kontroverza

Nikdy som nebol stabilný typ. Roky som dúfal, že svoju prirodzenosť dokážem potlačiť, ale vo vnútri mojej hlavy sa toho skrátka dialo priveľa. Moja mama často hovorievala, že mám dušu tuláka. Ako dieťaťu sa mi to páčilo, znelo to tak tajomne a ja mám záhady rád. Aby som sám sebe dokázal, že viem vydržať aspoň päť minút na jednom mieste, oženil som sa veľmi mladý. Ani som nebol taký zamilovaný, skôr som bol len pripravený usadiť sa a otestovať, ako dlho sa viem pretvarovať, že som niekým celkom iným. Empíria dokázala, že pätnásť rokov. Ale ani o deň viac.

Po sérii príšerných snov, v ktorých som zabíjal aj bol zabíjaný, som sa raz v noci zobudil na panický atak nevídaných rozmerov. Vonku šialene pršalo, vyzeralo to na masívnu prietrž mračien. Vstal som z postele a šiel sa napiť, keď som si šomral popod nos „čo mám kurva robiť“ a čakal na znamenie. Vo chvíli, keď som vzal do ruky pohár s vodou, udrel do stromu pred domom blesk a rozdelil ho napoly. Zľakol som sa ako nikdy v živote, pohár s vodou spadol na podlahu a tá rana zvonka aj zvnútra zobudila celý dom.
,,Preboha, čo to bolo?“ spýtala sa ma rozospatá Silvia a z detskej izby som počul plač oboch chlapcov.
,,Blesk… a pohár,“ vzdychol som. Ani som si neuvedomil, že moja panická epizóda skončila, ako ma to vydesilo.
,,Uprac to a neporež sa, idem za deťmi,“ povedala, ako keby som nevedel, čo mám robiť, keď rozbijem pohár.

Celý deň som bol ako zmyslov zbavený. Myslel som len na ten strom a na fakt, že napriek všetkej mojej racionalite to nemôžem nepovažovať za znamenie, že mám urobiť so svojim životom konečne niečo, čo chcem, pre zmenu, ja. Ľudia ma majú za egoistu, ale ja naozaj nerobím posledných pätnásť rokov nič sám pre seba. Nemám čas si ani sadnúť na lavičku na verande a dívať sa do diaľky, lebo je tu vždy niekto, kto potrebuje nakŕmiť, odviezť na krúžky alebo zobrať auto do servisu. Nechápte ma zle, mám svoju rodinu rád. Teda… mám rád svoje deti. Moju ženu už nejaký čas rád nemám a úprimne si myslím, že ona ma vyslovene neznáša, ale tak nejak sme si na tento folklór zvykli a klameme si navzájom, že je to kvôli deťom. V skutočnosti je to preto, lebo ona nechce prísť o spoločenský status a ja o deti.

Vyklepaný jak nedeľný rezeň som sadol do auta a šiel do kancelárie, keď z rádia začala hrať stará klasika New man in town. Jedna z mojich starých lások to mala ako zvonenie na telefóne pri mojom čísle v čase, keď ešte ľudia nemávali by default stíšené zvuky. Zasmial som sa a trochu sa mi uľavilo, keď som si tú skladbu pospevoval. Bol som však rozhodnutý, že dnes je ten správny deň na veľké činy. Recepčná ma milo pozdravila a spýtala sa, či za mnou môže poslať kolegu, ktorý ma od rána zháňal kvôli kalkuláciám projektu.
,,Nech príde zajtra, dnes mám full,“ povedal som a už vopred som vedel, že pre mňa žiadne zajtra nebude. ,,Ahoj,“ zaklopal som na otvorené dvere generálneho riaditeľa a s historkou o tom, ako ma teraz moja rodina potrebuje, lebo sa stalo čosi, o čom nechcem hovoriť, som si vybral mesiac dovolenky, ktorú som tam roky sušil. Čím rýchlejšie pri vyjednávaní o čomsi takom zbrklom rozprávate, tým väčšia je šanca, že vám ľudia vyhovejú. Naliehavosť celkom zaberá. Zobral som si zo stola pro forma pár papierov a odišiel. Neviem, či sa sem ešte niekedy vrátim. Ale do mesiaca by som to mohol stihnúť zistiť. A na tej ceste za mnou samým si vás vezmem so sebou.

Vedel som, že sa nemôžem vrátiť domov. Predná kamera by zistila, že tam som a Silvia by mi volala, prečo som doma a čo sa stalo. Šiel som si sadnúť do kaviarne s výhľadom na rieku a most, ktorý som mal zo všetkých najradšej a premýšľal som, čo sa to so mnou deje. Kríza stredného veku by mala predsa začať motorkou a pomerom s mladou asistentkou, nie útekom z domu, ako keby som mal 15 a rodičia ma odmietali pustiť na diskotéku. Sedel som tam celý deň, vypil som snáď liter kávy a koľko som zjedol zákuskov, lebo „cukor obaľuje nervy“ – čo je ďalšia z mantier mojej mamy – som ani nerátal. Pri dnešných cenách som tam nechal za pár koláčov a instantný kofeínový infarkt asi toľko, ako som na výške míňal na alkohol. Mesačne. Sadol som do auta a šiel po deti do školy. Cestu domov som si vychutnával, vedel som, že je na dlho posledná. Rozprávali sme sa o futbalovom zápase, na ktorý neprídem, no oni nemali ani tušenia. Hovorili sme o písomke z matematiky a víkendovom behu cez mesto, na ktorý sa obaja svedomito pripravovali.
,,A potom pôjdeme aj na sparťana, dobre tati?“ ozvalo sa spoza môjho chrbta.
,,Jasné, Fredy,“ usmial som sa do späťáku.
,,A pôjdeš aj ty? Lebo keby si nevyhral medailu, ja by som ti dal svoju,“ povedal Hugo zhovievavo.´
,,Uvidíme, nechcem vám tam hanbu narobiť, keby som už nevládal, vieš,“ zasmial som sa a chalani so mnou. Kým si v obývačke robili úlohy, varil som večeru a nenápadne odbiehal do spálne zabaliť si do starej cestovnej tašky pár handier a tú som potom umne skryl do šatníka pri vstupných dverách, kam odkladáme zimné bundy. Vedel som, že skôr, ako v novembri sa tam Silvia nepozerá.

Večer prebehol ako všetky predtým. Najedli sme sa, zaľahli s deťmi k telke a keď všetci pospali pri Sherlockovi, poodnášal som ich do postelí. Chvíľu som sa na nich iba tak díval a na moment aj premáhal plač, keď som si uvedomil, že ich dosť dlho neuvidím. No musel som. Pobozkal som oboch chlapcov na čelo a prikryl ich. Silviu som nechal spať na gauči. Na kuchynský stôl som položil svoju bankomatovú kartu, kľúče od auta a lístok s textom VRÁTIM SA. SOM V PORIADKU. Artúr.
Nemal som jej čo viac povedať. Z domu som vyšiel zadným vchodom, pretože – hoci naliehala koľko mohla – tam som stále nenainštaloval kamery. Ako každý fanúšik detektívok som vedel, že nemôžem odísť na vlastnom aute, ani zanechávať digitálne stopy pri platení. Lístok na stole v podstate nebol pre ňu, bol pre políciu, ktorá – ak by ju Silvia volala – na základe neho usúdi, že som sa skrátka len vyparil jak taký nezodpovedný pičus a nebudú ma hľadať. Zobral som si taxík k otcovej garáži a vytiahol jeho starú Toyotu. Miloval som to auto, chodieval som s ním párkrát ročne na huby, aby som ho prebehol. Žene som vždy povedal, že idem s kamošmi do lesa čosi uloviť. O polovici môjho života nemala tá chudera vlastne ani poňatia. Po otcovej smrti som ho nedokázal predať. Zažil som v ňom priveľa a tak som sa oň staral. A teraz som sa spoliehal na to, že sa to auto postará o mňa. Sadol som si za volant a naštartoval. Z telefónu som vybral SIM-ku a položil ju na poličku v garáži. Nechcem, aby ma niekto rušil.

Zamkol som garáž a sadol si naspäť do auta. Chvíľu som len zvieral volant v rukách a zhlboka dýchal. Je to naozaj to, čo chceš, Artúr? Si si istý, že chceš opustiť svoju rodinu a hľadať sám seba po štyridsiatke, na road tripe Európou? Premyslel si si to dobre? Všetky tieto pochybnosti a následky môjho zbabelého, no nevyhnutného činu, som hodil za hlavu a stúpol na plyn. Nemal som na výber. Musel som odísť od nich, aby som mohol prísť k sebe. A k tulákom, prostitútkam, narkomanom, bezdomovcom, šialencom či zbytočne odvážnym teenagerom, ktorí lemovali moju cestu. Na malý moment som s každým z nich prežil príbeh, ktorý stál za napísanie. Spočiatku som si myslel, že to bude len na pár týždňov. O osem mesiacov neskôr vám píšem svoj cestopis z útulnej kaviarne v dánskom Time. Prišiel som sa sem pozrieť, lebo mesto, ktoré nazvali po mojom najobľúbenejšom DJ-ovi, som skrátka musel vidieť.

Nikdy som nebol stabilný typ. Roky som dúfal, že svoju prirodzenosť dokážem potlačiť, ale vo vnútri mojej hlavy sa toho skrátka dialo priveľa. Možno sa jedného dňa vrátim. A ak nie, tak snáď aspoň zistím, prečo som vlastne odišiel.