kontroverza

,,Nechápem, že ešte nemám private jet,“ vzdychla som otrávene do telefónu. Na obrazovke pobavená tvár mojej kamošky krútila očami.
,,Zase do teba vstúpila tvoja vnútorná Kardashianka?“ zasmiala sa.
,,Rada lietam, ale nebaví ma ten prejebaný čas. Aj keď…“ žmurkla som a natočila telefón na chlapíka sediaceho vedľa mňa.
,,Uhm, to je dosť dobré,“ prikývla a obe sme sa zasmiali.
,,Keby chcel, sedela by som mu na hlave od rána do večera, not gonna lie,“ mykla som ramenom slintajúc nad chlapom so žilnatými predlaktiami.
,,Ty si tak diskrétna…“ zasmiala sa.
,,A šak tu nám aj tak nikto nerozumie. Pozri sa, čo má v taške!“ otočila som telefón na príručnú batožinu, z ktorej vytŕčali polmetrové tobleronky.
,,To sú tie veľké ako v Priateľoch!“ skríkla Grumpy.
,,To musím ísť kúpiť, Grump! Koľko chceš? Dve kilá? Aspoň mám dôvod nadviazať kontakt s týmto druhom, wait,“ zasmiala som sa. ,,Sir? Excuse me, sir, where did you get those?“ usmiala som sa. A on tiež.
,,Vedľa tej kaviarne,“ ukázal prstom pred seba a odpovedal plynulou slovenčinou.
Na moment som zamrzla a len na neho klipkala neveriacky mihalnicami. Grumpy z môjho telefónu skoro umrela na smiech a cudzí týpek, ktorý ma počul hovoriť o ňom neprístojnosti, sa tiež dosť dobre bavil.
,,Uhm. Dobre. Postrážite mi veci, kým si pôjdem kúpiť pár čokolád a predýchať hanbu?“ vykoktala som zo seba.
,,Iste,“ prikývol a snažil sa, aby nebolo až tak vidieť, ako dobre sa baví na môj účet.

Odišla som do obchodu s čokoládou s Grumpy stále na príjme.
,,Veríš tomu, že tu v celom pojebanom Luxembursku je jeden jediný Slovák a aj ten si sadne vedľa mňa?“
,,No skôr ma udivuje, že v celom pojebanom Luxembursku je jeden krásny chlap a aj to je Slovák,“ povedala znechutene. Celý týždeň som jej posielala fotky z terasy kaviarne a hodnotili sme okoloidúcich mužov. Jej maximálne hodnotenie bolo 4/10, aj to len preto, že mal chlapík v ruke tlačené noviny a toto retro jej prišlo cool.
,,Teraz akože čo mám robiť?“ možno som sa aj červenala. Neviem, či sa dokážem červenať, ale ak aj nie, vtedy som sa to určite naučila.
,,Normálne sa tam sebavedomo vráť a tvár sa, že sa nič nestalo. Alebo si vezmi veci a presuň sa inam a tvár sa, že už ti to letí. Proste… tvár sa!“
,,Ah, piči,“ vzdychla som a vybrala sa smerom k mužovi, ktorý sa na mňa usmieval a celý čas ma pozoroval. On evidentne nebol z tých, čo by sa tvárili. Nechal ma vyžrať si to dosýta.
,,Ďakujem, že ste mi postrážili veci. A ospravedlňujem sa za svoje nevhodné správanie,“ začala som si baliť tobleronky do tašky.
,,To je v poriadku, málokedy sú ženy také priame,“ zasmial sa. ,,Kam letíte?“
,,Do Lisabonu. Kam vy?“ posadila som sa.
,,Londýn,“ usmial sa.
,,Vďakabohu, to sa nebudem musieť hanbiť celou cestou domov,“ naozaj mi odľahlo.
,,Nestretávam tu veľa Slovákov, kde ste sa tu vzali?“
,,Som tu prvýkrát, pracovná cesta,“ otvorila som jednu z polmetrových čokolád a zahryzla do nej.
,,Obľúbená čokoláda?“ ukázal na ňu.
,,Nie, ale je to tradícia. Nikdy neodídem z letiska bez tobleronky. To sa nesmie,“ povedala som s plnými ústami.
,,Som Simon,“ podával mi veľmi peknú ruku. Prisahala by som, že ten chlap bol na manikúre.
,,Ema,“ milujem, keď muži podávajú ruku ako muži a nie ako zdochnuté ryby.

Sedeli sme tam asi dve hodiny v družnej diskusii o čokoláde, cestovaní, vzťahoch a ľuďoch, ktorí chodili okolo. Potykali sme si, aj keď to bolo zvláštne. Bavilo ma to vykanie, je to také nevšedné pri ľuďoch v podobnom veku. Vymýšľali sme si, čo asi robia, kam cestujú a prečo prišli práve sem. Letiská majú svoju rušnú mravenčiu atmosféru. Je celkom iná, ako pocit, keď už sadnete do lietadla. Všetko stíchne a nič sa nemrví. Nechodí okolo vás kopa života, len milá letuška s nechutným jedlom. Ale letiská sú miesta pre extrovertov. Pre veľké gestá a hysterické plače. Pre zúfalé matky hľadajúce svoje deti v dave ľudí. Pre bakteriálne infekcie, ktorých sa neviete mesiace zbaviť. Pre lásky, ktoré začínajú alebo končia. Letiská sú skvelé miesta pre príbehy.
,,Prepáč, už musím ísť,“ vstala som a prehodila si ruksak cez rameno. ,,Ďakujem za spoločnosť, bolo to osviežujúce,“ povedala som a dúfala, že tento rozhovor bude ešte niekedy pokračovať.
,,Bolo mi potešením, Ema. A budem rád, ak to nebolo naposledy,“ vybral z vrecka vizitku a podal mi ju. ,,Nebudem si pýtať číslo, nechcem pôsobiť ako creep, čo balí ženy na letisku. Ale ak budeš chcieť, veľmi rád o tebe ešte budem počuť,“ usmial sa poprial mi šťastnú cestu.

Mala som tri hodiny času o tom premýšľať. Zdal sa mi normálny. Bol milý a zábavný. Ale to bol aj Ted Bundy! Čosi ma na ňom vyrušovalo, ale nebola som si istá, čo to je. Mal v sebe istú dávku vzrušenia a rovnako veľkú dávku pokoja. Ako keď stretnete archetyp nejakej postavy, ale neviete akej. Nikdy mužom nepíšem prvá. Nie preto, že by som mala pocit, že som Beyonce na steroidoch. Skrátka nechcem byť pick me girl, je to nedôstojné. Ale v tomto prípade to nevnímam ako životnú tragédiu, on moje číslo nemá. Na druhej strane! Ktovie, koľko žien tú vizitku už dostalo. A čo je to vôbec za vizitku, že na nej má len meno a číslo. Kde je funkcia? To je súkromná vizitka? Balí ten chlap tak často ženy, že mu proste stačí vytlačiť papiere s menom a číslom? Alebo je to možno agent FBI. To by nemal na vizitke. Šak to sa nesmie. Aj som sa chcela spýtať, čo vlastne robí, ale baviť sa o robote s cudzím človekom, ktorého ste práve stretli, je trochu divné. Toto sa môže stať len mne. V najmenšej riti sveta stretnem Slováka. Vysokého, krásneho, šarmantného a s rovnako debilným humorom, ako mám ja. Ale inak o ňom neviem vôbec nič. Pri mojom šťastí má ženu, tri deti a žije v Kanade. A čo tu vôbec rozmýšľam nad pičovinami, keď miesto v mojej posteli nie je voľné?!

V tomto myšlienkovom marazme som prežila let, ale zabudla som si ho užiť. Keď som sa nadýchla Lisabonu a môj telefón internetu, chvíľu som váhala, či mu napísať. Stála som s kufrom pred letiskom a žmolila vizitku v ruke, kým na mňa nezatrúbil môj muž. Strčila som si ju do vrecka, nastúpila do auta a pobozkala ho. Cestou domov som prelaďovala stanice v rádiu a odpovedala na otázky o mojej ceste, ale stále som myslela na Simona a jeho vzrušujúci pokoj. Lámala som kúsky tobleronky a strkala ich môjmu mužovi do úst, kým šoféroval.
,,Tie malé pičoviny praskacie čo sú v tom mi nechutia,“ zaksichtil sa. ,,Načo to tam dali?“
,,Škoda na teba plytvať tobleronkou!“ povedala som urazene a on sa zasmial.
,,Aspoň ti viac zostane,“ mykol ramenom. ,,Zažila si nejaký bizár?“
,,To je ale zvláštna otázka,“ zasmiala som sa nervózne. Ako keby čosi tušil!
,,Vždy zažiješ nejaký absurd.“
,,Vlastne… stretla som Slováka na letisku. Asi jediného, čo tam bol. Milý chlapík,“ pokrčila som plecom nezúčastnene.
,,Aj ste sa rozprávali?“
,,Hej, chvíľu. Počul ma telefonovať s Grumpy. Videla som v jeho taške tieto veľké čokolády a tak sme debatili. O čokoláde a Slovákoch v zahraničí a tak,“ odkusla som si ďalší trojuholník.
,,Som rád, že si sa bavila,“ pohladkal ma po stehne. Bavila som sa naozaj dobre. Možno až príliš dobre.

Prišla som domov a šla zo seba zmyť pach lietadla. Stála som pod sprchou snáď hodinu. Bola horúca a silný prúd mi bičoval ramená. Z reprákov v kúpeľni na mňa kričal Jonathan Roy a v mojej hlave sa odohrávalo zhýralé šialenstvo. Nemohla som prestať myslieť na chlapa s tonou čokolády v taške. Chcela som ho stretnúť na prázdnej ulici. V daždi. V bielom tričku. That kind of vibe.

Vyšla som z kúpeľne a parilo sa zo mňa. Zamotaná vo veľkej žltej osuške a s ružovým turbanom na hlave som si sadla na posteľ v spálni a z vrecka nohavíc vytiahla Simonovu vizitku. Nevedela som, čo napísať. A to ja viem vždy! Nakoniec som si povedala, že nemusím manažovať všetko, skrátka sa len predstavím a pozdravím ho. Kúsok mňa chcel napísať nejakú šialenú a zapamätateľnú prvú vetu, ktorú potom rozprávate vnúčatám, ale kde by sme nejaké vzali?!
– AHOJ, TU EMA 🖖 VERÍM, ŽE SI TIEŽ PRISTÁL NOHAMI NA ZEMI V ZDRAVÍ.
– AHOJ, EMA 🙂 DÚFAL SOM, ŽE SA OZVEŠ, UROBILO MI TO RADOSŤ. PRISTÁTIE BOLO HLADKÉ, KEMPÍM NA HOTELI A ČAKÁM NA CALL. AKO VYZERÁ TVOJ VEČER?
– SEDÍM V OSUŠKE NA POSTELI A PREMÝŠĽAM, ČO SI TO ZA PRAZVLÁŠTNU BYTOSŤ 🙃
– VŽDY MA POTEŠÍ, KEĎ MA ŽENA NEDOKÁŽE DOSTAŤ Z HLAVY 😉
– SEBAVEDOMIE. TO SOM UŽ NEJAKÝ ČAS NEVIDELA, NA CHVÍĽU MA TO BUDE URČITE DOSŤ BAVIŤ 😃
– RÁD BY SOM ŤA ZOBRAL NA KÁVU. ALEBO OSEM KÍL ČOKOLÁDY. NACHÁDZAME SA OBČAS V ROVNAKEJ KRAJINE?
– TO JA NEVIEM, V KTORÝCH KRAJINÁCH SA TY NAJČASTEJŠIE NACHÁDZAŠ. JA LIETAM ČASTO NA SLOVENSKO. ALE NIKAM S TEBOU NEJDEM 😃
– PREČO?
– LEBO O TEBE NIČ NEVIEM.
– A ČO BY SI RADA VEDELA?
– SI ŽENATÝ? KOĽKO MÁŠ ROKOV? A DETÍ? KOMU SI BRAL TOĽKO ČOKOLÁDY?
– TO SÚ VALÍDNE OTÁZKY 😃 NIE SOM ŽENATÝ. BOL SOM, KEDYSI DÁVNO. UŽ DLHO NIE. MÁM 45. DETI NEMÁM. A ČOKOLÁDU NOSÍM BABÁM DO PRÁCE, LEBO KEĎ SÚ ZACUKRENÉ, TAK JE SVET LEPŠÍ PRE NÁS VŠETKÝCH.
– SAMÉ SPRÁVNE ODPOVEDE. PODOZRIVÉ!
– WHO HURT YOU?! 😃😃😃
– NA SUGESTÍVNE OTÁZKY NEBUDEM ODPOVEDAŤ BEZ PRÁVNEHO ZÁSTUPCU.
– TAK UŽ O MNE VIEŠ DOSŤ, ABY SME MOHLI NAPLÁNOVAŤ NEJAKÉ BLÍZKE STRETNUTIE TRETIEHO DRUHU?
– NESTRETNEM SA S TEBOU 😃
– PREČO?
– LEBO JA NEŽIJEM SAMA.
– MNE TO NEVADÍ, NIE SOM KONZERVATÍVNY.
– 😃😃😃
– ALE ZÁBAVNÝ SOM, TO JE PRAVDA.
– ÁNO, TO JE. A JA KEĎ SA PRIVEĽA SMEJEM, POTOM NEUDRŽÍM STEHNÁ PRI SEBE. TAKŽE, LEN A JEDINE PRE TVOJ NERVYDRÁSAJÚCI ZMYSEL PRE HUMOR, SA S TEBOU UŽ NIKDY NESTRETNEM.
– PÁČIM SA TI 🙂
– NO A ČO?
– TO JE NAJLEPŠIA REAKCIA NA SVETE 😃
– AJ HENRY CAVILL SA MI PÁČI A NIKDY SOM S NÍM NA KÁVE NEBOLA.
– CENÍM, ŽE MA POROVNÁVAŠ SO SUPERMANOM.
– 😃😃😃 TY SI TAK STRAŠNE AROGANTNÝ
– A TEBA TO TAK STRAŚNE BERIE 🙂

Toto keď nezastavím hneď, tak to bude ďalšia katastrofa. Už som sa mohla za 25 rokov na internete naučiť, čo robiť nemám. Ale ja nie. Ja budem hlboko v králičej nore flirtovacej diskusie, kým niekto (ja) neskončí so zlomeným srdcom na podlahe kúpeľne spievajúc All by myself s kýblom zmrzliny a čokoládovým topingom. Zažila som to tisíckrát, viem presne, čo sa stane. Je to veľmi konkrétny pocit, ktorý pri komunikácii s niektorými ľuďmi zažívam. Príjemné, veselé, bublinkové ovoniavanie zadočkov, že keby sme boli dva psy v parku, tak vrtíme chvostami jedna radosť. Ale čosi… čosi mi sedí na pleci a hovorí, aby som to nerobila. Asi je to tá mentálne stabilná časť mojej osobnosti, ktorá dostáva neustále cez hubu.

Naše rozhovory nemali konca. Po pár dňoch som letela do Bratislavy a akosi som zabudla, s kým sa rozprávam. Simon sa spýtal, aký som mala deň a moje debilné pravdovravné ja povedalo, že som práve prišla z Viedne.
– JE TO KÓDEX. SME V ROVNAKEJ KRAJINE. MUSÍME SA STRETNÚŤ.
– MOHLA BY SOM NAPÍSAŤ KOPU VÝHOVORIEK…
– HLAVNE MI NAPÍŠ, KAM MÁM PO TEBA PRÍSŤ A NEROB CAVIKY 😃
A ja som mu, ktovie prečo, poslala adresu. Nedokážem si odoprieť ani donut na raňajky, neviem, čo som si myslela, že sa (ne)stane, keď si budem musieť odoprieť dva metre svalov.

Pri vchode zastalo grafitovo sivé BMW. Otvorila som dvere a prekrútila očami.
,,Konečne viem, čo je s tebou zle,“ vzdychla som a sadla si. ,,O vodičoch BMW si všetci myslíme svoje.“
,,Aj ja som veľmi rád, že ťa vidím,“ zasmial sa.
,,Krásne tu vonia,“ nadychovala som sa, ako keby som šňupala vzduch. Približovala som sa nosom k Simonovi. ,,Dobrý bože, to je Tom Ford!“
,,Ty by si mala cvičiť stopovacie psy,“ povedal prekvapene.
,,Asi som traumatizovaná,“ zašomrala som sama pre seba. Poznám tú vôňu. Poznám ju dobre a poznám ju dlho. Nemyslela som si, že ju ešte niekedy budem cítiť z niekoho iného. Moja nálada sa zmenila a Simon si to všimol.
,,Niekto, koho poznáš, voňal ako ja?“ spýtal sa už bez úškrnu.
,,Yeah. Nechajme to. Kam ideme?“ snažila som sa presvedčiť samú seba, že o nič nejde.
,,Do Sky. Je tam ticho a pekný výhľad.“

Sadli sme si na terasu ku stolu pre štyroch ľudí. Väčšina ľudí by si sadla oproti. Ale Simon, evidentne, nepatrí k väčšine vôbec v ničom. Posadil sa ku stolu po mojej ľavej ruke a jeho kolená neustále narážali do mojich. Zámerne.
,,Keď si nervózna, si neuveriteľne rozkošná,“ usmial sa a prešiel bruškami prstov po mojich hánkach.
,,To musím vyzerať ako Miláčik Roka nonstop,“ bola som nervózna. Ale nie z neho, zo seba. Nemohla som si pomôcť, môj nos nedokázal prestať nasávať jeho vôňu. Približovala som sa k jeho osobnej zóne ako keby sme sa poznali roky. A on ma nechal. Chvíľu sme tam iba tak sedeli. Ja som ho fetovala a on ma pri tom pozoroval.
,,Už je dobre?“ usmial sa. Prikývla som. ,,Prečo mám pocit, že sa ma bojíš?“
,,Lebo trochu sa,“ priznala som.
,,Urobil som niečo, čo ťa núti cítiť sa tak?“
,,Nie, to vôbec nie je tvoj problém. Sama som nevedela, že ho mám,“ a to som skúšala introspekciu z každej strany.
,,Dáme si iba kávu a zaveziem ťa domov. Sľubujem,“ napil sa z espressa, ktoré ani neviem, kedy sa tam objavilo.
,,Čo vlastne robíš?“ vytrhlo ma z melancholického daydreamingu. ,,A čo si robil v Luxe?“ odpila som si z horúceho capuccina.
,,Som pilot,“ a pena v mojich ústach explodovala do jeho krásnej tváre. ,,Silná reakcia,“ utieral si ju servítkou, ktorú mal pod šálkou, kým som sa gustiózne dusila.
,,Ja sa teraz postavím a odídem a ty mi to proste nebudeš mať za zlé. Toto nebudem vysvetľovať,“ vstala som a Simon tiež.
,,Počkaj, Ema,“ chytil ma za zápästie. Pozrela som na jeho ruku a on ma pustil.
,,Čo je toto za chorý vtip,“ zašomrala som si sama pre seba nasraná na… čo ja viem, vesmír, dopiče.
,,Poď,“ kývol hlavou smerom ku dverám. Obaja sme vyšli von a Simon ma ťahal k autu. ,,Sadni si,“ otvoril dvere. A ja som si, ktovie prečo, sadla. Naštartoval a bez slova nás odviezol k McDrivu. Objednal junk a ľadovú kávu a keď mu to z okienka podali, položil mi jedlo na stehná. ,,V prvom rade – toto nikdy nejem. Lebo nechcem zomrieť. A v druhom rade… To auto je nové. V novom aute sa neje. Nikdy! Takže ma to stojí naozaj veľa sebazapretia, aby som ťa tu nechal jesť. Ale empíria dokázala, že ženy potrebujú niečo mastné a sladké, keď prežívajú mental breakdown. Takže, prosím ťa, jedz… a rozprávaj,“ zahryzol do Big Macu a mne to prišlo neuveriteľne roztomilé. Aj veľmi empatické, pri 5000 kalóriách sa rozrozprávam ako málokto.
,,Sľubujem, že zašpiním len seba,“ vyberala som z papierovej krabičky hranolky. ,,Poznala som niekoho, kto voňal ako ty. A tiež mal dva metre. A lietal. A je mi veľmi nepríjemné o tom hovoriť,“ zapíjala som hranolky kávou, v ktorej hrkal ľad.
,,Rozumiem. Ja nepoznám nikoho ako si ty,“ pokrčil plecia a hrýzol ďalej do svojej žemle.
,,Tomu som ochotná uveriť,“ prikývla som. Nie je na svete veľa tak jebnutých a traumatizovaných žien ako som ja. Ani Mária Čírová o takom Unikáte nesnívala.
,,A je ten človek stále v tvojom živote?“
,,To nebol človek, to bola nevysvetliteľná závislosť založená na ničom. A nie, nie je. Bolo to dávno. Veľmi, veľmi dávno. Myslela som, že je to už preč. Ale vône sú sugestívne. Prepáč, s tebou to fakt nič nemá, myslím, že si veľmi milý chlapík,“ povedala som s omáčkou na hornej pere. Vystrel ruku a palcom mi ju zotrel z tváre. ,,Toto bolo dosť hot,“ priznala som a rozosmiala sa.
,,Yeah. I know,“ prikývol.
,,To sebavedomie je úplne another level. Som fascinovaná.“
,,Ja som tiež,“ prikývol a kvapka omáčky z burgra skončila na jeho tričku. ,,Toto nemá konca,“ vzdychol a načiahol sa na zadnú sedačku. Až vtedy som si všimla, že tam má úhľadne poskladané tričká. Neuveriteľne ma to pobavilo.
,,Bože, mne sa to deje neustále, zajebem aj štyri denne,“ mávla som rukou.
,,Drž,“ podal mi tričko zo sedadla a to, ktoré mal na sebe, si vyzliekol. Na chvíľu som zabudla, že mám dýchať. Zobral si tričko z mojej ruky a obliekol si ho. Neveriacky som vystrela ruku a trochu mu ho nadvihla. Pozerala som sa striedavo na neho a na jeho dokonalé brucho a nebola som si istá, či sa tá scéna deje naozaj, alebo iba v mojej hlave.
,,V živote… a to som zažil hocičo… v živote sa mi nestalo, aby mi cudzia žena zdvihla tričko a pozrela sa na moje brucho. Na parkovisku pred Mekáčom. Are you okay, girl?“ rozosmial sa.
,,To je v piči, ty kde si sa tu vôbec zobral. Chcem ísť domov a už ťa v živote neuvidím. Cool zážitok. Stačilo,“ krútila som hlavou a Simon sa smial.

Bola som pripravená užiť si s ním posledných desať minút v živote. Pyšná sama na seba, ako som dokázala zostať verná svojim zásadám. A svojmu mužovi.
,,Je to čudná situácia. Ďakujem, že… čo ja viem, že existuješ. Si super a nech si ťa svet užije. Toto si budem dlho pamätať,“ zamávala som mu a vystúpila.
,,Ema počkaj,“ vyšiel z auta a ja som si hovorila, čo za letiskovú scénu to tu skúša uprostred sídliska?! ,,Je to čudné, ale nie je to žiadna katastrofa. No tak sa podobám na nejakého týpka z tvojej minulosti. Čo na tom, my chlapi sme aj tak všetci rovnakí,“ rozhodil rukami a mňa na to na jednej strane pobavilo a na druhej si vravím – ak sú všetci muži rovnakí, tak táto spoločnosť nemá nádej. ,,Poď sem,“ rozpažil a ja som bez okolkov vplávala do jeho veľkej náruče. Zaboril mi prsty do vlasov a hladkal ma na temene. Elektrina mi prešla celým telom. Privrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Pobozkal ma do cestičky vo vlasoch a nadýchol sa tiež. Boli sme v bubline pocitu, ktorý sa nedá opísať. Musíte ho zažiť. Bolo mi bezpečne ako ešte nikdy. A vtedy mi bytosť na mojom ramene zašepkala do ucha, že s tým musím okamžite prestať.

Odtlačila som ho od seba a urobila dva kroky vzad.
,,I can’t do the same shit again,“ zašepkala som a zamávala mu. Vošla som do paneláku, nastúpila do výťahu a udierala hlavou o zrkadlo, kým som neprišla na ôsme. Nemôžem urobiť rovnakú chybu dvakrát, opakovala som si. Zabuchla som dvere do útulného airbnb a zosunula sa na podlahu vedľa nich. Ako keby som utekala pred zombie apokalypsou. Na druhej strane… aká je pravepodobnosť? Aká je šanca, že stretnete kdesi na luxemburskom letisku niekoho tak ohromujúceho. Hovorí na mňa vesmír? Čo mi chce povedať?! Je to len moja predispozícia k závislosti alebo sa tu deje some kind of fucking ezo?

Chcela som poslúchať múdry hlások na svojom ramene. Naozaj. Ale poznáte ma. Za dobrý příběh šla bych světa kraj. Postavila som sa z podlahy a bežala naspäť k výťahu…