrávala si v hlave, čo sa to dnes vlastne stalo a prečo práve mne.

Asi po hodine ma z driemot zobudilo ticho. Bruno zaparkoval, vypol motor a pohladkal ma po vlasoch. ,,Poď,“ kývol hlavou smerom k dverám. Sadla som si do obývačky a vyložila nohy na taburetku. Bola som neuveriteľne unavená.
,,Chceš o tom hovoriť?“ posadil sa vedľa mňa.
,,Nie, ani nie,“ pokrútila som hlavou.
,,Zažila si niekedy niečo podobné?“
,,Áno. S tebou.“
,,To bolo čosi celkom iné…“
,,Naozaj?“ otočila som hlavu jeho smerom a Bruno sa zahanbene zadíval do zeme.
,,Bol to jeden z vôbec najhorších dní v mojom živote,“ povedal potichu. ,,Bol som si istý, že som ťa nadobro stratil.“
,,No a vidíš, som tu,“ usmiala som sa smutne a premýšľala, či sa v týchto cykloch náhodou neudržiavam sama a úplne vedome.
,,Takže takto o desať rokov budeš ležať na Simonovom gauči smutná kvôli inému chlapovi… a kruh sa uzavrie,“ zasmial sa.

Sedela som vedľa Bruna a iba zhlboka dýchala. Stačilo otočiť hlavu a boli sme si až priveľmi blízko. Cítila som teplo jeho tela a vôňu jeho pokožky a môj traumatizovaný mozog to vyhodnocoval ako veľmi príťažlivé. Lebo som to poznala. Dôverne. Pohľadom som skĺzla na jeho pery. V tom okamihu som vedela, že ak sa pohne čo i len o centimeter, stratím všetok rozum.

A pohol sa. Jemne, ledva znateľne, ale úplne to stačilo.

Natiahla som ruku a končekmi prstov sa dotkla jeho krku. Bol horúci. Bruno zatvoril oči. Srdce mi bilo až v ušiach. Naklonila som sa bližšie a skôr, než som si to stihla zakázať, naše pery sa stretli. Nebozkávala som už tak dávno… Pritiahol si ma za boky a ja som sa mu s radosťou usadila na stehná. Cítila som, ako sa podo mnou napína, tlačí si ma bližšie k sebe, brušká jeho prstov skúmali pod mojim tričkom všetko, čo tak dobre poznal.

Oprela som sa mu o hruď, zatiaľ, čo ma jeho pery bozkávali na čeľusti, krku, kľúčnej kosti. Chvela som sa pod každým jeho dotykom, neschopná dýchať normálne.
„Povedz, ak chceš, aby som prestal,“ zamrmlal mi do pokožky.

Namiesto odpovede som mu sama stiahla tričko cez hlavu. Moje ruky hltali každú líniu svalov, akoby som si ho potrebovala zaryť pod kožu. Aby som náhodou nezabudla, kam patrím. Keď mi začal vyzliekať tričko, na sekundu som zaváhala. Ale jeho pohľad… To bol moment, keď nám obom bolo jasné, že dnes to neskončí priateľským húlením jointa na balkóne alebo spomínaním na staré časy.

Moje tričko dopadlo na zem a Bruno si ma opäť pritisol bližšie, tentoraz už bez váhania. Začala som mu rozopínať opasok, no chytil ma za obe ruky a pokrútil hlavou. Nechápavo som sa na neho pozrela. Položil ma vedľa seba na gauč a jeho hlava začala miznúť medzi mojimi stehnami.
,,Ladies first… som predsa nejaký gentleman,“ boli posledné slová, ktoré som počula, kým jeho jazyk našiel môj klitoris a moja duša svätý pokoj. Je dobré vedieť, že skutoční gentlemani ešte nevymreli.

A jedného dňa, vari nie tak neskoro, bude aj zo mňa dáma. Ale dnes… dnes ešte nie.