kontroverza

Sú ľudia, o ktorých nemôžem hovoriť s nikým. A sú chvíle, ktoré s nimi zažívam a tiež o tom nemôžem nikomu povedať. Pretože na niektorých ľudí a niektoré chvíle bolo už veľmi dávno uvalené informačné embargo. Nie preto, že by to bolo také tajné. Nezávisí od toho národná – ani iná – bezpečnosť. Ale občas je lepšie nechať si niečo pre seba. Tak to mám ja s tebou. Väčšinu života som nečakala, že o tebe budem ešte niekedy počuť. Periodicita tvojich odchodov a návratov bola príliš nekonzistentná. Nevedela som, kedy ma už máš dosť a kedy už ti chýbam. Keď sme spolu o tom diskutovali, ako tisíckrát predtým, povedal si, že ti chýbam vždy, ale nie vždy tak veľmi, aby si s tým čosi urobil. Pretože to, čo by si odo mňa vlastne chcel je, aby som tu bola, keď potrebuješ, ale aby som ťa nevyčerpávala, keď to potrebujem ja. A po tomto rozhovore sme spolu nehovorili 11 mesiacov. Lebo vlastne nebolo o čom.

Kráčala som jedno ráno po pobreží zahĺbená do svojich myšlienok a nedívala sa okolo seba. Nepočula som cez slúchadlá ani šumieť oceán. Čosi mi hralo v hlave a krásne sa to prelínalo s obrazom prázdnej pláže, ktorý som mala pred sebou. Nebol tam nikto. Sezóna skončila a turisti odišli. A tých pár domácich, čo tu žije, nemá ranné prechádzky ako svoj denný štandard. Prišla som k lavičke, na ktorej si vždy dám cigaretu a oprela som sa. Vo chvíli, ako som to urobila, mi čiesi ruky zakryli oči a trochu ma to vydesilo. Ale keď som si v tej stotine sekundy dala v hlave dokopy, kto by to asi mohol byť, bolo mi jasné, že stojíš za mnou.
,,Ahoj,“ zašepkal si mi do ucha a dovolil mi opäť vidieť. Preskočil si operadlo lavičky a sadol si vedľa mňa.
,,Hi,“ usmiala som sa. Trochu unavene, ale vlastne potešená, že ťa vidím.
,,Očakával by som viac nadšenia,“ uškrnul si sa a šťuchol do mňa lakťom.
,,Najčastejšie ťa asi stretávam pri tomto výhľade, sa mi vidí,“ spomenula som si na všetky tie chvíle, keď bola táto lavička našim miestom. Keď si si mohol byť istý, že ma tu nájdeš každý deň v rovnakom čase, lebo je to na mojej bežeckej trase. Ak si ma chcel vidieť, stačilo prísť a chvíľu počkať.
,,Je to dobré miesto na blízke stretnutia tretieho druhu, pravda,“ díval si sa pred seba na zapadajúce slnko a v hlave ti bežalo, že tento pohľad je predsalen tvoj obľúbený gýč.
,,Ako sa máš?“ nepýtam sa to často. Nepýtam sa to skoro vôbec. Ale keď už sa spýtam, tak ma to naozaj zaujíma.
,,Mám sa… neviem. Prežívam. Nie je to zlé, ale radosť zo života som z toho svojho akosi vylúčil. Nemal som sex tak dlho, že mi už ani nechýba. A vlastne jediné, čo ma naozaj trápi je, že som od teba už pekných pár týždňov nič nečítal,“ vzdychol si. Aké trúfalé, očakávať, že budem písať pre tvoje potešenie!
,,Ja viem, mala som teraz na práci… iné veci,“ hodila som rukou.
,,Akože aké?“
,,Akože som sa snažila dostať sa zo stavu, že sa chcem zabiť. Ale už som relatívne na poriadku, už by som mohla rozbehnúť nejakú novú sériu. Máš nápad? Čo by si si chcel prečítať?“ vždy máš pár egoistických návrhov, ako zo mňa urobiť dance monkey, vedela som, že ma nesklameš.
,,Chcel by som si prečítať nejaký road trip. Niečo o chlapíkovi, ktorý sa vydá na cesty naprieč štátmi autom, bez toho, aby vedel, kam ide. Nikomu nič nepovie, zbalí si tašku, nechá doma ženu, deti, psov, mačky, robotu aj nepokosený trávnik a skrátka len odíde kamsi do piče za dobrodružstvom. Čosi také by som si fakt rád prečítal,“ kývol si hlavou, lebo sa ti tvoj nápad náramne páčil.
,,Hmmm… takže trochu Robinson Crusoe, trochu Holden Caufield, trochu Sancho Panza…“ zasmiala som sa.
,,Mám istú slabosť na zmätených samotárov, uznávam,“ smial si sa tiež.
,,Vďakabohu aj ja, inak by si tu nesedel.“
,,Nie je to čudné? Nehovorili sme spolu… ja už ani neviem, ako dlho. Mesiace. Možno aj rok. A možno aj o kus viac, kto by si to pamätal. Ale vždy, keď znova začneme, je to ako keby to nikdy neskončilo. Ako keby som ťa videl včera. Vyzeráš veľmi pokojne. Takú pokojnú si ťa naozaj nepamätám. Myslel som si, že prídu výčitky a že sa stále hneváš. Lebo ty si inak veľmi rozkošná osoba… kým ti niekto nedá dôvod na to, aby si písala také ostré pamflety, že aj veľkí muži z toho majú malé dušičky a nasrané v gatiach. Ja ti to nevyčítam, zaslúžil som si každý tvoj hate. Aj každú fajku, ktorú si robila inému chlapovi priamo pred mojom ksichtom, you bitch! Za čo sa, mimochodom, budem hnevať už navždy, do piče!“
,,Nemôžeš veriť všetkému, čo si prečítaš. Poznáš ma predsa. Neustále si vymýšľam,“ usmiala som sa. ,,A nemám chuť, čas ani povahu na to, aby som ti niečo vyčítala do ksichtu! Keď sa budem hnevať, tak si o tom nablogujem. Ako vždy. Ale už sa nehnevám. Vôbec,“ potľapkala som ťa po stehne.
,,Ako je to možné?“
,,Vieš… hnevať sa človek môže, keď má ešte kvôli čomu. Ja som sa na teba často hnevala preto, lebo som ťa milovala a ty si s tou láskou zaobchádzal ako debil. Ale vlastne, keď sa na to pozriem dnes, čo si mal akože robiť? Ja som to vtedy v tej emócii nevidela. Ja som videla len to, že niekoho milujem a on mi tvrdí, že on mňa tiež, ale vlastne nerobí nič iné, len uteká. Dnes už viem, že si vlastne možno aj musel. Už to prešlo. Pustila som to. A odkedy som to urobila, je mi oveľa lepšie,“ vyložila som si nohy na múrik pred nami.
,,Čo mi to tu rozprávaš? Že ma už neľúbiš?“ vyzeral si zaskočene. A tvoje prekvapenie prekvapilo aj mňa.
,,A čo si čakal?“ rozosmiala som sa. ,,Ale to nevadí. Šak to neznamená, že už ťa nemám rada. Práve naopak. Teraz ťa môžem mať tak rada, ako si to vždy chcel.“
,,A to je akože ako?“ tuším si bol kus nasraný.
,,Bez nárokov na tvoj čas, tvoje srdce alebo tvoj život. Je jedno, koľkokrát odídeš a či sa ešte vrátiš. Lebo som to aj tak nikdy neovládala. Nie je to už dôležité. Držala som sa zubami nechtami lemu tvojho trička, len aby si sa ma nestriasol, lebo som nevedela, ako žiť bez teba. Musela som sa pustiť, už si ho mal vyťahané po členky a nevyzeralo to dobre,“ snažila som sa zmierniť to, čo hovorím, ale vyzeral si, že to veľmi nepomáha.
,,Mám pocit, ako keby si sa so mnou rozchádzala,“ zasmial si sa nervózne.
,,Nuž, mám zato, že je náročné rozísť sa s niekým, s kým si nikdy nechodil,“ rozosmiala som sa.
,,Možno nechodil, ale stále sa vieš rozísť s niekým, koho si milovala a už nemiluješ,“ vzdychol si.
,,Je to takto lepšie. Ono to vlastne ani nie je tvoja vina. To nie je následok tvojho správania, popravde. Som len v stave tak absolútnej emočnej vyprahnutosti, že nemilujem nikoho a ledva mi zostáva kus lásky pre seba, aby som sa zvládla aspoň najesť, obliecť a vyjsť z domu. Som len veľmi unavená,“ usmiala som sa a ty si ma ukazovákom pravej ruky zľahka pohladkal po líci.
,,Keď sme rezignovaní, nie sme vôbec sexy,“ krútil si hlavou a ja som s tebou súhlasila.
,,Veru, za iných okolností by sme tu už nacvičovali aspoň nenápadný petting… ale vidíš, nič,“ nevzdávala som svoj copying mechanism a uťahovala si z nás oboch.
,,Nepáči sa mi to a nesúhlasím s tým. Ale nemám dosť síl na to, aby som s tým čosi urobil. Teraz sme akože čo? Kamaráti?“ rozosmial si sa neveriacky.
,,Maybe. My dvaja sme čosi ako… rodina. Taká, s ktorou netráviš každý víkend, vidíte sa len párkrát ročne, ale vždy si rád. Rodina, ktorá má pre teba pochopenie a lásku, ale nemá pre teba pripravený zoznam každodenných povinností. Nemá na teba žiadne nároky, ani od teba nemá očakávania. Alebo, ak by ti táto analógia nebola pochuti, mám aj inú,“ vybrala som si vrecka krabičku cigariet a zapálila si.
,,Akú?“ urobil si to isté.
,,Si moja múza. Moja najdlhšie pôsobiaca múza! Keď si neviem rady s tým, o čom mám písať alebo pre koho mám písať, ty si istota. Lebo viem, že nech sme na tom my dvaja hocijako, prídeš si ma prečítať. Aj nahnevanú a smutnú. Aj veselú a nepríčetnú. Dokážeš odísť na mesiace z môjho života, ale ani na deň od mojich príbehov. Je to vlastne veľmi krásne a keby som ťa nepoznala, temer by som to považovala aj za romantické!“
,,To je pravda. Neexistuje žiadna z tvojich polôh, ktorú by som nečítal rád. Dokonca aj príbehy, ktoré ma serú alebo bolia, si prečítam celé. Niektoré aj viackrát. Keď si lemravá a nepíšeš, nemám veľa iných možností. Sem-tam si vravím, že je to divné, lebo na svete sú milióny kníh, ktoré by stáli za prečítanie a ja aj tak najčastejšie zo všetkých mojich obľúbených autorov čítam teba. Možno nepíšeš najlepšie z nich všetkých, ale si jediná, pri kom si môžem namýšľať, že píše pre mňa,“ potiahol si si a vyfúkol dym smerom k neďalekej opuncii.
,,Niekedy píšem pre teba, aj keď nepíšem o tebe, to je fakt.“
,,Keď sa mi chceš pomstiť?“ uškrnul si sa.
,,Presne tak,“ nerada ti klamem. Nikdy som to nerobila a nezačnem s tým práve teraz.
,,Píšeš občas veci tendenčne, aby som bol nasraný?“
,,Jop.“
,,Pamätám si doby, keď sme si všetci mysleli, že máš čisté srdiečko. Som taký rád, že sme sa mýlili a aj ty si len človek,“ pobozkal si ma na líce so smiechom.
,,Teší ťa, keď nie som bezprecedentne dobrý človek?“ zasmiala som sa, lebo odpoveď som poznala.
,,Mám na tebe za tie roky rád kadečo. Ale tvoju morálnu nadradenosť veľmi nie. Lebo čím si ty hodnotovo vyššie, tým sa zo mňa stáva väčší kokot. Takže keď viem, že občas napíšeš čosi, čo ma má trochu vytočiť alebo mi aj hodne ublížiť, cítim sa vlastne pokojnejšie. Že si ma v tej amorálnosti pritiahnutej za vlasy nenechala samého.“
,,Niekedy, keď hovoríš takéto veci, sa zamýšľam, prečo sa my dvaja už toľké roky neustále naháňame. Veď takto otvorene sme spolu mohli hovoriť od začiatku. Ušetrili by sme si roky trápenia,“ povzdychla som si.
,,Ale ušetrili by sme potom aj roky veľkej lásky, desiatky skvelých blogov a životmeniace chvíle, aké sme nezažili s nikým iným,“ mám rada, keď máš valid pointy.
,,Otázka teda je – stálo to zato?“ usmiala som sa na teba a tak trochu sa mi, ktovie prečo, chcelo plakať.
,,To mi povedz ty. Stáli tvoje preplakané noci za všetky tie príbehy? Stáli všetko moje úteky za všetky tie návraty? Stáli všetky moje sľuby za všetky tvoje skutky?“ díval si sa do diaľky a žmúril do odrazu slnka nad hladinou. Chvíľu som mlčala a keď si za mi pozrel do očí, začal ma svrbieť nos. Nepovedala som nič, len som sa zhlboka nadýchla a z očí sa mi vykotúľali dve veľké slzy. ,,Panebože, konečne,“ vydýchol si si a objal ma.
,,Vďaka, potrebovala som zapnúť,“ utrela som si ich rubom ruky.
,,A teraz bež domov a napíš mi ďalšiu sériu. Dobre?“
,,Dobre,“ prikývla som a vstala.

Ako som sa vzďaľovala od našej lavičky, počula som, ako si si zašomral, že stále nevieš, či to teda za to stálo alebo nie. Neodpovedala som. Pretože sú veci, o ktorých nemôžem hovoriť ani s tebou…