kontroverza

Orientácia nie je moja silná stránka. Dokážem sa stratiť aj vo vlastnej hlave a Ikeu mi ani nespomínajte. Mňa keby nechali riadiť premávku, všetci zomrú. Keby som sedela na dispečingu taxi služby, vznikali by o tom meme stránky. Môj panáčik na Googli ide vždy opačne ako ja. Je to ponižujúce a fascinujúce zároveň. Nikdy nezabudnem na pocit, keď sme šli po diaľnici počas krásneho letného dňa na juhu Portugalska a keby môj muž nebol najpokojnejší človek na svete, tak by sme boli obaja mŕtvi, pretože som sa na sedadle spolujazdca tak zľakla pripájacieho pruhu sprava, že som rozsypala nachosky po celom interiéri auta. Áno, aj s tou syrovou omáčkou. Navždy na bielej koži. Lebo je z vyjebaného amerického syra, ktorý len jedna molekula delí od ropy. A aj napriek tomu, ako veľmi zlá som v orientácii, pamätala som si úplne presne, kde Bruno býva. Bola som tam iba raz a vôbec som nevnímala, kam idem. Teda, myslela som si, že nevnímam.

Zobudila som sa ráno rozbitá ako po dobrom žúre alebo ako keby som bola veľmi, veľmi zlé dievča… a povedala som si, že to, čo som zažila včera, sa podobá na obe varianty. Cítim sa, ako keby so mnou niekto dobre vyjebal.

Obliekla som sa a po pamäti, na ktorú sa fakt nemôžem spoľahnúť, som sa vybrala na miesto, ktoré hľadám. Po hodine som prišla k bráne a to, čo som za ňou na trávniku videla, mi dalo odpoveď na otázku, či som tu dobre. Zazvonila som a záves na balkónových dverách sa kúsok odtiahol. Zamávala som. Pozeral sa na mňa nechápavo, prekvapene a pyšne zároveň.
,,Ako si sa sem dostala?“ smial sa vyjavene s rozhodenými rukami kráčajúc k bráne, za ktorou som stála.
,,Po pamäti,“ mykla som ramenom. ,,Daj mi vodu s ľadom a nemaj zbytočné otázky,“ držala som si hlavu v poopičnom stave a pobozkala ho na líce. Prešla som okolo jeho divokého stáda domácich maznáčikov a vyvalila sa na gauč v obývačke. Páči sa mi tento dom, je presne taký, ako Bruno. Nech už to znamená čokoľvek. Je ako on.
,,Páči,“ podával mi veľký pohár s ľadovou vodou.
,,Včera bola Marketingovica v Dopleri,“ pozrela som sa mu smutne do tváre.
,,Nie, že by som vedel, čo to je, ale znie to príšerne. A ty vyzeráš, že si sa bavila,“ zasmial sa.
,,No… nepredbiehajme, príbeh začína inde. Neviem, čo chceš počuť a čo nie, tak ti vypichnem pikošky: 1. mal si pravdu, 2. moja psychologička hovorí, že som obeťou psychického násilia, 3. zbavila som sa obsesie a po 4. som sa opila s bývalým na žúre pre tú najhoršiu časť ľudstva… go!“ ponúkla som ho a napila sa.
,,Ja si teraz dám pivo, sem si sadnem a budem počúvať, čo si zažila v tomto roku,“ zasmial sa.
,,To všetko sa stalo v jeden deň. Presnejšie – Mojich posledných 15 hodín,“ odkašľala som si.
,,Preboha,“ smial sa ďalej a otváral si pivo pri linke, od ktorej na mňa perfektne videl.
,,No pôjdem asi chronologicky… Hank mi napísal, že…“
,,Oh, not this shit agaaaain,“ prekrútil nervózne očami.
,,We listen and we dont judge!“
,,Okay,“ vzdychol.
,,Dozvedeli sme sa, že on je vlastne spokojný tam, kde je. On vôbec nepotrebuje zachrániť. On nepotrebuje ani lásku, si predstav. A láskavosť už vôbec nie, vraj ho to vytáča,“ smiala som sa.
,,To ti povedal?“
,,To mi povedal. Ja som vôbec nevedela, že jemu to vyhovuje. Ja som si myslela, že je nešťastný a chce z toho preč. To je aké roztomilé nedorozumenie.“
,,Pol života trvajúce nedorozumenie. Si sa nechala voviesť do omylu,“ krútil hlavou a bavil sa.
,,Hardcore, I know,“ už som sa smiala aj ja, lebo čo už. ,,A mne to prečo nikto nepovedal?“ vybuchla som.
,,Vôbec nikto ťa nevaroval, veru,“ uškŕňal sa a prikladal si pivovú fľašu k perám.
,,No a tak som na to kukala a vravím si – a ja čo tu robím? Akože ja načo som vôbec v tejto komunikácii, keď ma nepotrebuje? Ja asi potrebujem, aby ma niekto potreboval, nie aby ma len tak občas z nudy chcel. To sú celkom rozdielne emócie,“ mykla som ramenom.
,,Pravda,“ prikývol. ,,A čo teraz?“
,,Neviem, šak chytím hyperfocus na niekoho iného,“ mávla som rukou a Bruno sa zasmial.
,,Je to také easy?“
,,Nie je, lebo mám špecifický vkus. A tiež záleží, v akom som práve stave. Ale konečne sa mi vyskladal obrázok. Potrebovala som, aby do tej skladačky kus ťukol a shuffle spôsobil, že to mojej optike už dáva zmysel. Ja by som to nikdy nemohla ponižovať a ignorovať… a on to má evidentne rád,“ usmiala som sa a Bruno vytreštil oči.
,,To si robíme humor alebo to naozaj?“ skoro šepkal.
,,Hen, jak ti svietia očká, keď počuješ obscénnu pikošku,“ zasmiala som sa. ,,It is what it is… ale aby som pokračovala – potom som šla na terapiu, bola som objednaná mesiace vopred. Dojdem tam, porozprávam jej update z tejto epizódky a ona že – Robin, prosím, vezmite si tento letáčik a premýšľajte – a strčila mi do ruky leták k iniciatíve proti násiliu páchanom na ženách. Vraj si mám podrobne preštudovať časť o psychickom násilí a spýtať sa sama seba, či to nie je to, čo definuje môj vzťah s Hankom,“ vybrala som ten letáčik z vrecka a podala ho Brunovi. Na chvíľu zamrzol, ale keď som sa začala smiať, pochopil, že vidím absurd, ktorý táto situácia prináša.
,,Neviem, čo na to povedať, ale keby to nebolo tak na hrane, smial by som sa dosť,“ priznal.
,,Nie je nič smiešne na psychickom násilí, len je smiešna táto situácia, ten človek a sled časových udalostí… anyway! Odporučila mi skupinovú terapiu pre obete domáceho násilia,“ to už sme sa smiali obaja.
,,Akože, tu sa rozhadzuje pojmami… nemám to rád. Áno, si obeťou kokota, čo ťa lovebomboval, klamal, využíval, manipuloval tebou…. ale… hm. Prečo vlastne hovorím ale, šak to je dosť hrozné,“ zamyslel sa.
,,A napriek tomu smiešne.“
,,Áno.“
,,No, tak som odišla od cvokárky a hovorím si, dobre, šak nebudem sa zavzdušňovať, idem sa prejsť. Prechádzam sa a zrazu mi ide oproti partia zo starej roboty, že máme voľný lístok, poď s nami na Marketingovicu! Tak som šla… a prvý, koho som pri vstupe uvidela, bol môj bývalý, hneď oproti dverám. Veľmi pekné,“ ukázala som Brunovi svoj prázdny pohár.
,,Čo si pila?“
,,Vodku s redbullom a neviem prečo, ja som chcela jednu len a zrazu ich bolo desať a asi mi je napiču z toho redbullu, tá vodka je v tom úplne nevinne,“ mávla som rukou.
,,Vodka s redbullom je ináč domáce násilie páchané na sebe samej, len aby si vedela,“ zasmial sa. ,,Ale je fascinujúce, čo sa ti deje. Ideš z terapie ako obeť domáceho násilia a stretneš starých kamošov, ktorí ťa vezmú rozjebať sa medzi najviac divných ľudí, čo spôsobí, že si tvoj mozog vybaví, kadiaľ sa ide ku mne domov. Out of nowhere… niekto je fanúšik tvojej tvorby, ja som fanúšik tvojho života,“ krútil hlavou, kým otváral kuchynské skrinky a začal robiť čaj.
,,Čo s toľkým voľným časom?“ rozhodila som rukami.
,,Aspoň konečne dopíšeš tú knihu. Predpokladám, že po tomto zistení sa ti radikálne zmení koniec,“ uškrnul sa a na malý drevený podnos poukladal všetko, čo patrí k čajovému rituálu.
,,To je veľmi pekné,“ povedala som, keď predo mňa postavil čajový servis.
,,Viem, že nepiješ teplé a už vôbec nie čaje, ale príde mi, že teraz by si si dala,“ povedal Bruno a ja som na chvíľu zostala veľmi ticho a veľmi vďačná za to, že je na svete pár ľudí, ktorí ma cítia.
,,Ako vravím, veľmi pekné…“ usŕkla som si.
,,Ale vráťme sa k podstate… vidíš teda poskladaný obrázok. Čo je na ňom?“ sadol si do kresla oproti mne a privrel oči. Mám rada, keď si vizualizuje veci, ktoré hovorím.
,,Vidím historické prostredie, ale je kreslené. Je to nejaká stredoveká dedina. Bývam v akomsi kamennom dome, vedľa je nejaký hrad a na moje drevené dvere s obrovským čiernym klopadlom zaťukal posol. Taký chlapec v divných modrých elasťákoch a s nafúknutými rukávmi na ramenách košele. Vidíš ho?“ usmiala som sa.
,,Uhm,“ Bruno sa usmieval tiež a nechal zatvorené oči.
,,A tento posol bežal chudák dlho, roky. Cez moria a oceány, cez džungľu aj fakt fajnové pláže, cez púšte a mestá… a po deviatich rokoch, piatich mesiacoch a 11 dňoch došiel, zaklopal a podal mi zabalenú krabicu, ako vianočný darček. Poslal mi ju Hank v deň, keď sme sa spoznali, ale chvíľu tá donáška trvala. Krabicu som vzala dnu a boli v nej puzzle. Nie som fanúšik a on to vie, keďže trpezlivosť nie je moja silná stránka. Ale ako som ich vysypala na stôl, začali sa skladať celkom samé. Bola to stena obrastená brečtanom a na nej nápis I DONT WANT PEACE. I WANT PROBLEMS. Tak taký obraz vidím,“ napila som sa znova. Bol to skvelý čaj. Vyzeral a chutil ružovo. Mám rada, keď veci chutia ako nejaká farba.
,,Je pre teba vyčerpávajúce vysvetľovať, čo vidíš, však?“
,,Hej, veľmi,“ prikývla som.
,,Chcelo by to čip do hlavy…“ zamyslel sa.
,,Čipy nejsú, šecky ich najebali do vakcín! Jak keby si nevedel,“ prekrútila som očami a on sa zasmial.
,,To je inak jedna z mojich obľúbených konšpirácií. Ale považujem za nesmierne sympatické, ako si vieš zromantizovať aj to, že bol k tebe polku života niekto úplný kokot. Ty si vygaslajtovala sama seba, podľa mňa. Ja si nemyslím, že si za to môžeš sama, aj keď si to robila dobrovoľne. V tom je podľa mňa to, čo videla tvoja cvokárka dnes, keď ťa poslala za týranými ženami. Akože dobre, nikto ťa nemlátil, ale predstav si, že to nehovoríš o dospelej žene, ale o malom dieťati. Keby si počula, že nejakému dieťaťu niekto kontinuálne a v nepravidelných intervaloch bez vysvetlenia odopiera lásku, ignoruje ho, opúšťa ho bez vysvetlenia a ešte sa pri tom tvári ako obeť, lebo veď aj on trpí tým, že s tebou nie je – to je psychiatrická diagnóza, ktorej meno nepoznám, ale isto existuje,“ vstal a chystal sa urobiť čaj aj sebe. Na moment sa zastavil a pozrel sa na mňa.
,,Volá sa to narcistická porucha osobnosti. Urobím ti kakao?“ spýtala som sa a Bruno nadšene prikývol. ,,Ja neviem, Bru. On mi celý čas hovoril aj ukazoval, aký je, ja som to len nechcela vidieť. Lebo bol krásny. Ako obrázok,“ zasmiala som sa a Bruno so mnou. ,,Ale už to nemá váhu. Ja by som nikdy nezostávala v niečom živote tak dlho, keby som vedela, že je spokojný tak, ako je a že najzákladnejšie jadro mojej osobnosti, ktoré potrebuje rozsievať bezpodmienečnú lásku a pokoj, ho vlastne irituje,“ to už som sa smiala celkom dosť a krájala na malé kúsky čokoládu, kým som ohrievala mlieko.
,,Hej no, riešiť tak dlho problém, ktorý neexistuje, je festival prejebaného času,“ postavil sa a díval sa mi na prsty. Do horúceho mlieka som pridala lyžicu trstinového cukru a hoblinky čokolády. Z linky som vybrala tmavé holandské kakao a veľkú lyžicu nasypala do hrnca. Vypla som plyn a chvíľu iba miešala a nadychovala sa perfektnej vône. Naliala som horúce kakao do veľkého hrnčeka a podala ho Brunovi. Chytil šálku oboma rukami a nadýchol sa. ,,Vždy si robila najlepšie kakao na svete,“ usmial sa do hrnčeka.
,,Lebo je z lásky,“ pohladkala som ho po líci.
,,Na túto vetu by pilot umrel,“ zasmial sa a usŕkol z kakaa. ,,Akože je mi to čím ďalej tým vtipnejšie… to ti fakt povedal? Že ho to irituje, keď si na neho dobrá?“
,,To mi fakt povedal,“ prikývla som a umývala hrniec od kakaa, kým čokoláda s cukrom nezaschnú na okrajoch. Neznášam to.
,,Čiže vlastne jediné, čo na tebe nemal rád, si ty sama… ináč šecko v pohode,“ nemohol sa prestať smiať.
,,Well yes,“ tiež som sa celkom bavila.
,,A ty v stave, že v hlave vyskladaný spoločný život, patchworkové rodiny, isto aj svadba naplánovaná,“ vyvalil sa naspäť do kresla.
,,Ja už roky mám svadobné šaty, haló?“
Bruno vyprskol kakao nosom až bolo po celom konferenčnom stolíku. Vstala som a podala mu servítku. Bez komentára, čo ho bavilo ešte viac. ,,Nejdem sa vyjadrovať k tomu, že už mám gmail s jeho priezviskom,“ dostala som sa do svojej standupovej nálady a Bruno sa naozaj bavil.
,,Keby toto bol film, ty budeš na konci ten psychotický stalker, čo mu bude ničiť život cez smsky a čakať ho pred domom,“ nadchol sa vlastným nápadom.
,,A čo budem vyžadovať jakože?“
,,No aby ťa miloval!“
,,Jáj… to ma už nezaujíma. Hladná som,“ otvorila som jeho chladničku a prechádzala pohľadom po poličkách.
,,Som veľmi zvedavý, čo si vyberieš, je tam toho dosť,“ posadil sa na barovú stoličku a pozeral sa na moju rozhodovaciu paralýzu z prvého radu. Tak to mal najradšej.
,,Chcem niečo, čo sa dá jesť rukami a studené. Takže to bude nejaký syr, nejaká šunka – máš aj suchú? Neznášam mokrú šunku, smrdí po hydine. Nemáš laktazan? To asi nemáš, niekde v kabelke by som nejaký mať mohla… zobrala som si vôbec kabelku, keď som sem šla? Načo by mi asi bola? Hmmm, zelenina… chcem rajčinu, papriku… čo je toto? Mmmm, some kind of pomazánka. Je tam cesnak, čo? Budeme sa bozkávať?“ pozrela som na Bruna. ,,Nah, pomazánku skipnem, čo keby náhodou,“ pokračovala som vo verbalizácii všetkých mojich myšlienok.
,,Vďaka, že mi dovolíš dívať sa, ako funguje tvoj mozog. Ja by som sa zabil. Vlastne oceňujem, že si hrozne tichý človek na to, aký hluk máš v hlave,“ díval sa na mňa trochu smutne.
,,Chcela by som ti poďakovať za tento milý kompliment, ale niečo vo mne ma núti začať ťa ponižovať ako muža aj človeka, aby si so mnou chcel byť navždy,“ môj stoický výraz tváre Bruna opäť rozburácal. ,,Ale ani kurva neviem, ako sa to robí, vygoogli to,“ ponúkla som ho.
,,Keby sme my dvaja nemali vzťah, aký máme, toto by bol večer plný skvelého sexu,“ vzdychol.
,,Nemôžem s tebou spať, je to jak incest,“ naplo ma.
,,Wanna be daddys girl?“
,,Well yes, ale nie v tomto setupe,“ ukázala som na nás dvoch.
,,Kus ma uráža, aká si znechutená,“ zasmial sa.
,,Akože je to nevhodné, lebo si myslím, že si hot as fuck, ale bolo by to nechutné. Vieš čo myslím veď…“
,,Hej, viem. Ale páči sa mi, ako sa v tom plácaš. Pritom jedno olízané ucho a nevieš čia si,“ zakričal nahlas a ja som zhíkla šokom. Bruno sa veľmi smial.
,,Shut up!“
,,Cítiš aspoň hnev?“ spýtal sa úprimne.
,,Nie. Pustila som to. Na čo sa mám hnevať? Že odo mňa niekto nič nechce?“
,,Možno tá skupinovka nebude zlý nápad, Robin,“ povedal vážnejšie, ako som čakala.
,,Ale prestaň,“ zasmiala som sa.
,,Ako môžeš povedať, že od teba nič nechce? Chcel roky tvojho času, hoci vaša reálna komunikačná vlna dáva dohromady maximálne pár mesiacov. Držal ťa na špagátiku, klamal ti, manipuloval tebou a teraz sa tvári, že je vlastne obeťou vlastných citov. No chudáčik vyjebaný. Ale hlavne, že ty sa nemáš na čo hnevať. Problém nie je to, ako sa on správa, ale to, s akou ľahkosťou to ty prijímaš,“ vzdychol a do neskorého rána so mnou diskutoval, kým som neupadla do bezvedomia na jeho gauči. Občas je ťažké pozrieť sa na svoj život optikou niekoho, kto ho nežije. Ľudia, ktorí sú vám blízki a majú vás úprimne radi, vidia často viac, ako vy sami.

A v tých vzácnych okamihoch, keď vám niekto bez postranného úmyslu úprimne povie, aký druh emočnej trosky ste, môžete si vyskladať obrázok, ktorý vám bude dávať zmysel… z kociek, ktoré ste si rozsypali na ceste životom.

Disclaimer: 
Láska nemá bolieť.
Ak si prechádzate emočným násilím alebo poznáte niekoho,
kto ho zažíva, vyhľadajte pomoc.

www.laskanemaboliet.sk