kontroverza

Konečne som pochopila, čo ľudí núti dať si vytetovať niečie meno na rameno. Do srdiečka. Obrasteného ružami. Je to rovnaký pocit, aký mám vždy, keď som s tebou. Tvoja prítomnosť v mojom živote je ako teplý uterák v lietadle – zbytočne luxusná, ale úplne návyková. A preto ti dnes o tebe poviem viac. O mužovi, ktorého tvár je dôkazom, že Boh má zmysel pre detail.

Bol by si moja prvá voľba, nech by som ťa stretla kdekoľvek. Akýmsi zvláštnym spôsob si dokázal v sebe nakombinovať impozantnú myseľ, nervydrásajúci zmysel pre humor a že tvoje telo je chodiaca ilustrácia gréckej mytológie hádam netreba pripomínať. Uvádzala som sama seba do rôznych situácií, v ktorých som ťa mohla spoznať. A v každej som sa chichúňala jak školáčka, keď si na mňa prehovoril. Možno aj preto si prvý, komu priznávam spoluautorstvo mojich príbehov. Nikdy som si nemyslela, že by som niekoho pustila tak hlboko do môjho sveta, aby sa jeho myšlienky zobrazovali pred zrakmi ľudí, ktorí sú ZVYKNUTÍ NA MOJE MAJSTROVSTVO! A tiež nevedia, prečo som to napísala caps lockom. To vieš iba ty. A páči sa mi, že si sa pri tom usmial, lebo keď sa usmievaš, si najkrajší na svete.

A vieš, kedy ešte si najkrajší na svete, okrem toho, že vždy? Keď hitneš svoj melting point. Keď k tebe štvornožnujem, kým sedíš v kresle a potom sa po tebe vyšplhám ako po liane. Alebo keď sa na teba od linky zadívam a láskam ťa pohľadom, kým si na gauči čítaš. Keď ťa hladkám po tvári a strkám ti bruško ukazováka do jamky a ty sa usmeješ, aby sa mi tam vošlo. Aj keď vyjdeš zo sprchy s uterákom okolo pása a mokrými vlasmi a ja ťa len tak náhodne stretnem na chodbe a vzdychnem, lebo si nemôžem pomôcť. Vždy, keď sa ti v tých okamihoch pozriem do očí, vidím to. Vidím, ako sa sám seba pýtaš, ako ťa niekto môže tak bezbreho milovať. A tiež sa pýtaš, ako tú smiešnu ženu posadnutú démonom udržíš čo najdlhšie vo svojom živote, lebo TAKTO sa na teba nik iný nepozrie. Zbožňujem, keď vieš, ako sa cítim a potom sa tak cítiš tiež. Je to môj obľúbený druh vrcholovej empatizácie.

Občas mi povieš „Nezaslúžim si ťa“ a mne to veľmi imponuje. Lebo viem, že muž ako ty to nehovorí ako výhovorku na svoju nečinnosť alebo znak nízkeho sebavedomia. Práve naopak. Viem, že vďaka tomu pocitu budeš najlepšou verziou seba samého. Aby si si ma zaslúžil. A len tak mimochodom, nikto na svete si ma nezaslúži viac.

Raz sa mi snívalo, že som prišla domov z práce a ty si varil večeru. Robil si burgre a mal si na sebe modrú šiltovku otočenú šiltom dozadu a károvanú košeľu. Vonku bolo 30 stupňov a ty si mal oblečený flanel. Na kuchynskej linke bol vytlačený nápis Lukes dinner a keď som vošla do dverí, oprel si sa o ňu, vzal si obracačku a prekrížil ruky na hrudi. Začala som sa strašne smiať a vďačne sa ti zavesila okolo krku a bozkávala ťa, kým sa mäso na grile nezačalo pripaľovať. To je presne niečo, čo by si urobil. Zahral mi moju obľúbenú postavičku zo seriálu, ktorý som si zamilovala ako teenagerka a dodnes ma to neprešlo. Lebo taký si ty chlap. (Ináč, nemusíš to robiť, vyfajčím ťa na dobrú noc tak či tak, isto robíš celé toto teatro, len aby som ťa chválila na blogu pred cudzími ľuďmi!)

Vieš, čo mám na tebe bezprecedentne najradšej? NIE TO! Bože, furt… Najradšej mám, keď mi odpovieš na otázku, ktorú som ešte ani nepoložila. Vieš oveľa skôr, čo potrebujem, než to naozaj začnem potrebovať. Lebo ty dokážeš predpokladať aj to, že zajtra poobede budem mať chuť na párok v croissante (TO NENI IMPERTINENTÝ DVOJZMYSEL, TO JE SNACK Z TESCA), tak mi ho prinesieš cestou z práce. A tiež milujem, aký si rozvážny a usporiadaný. Vždy vieš, kde máš kľúče. A hranice.

Ľudia mi celý život hovorili, že som too much. Vyhrotená, preexponovaná emočná centrifuga. A mám sa ukľudniť. Ty by si mi nikdy nič také nepovedal. Lebo zo všetkého najradšej máš moje šialenstvo. To, ktoré prichádza, keď ti vyzliekam tričko, v ktorom si bol celý deň, aby som si ho mohla obliecť a urobiť ti v ňom večeru. Rada sa obaľujem do tvojej vône. Táto nadržaná kuchárka v pánskom tričku je ďalší kostým v mojom kabaretnom šatníku identít, ktorými sa tak rád prehrabávaš.

Myslím, že vysoko na rebríčku je aj sledovanie telky. Lebo keď si ľahneš vedľa mňa a necháš ma uvelebiť sa ti na hrudi, Netflix stráca pointu a ja zábrany. „Prečo by som sa pozerala na obrazovku, keď sa môžem pozerať na teba?“ odpovedám vždy, keď sa spýtaš, či dopozeráme aspoň jednu časť seriálu, kým ťa začnem bozkávať na hrudi a hrýzť do rebier, lebo neviem ovládať svoju cuteness aggression. A keď ti v sobotu ráno v posteli vymenovávam abecedne moje obľúbené časti tvojho tela, nehovoríš „Prestaň už“, hovoríš „Ešte!“. Ani jeden z nás nikdy nemá dosť. To je také upokojujúce.

Tvoje „Všetko bude v poriadku“ dokáže umlčať môjho vnútorného démona apokalyptických myšlienok okamžite. Lebo keď to hovoríš ty, tak je to pravda. Si jediný, kto môže použiť „Lebo som to povedal“ ako pádny argument. Stačilo to aj vtedy, keď som tvrdila, že medzi strojármi a elektrikármi nie je rozdiel. Lebo šak… ukáž mi nejaký stroj, v ktorom nie je elektrina a ospravedlním sa! Niekedy sa ti smejem, aký si fuckin womanizer, lebo je to môj copying mechanism, aby ma nejeblo zakaždým, keď vojdeš do miestnosti a ženy sa začnú inštinktívne hrať s vlasmi a usmievať. Občas sa vyhrážam, že ešte jedna pýriaca sa kurva a stráviš zvyšok života v mojej pivnici! Ale potom si vždy uvedomím, o koľko by som tým obrala tento svet a ako zanietený estét si to napokon vždy rozmyslím.

Niektoré tvoje fetiše si nesmierne užívam. Napríklad, keď sa pozerám, ako sa tváriš, kým mi cmúľaš prsty na nohách. Je to oveľa vzrušujúcejšie, ako som čakala. A niektoré mi prídu čudné a zvrátené… napríklad, keď raňajkuješ capuccino s ovseným mliekom. Ale kvôli dobrote môjho srdca a veľkosti tvojho penisu som ochotná prehliadať niektoré nezmieriteľné rozdiely medzi nami.

Odkedy ťa mám, píšem vážne veľa. Naposledy som toľko písala pred desiatimi rokmi, keď sa moje nádeje na lásku rozplynuli ako dôvera v influencerov. A ty vieš, že keď píšem, potrebujem ticho a cukor. Preto okolo mňa každé dve hodiny prejdeš, pobozkáš ma na čelo a prinesieš mi snack. Lebo v tom stave neviem premýšľať o základnejších ľudských potrebách, ako je potreba dokončiť príbeh. A keď je moje ADHD na maxime a tvoja trpezlivosť tiež, fungujeme ako skvelý tandem.

Oceňujem, že vždy vieš, čo práve potrebujem. Občas potrebujem, aby si ma zozadu objal, keď čosi krájam v kuchyni. Vždy vtedy uvoľnene spustím ramená a opriem sa chrbtom o tvoj hrudník. A chvíľu len tak… sme. A keď som nasraná alebo frustrovaná, vyzlečieš si tričko a oprieš sa rukami o vrch zárubne. Lebo vieš, že to je zaručená istota, že nech mám akúkoľvek emóciu, okamžite ju vystrieda zúfalá chuť milovať sa s tebou. Ďakujem, že ma počúvaš. Je potom oveľa ľahšie ma manažovať.

Ale po všetkých zábavných, úchylných, no napriek tomu zaručených tvrdeniach, prečo ťa mám najradšej na svete, by si mal vedieť, že odpoveď na túto otázku je vlastne veľmi jednoduchá: Lebo máš na mňa vždy čas a chuť. To úplne stačí na vyvolanie nevyliečiteľnej závislosti u niekoho ako som ja. Fuckin attention whore.

Jamky v tvojich lícach zahájili frontálny útok na môj nervový systém since day 1 a odvtedy som emocionálna jak Disney princezná s PMS. Ale tebe to nevadí. Usmievaš sa o to viac. Lebo vieš, že som slabá v kolenách vždy, keď sa na teba pozriem. Keď ťa počujem. Keď ťa cítim. Keď ťa ochutnávam. Keď sa ťa dotýkam. Ktorýmkoľvek zmyslom ťa vnímam, nedokážem nepodľahnúť tvojej zmyselnosti.

A keď sa zajtra ráno zobudíš, toto tu bude vytlačené vedľa taniera s vajíčkovým chlebom a budem sa na teba pozerať, kým to budeš čítať a prežúvať. Milujem, ako sa ti hýbe sánka. Aj tie mikrovýrazy v tvári, keď sa usmeješ na niečom čudne-milom, čo som napísala. A som absolútne závislá na chvíľach, keď položíš papier na stôl, pozrieš sa na mňa, usmeješ sa, hitneš melting point a pokrútiš hlavou. Trochu rozpačitý, trochu vďačný a veľmi, veľmi zamilovaný. Prídeš ku mne, vezmeš moju tvár do dlane a pobozkáš ma. Vždy vtedy povieš „Ľúbim ťa“ a ja by som chcela povedať „Ešte…“, ale vyznaniami sa vraj nemá plytvať. Aj preto som toto moje zhrnula iba do 1429 slov.

A vraj „Koľko sa toho o mne dá napísať, prosím ťa?!“ Ah… watch me, bitch!