Sú ľudia, ktorí sú navždy. Nie sú vždy, lebo nezvládajú byť vždy, ale sú navždy. Objavujú sa vo vašom živote periodicky a zakaždým, keď ich vidíte, cítite veľmi špecifický druh šťastia. Kráčala som nepoznanými časťami bratislavskej Dúbravky podľa navigácie v telefóne, lebo môj orientačný zmysel by zmiatol nejedného netopiera, a pred dverami malej pivničky, kde nemajú nič, len obedové menučka a tmu, stál Jakub.
Nevideli sme sa dlho, ale úplne zakaždým, keď sa vesmír rozhodne dopriať nám kúsok bezprecedentnej radosti, sa cítim rovnako. Je ako ľudské antidepresívum. Už od pohľadu. Nemusíte ho ani poznať, aby bol váš deň lepší. Ale ak máte to šťastie, že môžete byť súčasťou jeho života už nekonečných pätnásť rokov, je to o to väčšia radosť. Lebo niektorí ľudia sú možno krásni. Niektorí sú možno múdri. A je aj pár takých, ktorí sú možno neuveriteľne zábavní a očarujúci. A keď ste ja, dokážete za 35 rokov nazhromaždiť malú skupinku takých, ktorí žijú v prieniku týchto množín a tvária sa, že o tom vôbec nevedia. Myslím, že tú nevedomosť mám na nich najradšej. Lebo keď už ľudia vedia, akí sú dokonalí, prichádza k paradoxu, kedy vám napumpované ego v tej dosiahnutej dokonalosti začína brániť a ľahko strácate sympatické fluidum skromnosti a zmyslu pre realitu.
,,Monička,“ rozpažil nadšene.
,,Jakubko!“ rada ho objímam. Je jeden z mála, na ktorých pohodlne dočiahnem.
,,Krásne voniaš,“ povedali sme naraz. A potom sme sa naraz zasmiali a obom nám pri tom naraz skákali prsia. Máme radi svoje prsia. Ja mám také mäkké a vláčne a Jakub má také, ktorými vie hýbať. Možno preto sme kamaráti už tak dlho. To tie kompatibilné prsia…
,,Škoda, že nie si Alžbetka, dopiči, boli by sme jak od Jakubiska,“ vzdychol a pobozkal ma na líce.
,,Fúj, kto už by chcel byť jak od Jakubiska?“ skrivila som tvár v znechutenej grimase.
,,Pravda,“ prikývol a gentlemansky mi podržal dvere, lebo tieto drobné gestá láskavej maskulinity – to je celý on.
Kráčala som dolu schodmi a útulným priestorom s kamennými stenami sa niesla vôňa pečeného mäsa. Jakub sa kdesi uprostred schodiska zastavil a otočil sa ku mne. ,,Jaj, ešte toto som chcel,“ pritiahol si pravou rukou moju tvár bližšie a pobozkal ma. Chcela by som povedať, že som za tých mnoho rokov už celkom zabudla, aké to je bozkávať ho, ale nebola by to pravda. Spomínam si veľmi dobre. Pustil ma, usmial sa a vybral sa k stolu na konci miestnosti. Chvíľu som ešte na tých schodoch stála a spracovávala tento zážitok a po pár sekundách som sa zhlboka nadýchla pečeného bôčika v ovzduší a vybrala sa za ním.
Jakub sa posadil a ja som si inštinktívne chcela sadnúť oproti. Pokrútil hlavou a ukázal na voľné miesto vedľa seba. Posadila som sa, položila mu hlavu na rameno a vydýchla si. Na chvíľu som zatvorila oči a len sa kúpala v jeho aure a parféme.
,,Čo vám prinesiem?“ čašníčka s nechtami, že by sa za ne nehanbila ani Nina Janová, vytiahla bloček zo zástery.
,,Prineste nám tú trojku, dvakrát. A kofolu?“ pozrel na mňa. Prikývla som. ,,Tak aj dve kofoly,“ usmial sa.
,,Hrozne dlho si už nebol tak hrozne blízko,“ zašepkala som mu do ucha a vzduch okolo mojich pier rozvibroval jeho ušný lalôčik.
,,Fuck,“ vzal znova moju spodnú peru medzi zuby a jeho strnisko príjemne škrabalo. Nikdy by som si na stretnutie s ním nevzala rúž. Nielen preto, že rúže nenosím, lebo vyzerám jak lacná kurva od Slovnaftu, keď to skúšam, ale hoci sme sa už roky nebozkávali, vždy tak nejak dúfam, že sa budeme. A nechcem o tom zanechávať žiadne dôkazy. Z rádia v podniku začal hrať Dermod Kennedy a oboch nás to pobavilo. He kissed me the way he would if we died tonight.
Kedysi sme trávili hodiny v dialógoch o tom, čo je to medzi nami za vzťah. Nikdy sme do seba neboli zamilovaní, ale vždy sme boli viac ako kamaráti. Tak sme sa nakoniec zhodli na tom, že sa máme za odmenu. Lebo svet je odporné miesto plné čudných ľudí, vrážd, znásilnení a rajskej omáčky. A v takom svete každý z nás potrebuje nejakú odmenu.
,,Nevidel som ťa polroka a mám pocit, že som ti ešte nepovedal ani slovo,“ vyšlo z neho kdesi medzi bozkami.
,,Už sme sa rozprávali dosť,“ nadýchla som sa prešla perami od jeho úst na sánku. Ako som sa zahryzla do kĺbu, spoza môjho ramena sa ozvalo: „Pardón, nech sa páči,“ a čašníčka pred nás postavila nápoje a polievky.
Utrela som si ústa a odtrhla sa od Jakubovej hlavy. ,,Bože, sme jak puberťáci, som sa úplne stratila kdesi…“ potriasla som hlavou a napila sa.
,,Si sa stratila kdesi medzi mojim krkom a mandibulou,“ zasmial sa. ,,Ako sa máš vlastne?“ napil sa tiež a ja som vyprskla kofolu na sedačku oproti.
,,Milujem tvoje kokotské otázky,“ krútila som hlavou a utierala kvapky zo svojej tváre.
,,Teba je náhodou ťažké rozosmiať, zvyknem si to doma trénovať pred zrkadlom,“ prehrabal sa lyžicou v hustej zelenej polievke. Načrel do nej a ochutnal. Nemohla som sa prestať pozerať na to, ako sa mu hýbe sánka.
,,Na tieto tvoje adoračné pohľady som si za pätnásť rokov nezvykol,“ zasmial sa. ,,Keď to robíš, keď som nahý, mám pre to aké-také pochopenie. Ale prečo to robíš, keď jem, ty weirdo?“
,,Lebo si prekrásny, nepičuj… Ani neviem, čo budem jesť vlastne… predpokladám, že toto je špenátová,“ mala som úplne prázdny mozog. Ako keby ma zresetoval, nemyslela som vôbec na nič. Asi preto mám rada tieto naše reuniony. Lebo ma nenútia premýšľať, len žiť pre moment.
,,Neobjednal by som ti nič, čo nemáš rada, poznám ťa,“ občas to ľudia hovoria. Že vás poznajú. Ale v skutočnosti si to len myslia. No keď pred nás postavila čašníčka knedlo vepřo zelo, potešene som sa zasmiala. Naozaj ma pozná. Mohlo to skončiť pri halloumi syre s brusnicami alebo kuracích prsiach s ryžou. No keď už sme spolu, radi sa zapojíme do viac ako jedného smrteľného hriechu.
,,Čo také o mne ešte vieš, okrem toho, že milujem tuky?“
,,Viem, že tvrdíš, že najradšej nerobíš vôbec nič, ale v skutočnosti ti to nikdy nevydrží dlho. Zažil som ťa po troch cykloch vyhorenia a keď si sa po mesiaci dala dokopy, lebo rekordné časy sú tvoja doména, začala si robiť ešte dvakrát toľko. Viem, že by si predala svoje prvorodené dieťa za adekvátne veľký veterník. A tiež viem, že si beznádejne romantická duša skrytá pod brnením zo sarkazmu, cynizmu, nihilizmu… a pŕs,“ ukázal na môj dekolt a uškŕňal sa.
,,Shut up,“ prekrútila som očami. Nemám rada, keď ma ľudia analyzujú. Od toho som tu ja.
,,Čo vieš ty o mne, ha?“
,,Ja viem, že keby si si mohol vybrať, tak by si sa narodil ako černoch. A tiež viem, že keby si bol gay, šukal by si Arnolda. A že máš komplexy z toho, že mám väčšie lýtka ako ty!“ vystrela som nohu a položila mu ju cez stehná.
,,Fuck, to sú lýtka kulturistu!“ stláčal mi ich oboma rukami. Šteklilo to, ale neodtiahla som sa. Bol fascinovaný, nasraný a pobavený. Zistila som, že aj v tomto state of mind sa mi dosť páči. Vlastne ma asi bavia všetky jeho emócie.
,,Ja by som ti ich kľudne darovala, vyzerá to hrozne…“ chcela som dať z neho dole nohu, no Jakub ma držal a odmietal pustiť.
,,Je to super, nebuď láskavo nevďačná! Deti v Afrike nemajú čo jesť, Američania sa topia vo fentanyle, Austrália objavila ďalší smrtiaci druh pavúka… svet je v troskách a ty tu pičuješ na bohom požehnané lýtka! Monička, neser ma, lebo ťa budem musieť vyplieskať, bez ohľadu na to, čo si o tom bude myslieť tá nožnicovoruká čašníčka!“ neprestával mi palcami stláčať napnutý sval a ja som sa dusila kapustou.
,,Ah, ty romantik,“ udrela som ho do ramena a pobozkala na líce.
,,Ja náhodou som dosť romantik! Ukážem ti, chceš?“ jeho nos sa takmer dotýkal môjho.
Prikývla som.
Jakub pomaly pustil moju nohu a jeho ruka skončila na vnútornej strane môjho ľavého stehna. Špičkou jazyka mi prešiel po hornej pere vo chvíli, keď brušká jeho prstov odhrnuli lem nohavičiek a našli všetko to mokro, ktoré mi jeho počínanie dnes spôsobilo. Nabral na prst kus mojej vlhkosti, vytiahol ruku a narúžoval mi ním pery. Keď ma potom začal bozkávať, bola som si istá, že ak existuje peklo, rozdávajú sa v ňom presne takéto bozky. Také, ktoré vám vypnú mozog, zapnú pudy a dej sa vôľa Božia. Alebo Jakubova.
,,Ja sa z teba zbláznim,“ zašepkala som medzi nádychmi.
,,Už aby to bolo,“ usmial sa.
Sú ľudia, ktorí sú navždy. Nie sú vždy, lebo nezvládajú byť vždy, ale sú navždy. Objavujú sa vo vašom živote periodicky a zakaždým, keď ich vidíte, cítite veľmi špecifický druh šťastia. Pretože od vás vlastne nič iné nechcú a neočakávajú, len aby ste sa cítili šťastne. A kdesi tam, pri romantickom pettingu na verejnosti, s mužom, ktorého zbožňujem odjakživa, no zamilovaná som do neho nikdy nebola, som sa cítila veľmi šťastne. A možno tu nebude vždy, ale ja viem, že tu bude navždy. Pretože som poslúchala a zaslúžim si odmenu.
Boli sme s manželkou na filme Dokonalá zhoda.... ...
Celá debata | RSS tejto debaty