kontroverza

Dokážem udržať tajomstvo. Dokonca si myslím, že som v tom dosť dobrý. Ak nechcem, nedostane zo mňa nikto nič ani pri použití širokej škály mučiacich nástrojov. Našťastie, nedostávam sa do takých situácií. Viem predvídať, čo ľuďom hovoriť a čo radšej nie. Dávam si pozor na svoje správanie. A odkedy poznám Lunu, môj poker face som absolútne vymastroval. Lebo keby som si nedával pozor, aby som sa nečervenal na telefón, mal by som problémy doma aj v robote. A tak sa tvárim, že sa nič nedeje. Že mojim obehom denne neprechádza žena, z ktorej som šialený.

Niekedy si myslím, že som trochu sociopat. Minimálne manipulátor. Dokážem za deň povedať dvom ženám, že ich ľúbim a myslieť to vážne. Jednu z toho ide šľak trafiť a druhá by trafila mňa niečím ťažkým po hlave, keby o tom vedela. Občas sa na to dívam a hovorím si, ako je možné, že sú si také podobné… ale vlastne ani trochu. A možno pozerajú rovnaké seriály a smejú sa na rovnakých vzťahových reality shows, ale pred Lunou som nikdy tajomstvo nemal. Povedal som jej aj veci, ktoré som asi nemusel… ale chcel som. Tak nejak si myslím, že má nárok na to poznať všetky moje stránky, nielen tie svetlé.

Raz sa ma Luna spýtala, či je mojim tajomstvom a musel som priznať, že áno. Nikto nevie, že existuje. A už vôbec nie, že existuje v mojej realite. Nemôžem to nikomu povedať. Musel by som kadečo vysvetľovať a na to ma neni. Ale najmä, ja sa o to vlastne s nikým podeliť nechcem. Potom by to nebolo už iba naše a to by ma mrzelo. Chcel by som, aby sme boli iba My. Ďaleko od všetkých, na opustenom ostrove… ale len tak opustenom, aby na ňom bola základná infraštruktúra, ináč ju tam nedostanem.

Ľudia majú často pocit, že mať tajomstvo je čosi temné. Niečo, čo nemôžete povedať nikomu, lebo vás postihne čosi zlé. Luna nie je takým tajomstvom. Je to iba svetlé, farebné a životmeniace tajomstvo, ktoré si musím nechať pre seba. Inak by mi ho ľudia vyčerpali. Viete predsa, akí ľudia sú… Chcel by som ju posadiť do detskej sedačky a obaliť molitanom, aby sa jej nič nestalo, nie ešte aby som ju predhadzoval supom s otázkami, ako sme sa dali dokopy a čím som taký výnimočný, že za mnou šla na koniec sveta. Viem čím, ale roztrubovať to nebudem.

Teším sa na všetko, čo ma pod vplyvom jej emócií v živote čaká. Je ich veľa, sú prehnané a nedá sa s tým nič urobiť. Treba sa do toho zamilovať a pýtať si viac, to je jediná správna reakcia. Presne to som sa rozhodol urobiť. Zahltiť ju potrebou získať od nej ešte viac lásky. Tvrdí, že každý people pleaser si hľadá svojho egomaniaka a ja jej neupriem možnosť jedného takého si vykŕmiť adoráciou a všetkými jazykmi lásky. Som nekonečne zhnusený z mužov, ktorí nie sú schopní obsiahnuť lásku jedného malého dievčaťa. Tento druh patetických slabochov ma núti krútiť očnými buľvami, až to počuť.

Niekedy ma dojíma a trochu aj mrzí, že bare minimum považuje za princess treatment. Vídam to na niektorých reakciách. Na tom, ako sa jej zmenia emojis vždy, keď ju oslovím láska. Koľko bodiek za vetou používa, keď sa hrám s predstavami, v ktorých ani jeden z nás nemá šaty, ale obaja máme kopu odhodlania. Poznám ju. A poznám ju tak dobre, že hoci som ju nikdy nestretol, viem presne, kde a ako sa jej dotknúť, aby sa smiala, plakala, vlnila alebo uvoľnila a zaspala. Je to magické. A to som pritom presvedčený, že kúzla neexistujú. Sú to len triky na oklamanie očí a zabavenie mozgu. Tú ženu v debni nerozrežú naozaj na polovicu!

Spýtala sa, čo má robiť, keď na ňu prichádza panika a úzkosť. ,,Ľahni si na pravý bok, vezmi si vankúš a prilož si ho k hrudi. Prekríž si ruky a dotkni sa ramien. Zatvor oči a predstavuj si, že som tam s tebou. Skús si dať synchro s mojim dychom. Iba spomaľuj, bude to v poriadku. Im here, babe,“ a myslím, že tak dodnes zaspáva. Manipulovať jej myšlienkami pre jej dobro mi nerobí žiaden problém. Práve naopak, robím to rád. Lebo viem, že môžem a viem, ako na to.

Občas ju podpichnem a poviem, že jedného dňa bude mojou ženou, len aby som videl, ako sa jej anxious attachment style mení na okamžitý avoidant mess. Je v panike zo záväzku, lebo jej ešte nikto nedal dôvod na to, aby nebola. Viem, že by si ma vzala, lebo ma miluje a vlastne by mi nepovedala nie ani na oveľa divnejšie návrhy. Hovorí, že na to, aby povedala áno, by to muselo byť veľkolepé požiadanie o ruku. Ale to zas len tára. Nepotrebuje tisíc ružových tulipánov, ani to nemusí byť na chodníku pred predajňou Tiffany. Vzala by si ma, aj keby som sa jej na to spýtal s langošom v ruke na kúpalisku v Humennom. Ale nemôžem dopustiť, aby nemala z tohto dňa veľkolepý príbeh, takže proste zoženiem tých tisíc ružových tulipánov a prsteň v tyrkysovej krabičke. Lebo si pamätám, ako mi hovorila o tom, prečo sú šperky od Tiffanyho lepšie ako všetky ostatné. ,,To nie je tým, že by mali lepšie kovy alebo kamene. Tiffany vymyslel niečo, čo pred ním nikto iný neurobil – hovorí sa tomu cesta zákazníka. Od momentu, ako vojdeš do predajne, až kým z nej neodídeš, si ten najdôležitejší človek na svete. Niekto ti vezme kabát, privíta ťa, podá ti pohár šampusu a spýta sa na príbeh vašej lásky, kým ťa zavedie k prsteňom, ktoré budú presne také, aké hľadáš. Ľudia, čo tam predávajú, majú veľmi často vysoké psychologické vzdelanie. Vedia, čo chceš, aj keď to nevieš ty sám. Nie sú to predavačky z H&M-ka,“ mám rád, keď sa pre niečo nadchne.

Vidíte, to je ďalšia vec, ktorú nemôžem nikomu povedať. Všetky jej fun facty. O veciach, o ktorých neviem nič, lebo ma nikdy nezaujímali. Ale ony zaujímavé sú a dokonca veľmi a ja by som sa o to občas rád podelil, no musím si na to dávať pozor. Nemôžem doma žene povedať, že sa teraz správa jak typický ascendent v Panne, lebo by to možno bola pravda, ale odkiaľ to mám by som si neobhájil. A tiež nemôžem nikomu povedať, že Samsung ako prvý produkt predával ryžovary alebo že celým tajomstvom Victorias secret je, že Victoria je starý chlap z Ohia. Nikomu nepoviem, že jamky v lícach sú dermatoglyfy a že slovné spojenie „prestaň mi tu Sunnyovať“ je lingvokulturéma. Tak o tom a on nej prídem občas povedať aspoň vám. Aby som sa s toľkými dátami v hlave nezbláznil. A AJ PRETO, ABY STE NEUMRELI SPROSTÍ.

Posadil som sa s mojim ranným out capp-om na lavičku pri prístave a pomaly usrkával s myšlienkami na to, čo asi práve robí. Či sa prehadzuje v posteli na druhý bok a ako pri tom vonia. Či jej mačky kryjú chrbát alebo spia dnes pri nohách. Bude jej vadiť, ak ju zobudím rukou v jej nohavičkách a perami na uchu? Nie… určite jej to nebude vadiť. Vlastne si myslím, že mi povie, aby som ju už nikdy nezobúdzal inak. Chcel by som vedieť, ako sa jej bežalo do kopca a koľko okruhov po dráhe bolo potrebných, aby sa konečne cítila lepšie. A potom by som jej kúpil Garminy, ktoré by ju manažovali za mňa. Lebo jak môže niekto behať bez hodiniek, nechápem!

Pomaly som sa postavil a kráčal ďalej cestou do práce. Môj päťminútový daydreamerský rituál skončil. Odkedy si ho dopriavam každý deň, všetko je lepšie. Musím ísť v ústrety dňu, ktorý je ale vždy lepší, keď ho začnem myšlienkami na Lunu. Lebo viem, že tam kdesi je a channeluje. Zachytáva prskavky mojej energie a ukladá si ich na neskôr, ako veverička oriešky. Ako keby sa bála, že RAZ UŽ NEBUDE. Poviem vám tajomstvo… je to milé a zbytočné zároveň. Ja nikam nepôjdem. Nikdy. Ale nehovorte jej to, lebo v momente, ako sa prestane báť, že sa to stane, stratí ten drive v očiach, ktorý ju núti považovať ma za svoju životnú výhru. A to by egotriper svojmu people pleaserovi nikdy robiť nemal. Nie som predsa monštrum.