Niekde na tých potulkách svetom som sa stratila sama sebe. Neviem presne, ako sa to stalo. Proste som sa raz zobudila a zapol sa mi v hlave sebadeštruktívny delulu program a už s tým nešlo nič urobiť. Povedal si mi, že si prečítaš na blogu, prečo sme my dvaja skončili takto smutne a ja som ti sľúbila, že o tom písať nebudem, ale rúcať sa dokola v hysterickom plači asi tiež nie je cesta, ktorá má byť cieľom.
Spomínam si, ako to všetko začalo. Ako som ťa uvidela vo dverách kaviarne a moje hormóny sa rozhodli, že ťa budú milovať navždy. Chvíľu som tie tvoje musela presviedčať, aby sa rozhodli rovnako, lebo som si odmietala priznať, že by som aspoň raz v živote mohla nedostať to, čo chcem. Bola som strašne urputná a tvrdohlavá. Ale potom si ma začal kŕmiť a naučil si ma spať a ja som vedela, že moje poblúznenie nie je spôsobené iba tvojou krásnou tvárou. Že v tom skrátka muselo byť akési nevysvetliteľné ezo! A ty si sa na tom smial, lebo na také pičoviny vôbec neveríš.
Trávila som víkendy na tvojom gauči a týždne premýšľaním o tom, ako sa naň znova uložím. Myslím, že tam nám bolo najlepšie. V malom meste a malom byte, s veľkými snami o tom, ako spolu zmeníme svet, alebo si ten náš aspoň urobíme tak, aby nám v ňom bolo pohodlne. Nevyšlo to. Opakovane. Možno svet nechce zmenu. A možno sme my dvaja nevedeli, ako ju urobiť. Ktovie.
Pamätám si, ako som stála vo výťahu a nedokázala stlačiť dotykový displej, pretože som bola taká vyčerpaná, že som už neviedla elektrinu. Nespala som 5 dní a moja pokožka bola celkom priesvitná. A ty si predo mňa postavil najlepší burger na svete, strčil si mi do ruky ubalené brko a keď som sa vrátila z balkóna, prikryl si ma dekou a povedal: „A teraz spi“. A ja som ťa poslúchla. Spala som dlho, zdalo sa mi, že nekonečne dlho. Keď som sa zobudila, stále si sedel vedľa mňa, hral sa nejakú strieľačku na tablete a dával na mňa pozor. Bolo mi bezpečne a mäkko. Ktovie, kam ten pocit zmizol. Vzal si si ho späť? Alebo ho kamsi náhodne odvialo?
Som dnes unavená ako vtedy, Rúcam sa v nepravidelných intervaloch a keď sa na teba pozerám alebo ťa počujem, nedokážem sa ovládať. Za celé tie roky, čo si ležal na druhej strane postele, som neplakala. A keď som v nej zrazu sama, nedokážem prestať. Neviem, kde sa tie slzy schovávali celý ten čas. Som v hysterickej agónii a nechce to prestať. Možno som len zbytočne sentimentálna. A možno sme sa s rozhodnutiami unáhlili. Ale neviem, kto nám dá definitívne správnu odpoveď na túto otázku.
Možno sme si na seba len zvykli. Možno sa len príliš dobre poznáme a teraz nám je obom smutno za tým, čo je nám tak dobre známe. A možno sa stále ľúbime a potrebovali sme si všetky tie hrozné veci vykričať, lebo sme to tak za celé roky neurobili ani raz. Sme strašne rozdielni. A ja si už nespomínam, prečo nám prišlo ako dobrý nápad postaviť na tom celé naše fungovanie, ako keby to bola výhoda. Veď sa nedokážeme zhodnúť ani na tom, čo budeme jesť, pozerať alebo robiť. Aká sila nás teda stále drží pokope a spôsobuje moje mental breakdowny a tvoju robotickú nechápavosť?
Nikdy som nikoho nechcela tak veľmi ako teba. Niekedy si myslím, že si ma vlastne posadol. A ja som ti v tej posadnutosti dovolila veci, ktoré by som netolerovala nikomu inému. Teraz by si povedal, že ty mne tiež… ale ty si mnou nikdy posadnutý nebol. Ty si vlastne nebol nikdy posadnutý ničím. Okrem predstavy, že zo sveta urobíš lepšie miesto. Rada by som povedala, že to bol dôvod, prečo som sa do teba zamilovala, ale ja ti neviem klamať.
Asi za to všetko môžu feromóny. Nepoznám voňavejšiu bytosť. Často som si hovorila, že by si sa mal potiť do parfumových fľaštičiek, aby som sa v tebe mohla každé ráno okúpať. Už ani neviem, koľkokrát som ležala s hlavou zaborenou v tvojom prepotenom vankúši a zhlboka dýchala, lebo som ťa chcela mať v každom póre. Bolo to úžasne upokojujúce… byť obalená tebou a tvojimi vôňami.
A potom sa to kamsi stratilo. Ušli sme spolu na koniec sveta a našli sme tam koniec našich plánov. Nie životov, lebo na zlomené srdce sa neumiera… iba to tak vyzerá. Niekedy, keď ma život príliš bolí, dúfam, že teba tiež. Nie preto, aby ti bolo zle. Len preto, aby mne nebolo zle samej. Ale teba nikdy nič nebolí. Ty by si povedal, že to preto, lebo si silný. A ja by som povedala, že to preto, lebo si necitlivý. Kto z nás dvoch má pravdu?
Cítim priveľa neznesiteľného smútku. Hlboko v mojom vnútri už akoby nič iné ani nezostalo. Nie je tam strach, radosť ani nádej. Som len veľmi, veľmi smutná. A neviem, či preto, čo všetko sa nám spolu stalo a ako fatálne ma to poznačilo… alebo preto, že sa to diať prestalo. Občas rozprávam ako obeť domáceho násilia, všimol si si? Asi sa tak občas aj cítim. Ako keby bol na mne páchaný zločin a nikto mi nepomohol. Som hrozne dramatická, viem. Ale taká som bola vždy a ty si sa tváril, že ti to vlastne vôbec nevadí. Dnes už viem, že vadilo.
Celý tento pamflet nedáva žiadny zmysel. Ako všetko, čo píšem v stave mentálnej beztiaže. Ale ty tomu možno budeš rozumieť. Možno pochopíš, čo som chcela povedať, aj keď to neviem ani ja sama. A potom to znova prejdeš mlčaním.
To by chtělo 2-3 děti ...
Celá debata | RSS tejto debaty