kontroverza

Na raňajky k Randymu chodievam vždy, keď chcem niečo osláviť. A dnes som mala čo oslavovať! Motivátori hovoria, že si máte dávať malé ciele, aby bolo každý deň čo oslavovať, ale tomu ja neverím. Týmto sebaklamom pre slabé kusy. Ďalších 111 strán mojej knihy bolo hotových. Poslednú bodku za štvrtou kapitolou som dala o 2:34. A to už hádam niečo znamená!

Zobrala som si počítač a usadila sa pohodlne do výklenku na Randyho terase do veľkého sivého kresla a objednala si vajcia benedikt, capuccino a mimosu. Notebook som mala položený na kolenách a dívala sa na vlny, ktoré jemne láskali pobrežie. Už bolo celkom letne. Fúkal jemný vietor, ktorý mi staval chĺpky na rukách a Sunnyho ikona zrazu zasvietila.

BadGirl: Dobré ráno, svetlo mojich očí! 🤩
glitch: Good morning, sunshine ❤️
BadGirl: Niečo pre teba mám 🥰
glitch: Sú to prsia? Povedz, že sú to prsia! Dnes to bol hrozný deň, chcel by som tam byť s tebou…
BadGirl: Tu máš prsia, keď sa už budeš môcť focusovať, daj vedieť. Je to dôležité!

Zodvihla som si tričko a urobila mu fotku toho, čo mám pod ním. Upokojovať mužov je vlastne veľmi jednoduché. Keď sú blízko, treba ich nakŕmiť. A keď sú ďaleko, treba ďakovať výrobcom telefónov s dobrým foťákom. A liberálnym Portugalcom, ktorým nevadia holé cecky na verejnosti.

glitch: Ah, dopiči… beriem späť, toto je skvelý deň, vôbec neviem, že mi niečo bolo 😍 Čo pre mňa ešte máš? A TÝM NEMYSLÍM, ŽE CHCEM ĎALŠIE NAHOTINY! Ale brániť ti v tom tiež nebudem 👀
BadGirl: Dopísala som štvrtú kapitolu včera 🥳 Potrebujem, aby to niekto checkol a nikomu neverím tak, ako tebe. Myslíš, že to zvládneš? 😎
glitch: Im so proud of you, babygirl ❤️ Jasné, že to zvládnem. Koľko na to mám času?
BadGirl: Šak hocikoľko, ešte potrebujem dopísať dve. Táto má 111 strán, aj tak ti to zaberie kopu času.
glitch: 111? To je some ezo bullshit?
BadGirl: Well yes!
glitch: Neviem, čo sa to so mnou deje, ale som na seba pyšný, že už tieto veci viem odhaliť. Si mi počarovala zjavne!
BadGirl: Isteže áno. Najprv som si ťa vymanifestovala a potom som urobila woodoo rituál nad fotkami tvojho vtáka, aby sa už postavil len pri mne A NIE PRI NEJAKÝCH ÁZIJSKÝCH KURVÁCH. NEMUSÍŠ ĎAKOVAŤ.
glitch: Viem, že žartuješ, but not gonna lie, trochu ma to vzrušilo 😎
BadGirl: 😂😂😂

Sunny sa odporúčal kamsi do kľudu aj s mojim rukopisom a ja som sa prechádzala po pláži s jeho playlistom v ušiach. Mám som rada ten pocit, že je so mnou, aj keď je práve ďaleko a offline. Cítim som ho v slnečných lúčoch, ktoré mi ohrievajú ramená. V piesku na chodidlách, ktorý miestami páli až príliš. Aj v studenej vode, ktorá mi omývala nohy, keď som šla príliš blízko k brehu. Bol so mnou všade. Vždy, keď som ho potrebovala, dokonca aj vtedy, keď som ho len tak chcela.

Prišla som domov po pár hodinách uťahaná slnkom a príbehom, ktorý vo mne doznieval. Uvarila som si kávu, sadla na verandu a vyložila nohy na ratanovú stoličku. Ešte som si nestihla ani úľavne vzdychnúť a Sunny už bol späť.

glitch: Som na strane 47 a nie som si celkom istý, či to dočítam…
BadGirl: Preboha, je to také zlé? 😲
glitch: Ježiši nie… som začal jak debil, prepáč 😂 Jasné, že je to skvelé, šak si to napísala ty. Jak keby si ty vedela písať aj inak než najlepšie, dopiči! Ale meral som si tlak po prvých 20 stranách 😂 Nejaký som zbytočne citlivý či čo!
BadGirl: Šak lebo si rybka ❤️
glitch: I hate them all.
BadGirl: Koho?
glitch: Tvoje mužské postavy.
BadGirl: 😂😂😂 ale notak
glitch: To je prehliadka absolútne neakceptovateľných kokotov. Postav to do radu, nech to dobijem.
BadGirl: 😂😂😂 koľká emócia…
glitch: Keby to bola vojnová kniha, tak Hank je vyjebaný dezertér, Bruno by strieľal po vlastných a Olivera by zajebal kamoš zo zákopov za jeho neschopnosť. Čo je to za armádu, dopiče…
BadGirl: 😂 Umrela som… Neznášaš ich pre niečo konkrétne, či len z princípu, že ma videli nahú?
glitch: Nerád čítam o tvojej posadnutosti inými mužmi.
BadGirl: Je to beletria, bejb.
glitch: Nie tak celkom. Tí ľudia naozaj niekde existujú a dosť dlho existovali aj v tvojej realite. Dosť sa ti naubližovali, príde mi valídne mať chuť ich dobodať.
BadGirl: 😂 To určite valídne je, ale držme sa toho, čo je dôležité. Potrebujem, aby si to niekto prečítal a povedal mi, kde sa mi rozpadá príbeh a kde mi nesedí obraz. Nikomu z nich to poslať nechcem. Pomôžeš mi? Prosím.
glitch: Hypoteticky, ak poviem nie, čo sa stane?
BadGirl: Ja neviem… každá z mojich postáv má k mojim príbehom iný vzťah. Niektorí to nedali a prestali ma čítať úplne. Bruno vravel, že mu to ubližovalo, asi sa cítil ako ty teraz, tipujem. Myslím, že Hank to masochisticky číta všetko, lebo má dobrý príbeh radšej ako svoje duševné zdravie. A Oliver na to roky jebe, čo je asi ten najlepší prístup zo všetkých 😂
glitch: Hank je len taký pičúsik, ani ma nerozhodil, lebo proste je len KOKOT. Ale Bruno… čo ti jebe, so much worse…
BadGirl: AKO PROSÍM? 👀 Bruno je everyones favourite guy!
glitch: Je to totálne narušený sadistický sociopat a že to ty nevidíš je dosť alarmujúce.
BadGirl: Preto si to musíš prečítať celé. Aby si pochopil, akým vývojom prešla jeho postava. On je iba na začiatku taký… nemilý 🙂
glitch: Neviem, či môžem, Lunička… prepáč mi.
BadGirl: Dobre.

Položila som telefón na stolík vedľa kresla a zapálila si cigaretu. Na verande už bol chládok, slnko svietilo z druhej strany domu a ja som sa dívala na palmy v diaľke a robila mozgovú atletiku nad tým, či mi týmto nechce vesmír povedať, že už som dosť veľká, aby som si svoju knihu redigovala sama. Lebo ako pri všetkom ostatnom v mojom živote, nemá mi kto pomôcť. Myslím, že som na Sunnyho zbytočne veľa spoliehala v každom aspekte môjho života. Nemala by som mu to robiť, je to priveľká záťaž na niekoho, kto ma pozná len pár týždňov. Na druhej strane, vybrala som si ho, lebo je to God’s strongest soldier, mal by kurva vydržať všetko! Načo sú mu dve stéliá v zodiacu?!

glitch: Hneváš sa?
BadGirl: Nie, len mi to trochu narušilo plány.
glitch: Nerád som ťa sklamal.
BadGirl: I know.
glitch: Čo s tým teda budeš robiť?
BadGirl: Asi to pošlem niekomu z tých kokotov, ktorých nenávidíš.
glitch: Keby si robila MMA, bola by si dosť dobrá. Pecky na solar sú tvoja doména 🙂
BadGirl: I know.
glitch: Ktorému?
BadGirl: Ešte neviem.
glitch: Si s niekým z nich v kontakte?
BadGirl: Nie.
glitch: Vôbec?
BadGirl: Noo… tak raz ročne idem k Brunovi na kávu. Ale inak nie, s nikým.
glitch: Prečo?
BadGirl: Lebo čo sme si mali povedať sme si už asi povedali.
glitch: A prečo chodíš raz ročne na kávu s Brunom?
BadGirl: Nie je to tradícia, je to len možnosť… niekedy je to dvakrát ročne a niekedy ani raz za 5 rokov. Chodím tam, lebo… neviem, je mi tam bezpečne. Môžem mu povedať hocičo.
glitch: Ľúbiš ho ešte?
BadGirl: Navždy budem. Ale nie romanticky, ak sa na to pýtaš.
glitch: A ako?
BadGirl: Tak ľudsky. Tak, ako máš rád svojich blízkych priateľov. Alebo ľudí, s ktorým si sa pridlho naháňal, kým si vyčerpaný pochopil, že ich nikdy nedobehneš. Tak si prestal 🙂 Má skrátka špeciálny spot v mojom srdci.
glitch: A čo tí ostatní? Máš pre nich tiež romantickú či neromantickú lásku ešte?
BadGirl: Pre Olivera mám občas nostalgickú spomienku. Žili sme spolu dlho, miestami ma chytí sentiment. Ale nie je to láska. Len pekné spomienky. Nie je to zlý chlap, len nevedel, ako ma ľúbiť.
glitch: A čo Hank?
BadGirl: Pre Hanka už nemám kurva nič 😂
glitch: Akoto? Podľa toho opisu na strane 33 by som povedal, že hej!
BadGirl: Moje opisy nie sú spôsobené aktuálnym pocitom. Navyše, je to pravda, pripadal mi atraktívny. Hádam by som sa nenechala vodiť desať rokov za nos škaredým chlapom, ČO SI TO O MNE, PREBOHA, MYSLÍŠ! Ale jeho výzor bol jeho jediný benefit. A si krajší, sa NEMÁŠ ČOHO BÁŤ!
glitch: 😂😂😂 a keby som nebol, tak sa mám čoho báť či jak to je?!
BadGirl: Nah… toto už zhltla história, neni tu o čo stáť, ani sa čoho báť.
glitch: Ja sa teraz čosi spýtam, Lunička… a ty mi povieš pravdu, dobre?
BadGirl: Dobre.
glitch: ĽÚBIŠ MA, LEBO SOM PEKNÝ???
BadGirl: 😂
glitch: Vedel som to 🥲
BadGirl: Ľúbim ťa, lebo si všetko, čo oni nie sú a nikdy neboli.
glitch: Ty povrchná kurva s pôsobivým slovníkom 🥲

Nemôžem sa na neho hnevať. Teda, mohla by som, lebo jedna časť mojej osobnosti sa musí pýtať, ako by som asi chcela žiť s mužom, ktorý ma nečíta? Respektíve, číta len to, čo napíšem o ňom. Budem musieť už do konca života dojiť Sunnyho príbehy, len aby som mala opäť ten veľmi konkrétny pocit, keď s niekým, kto ma dobre pozná, analyzujem svoje texty? Alebo budem robiť to, čo robím už tak dlho, že si ani nespomínam, aký bol život predtým, ale doma sa o tom nebudeme rozprávať? To by nechcel ani on. Možno si len neuvedomuje, čo to vlastne znamená – nečítať ma. Naozaj mám chodiť po analýzu mojich duševných poryvov inam? Si si istý, dude?

Občas ľudia povedia niečo, čo ma donúti sedieť o kúsok dlhšie a uvažovať nad tým, aká zázračná ľudská myseľ je. Sunnyho dohnala jeho „I dont wanna see you suffer“ empatia nečítať, čo píšem. A rovnaká empatia mu chýba, lebo dostatočne nechápe, ako veľmi to potrebujem. Je to čarovne zmätočné. Myslím, že toto je ten pocit, ktorý ženy opisujú, keď hovoria o emočne inteligentných mužoch. Páči sa mi ešte o kúsok viac, keď viem, ako sa naozaj cíti. V priznaní slabostí je vlastne veľká sila.

Moje príbehy neboli nikdy o láske s happyendom. Aj keď si na nich párkrát určite niekto vyhonil. Niektorí ľudia sa radi pozerajú na to, ako moje ženské postavy trpia kvôli láske, ktorá nemá žiaden potenciál. A niektorí ma čítajú len preto, lebo dúfajú, že kdesi v medziriadkoch nájdu znova svoje meno. Egocentrickí kokoti. Potom sú aj takí, ktorí ma čítajú, lebo snívajú o utópii, v ktorej aspoň jeden jediný skurvený krát môže moja ženská hrdinka dostať to, čo chce. A mnohí z vás ma čítajú len preto, aby mi potom mohli napísať, aká som zbytočne vulgárna. Ale poznáte ma, tento katolibanský názor mám v piči.

Sunny nepatril ani do jednej z týchto skupín. Číta ma rád, lebo vie, že moje príbehy sú ľúbostnými listami mojim hlavným postavám. A ja sa mu vôbec nečudujem, že nechce čítať liebesbriefy, ktoré som písala pre niekoho iného. Možno svoj rukopis niekomu pošlem. A možno si ho nechám pre seba, ako všetky svoje najväčšie chyby. Uvidíme… po reklame.