kontroverza

,,Ale čáu, teba som sto rokov nevidel, kde si bola?“ tak väčšinou reagujú ľudia, keď ma stretnú. Asi to znamená, že nie som veľmi spoločenská. Čo je pravda. Niektorí už aj zabudli, že so mnou vlastne pracujú, tak dlho do mňa nevrazili v kuchynke. Bola som dlho preč. Jak Ken Kesey. Lebo som spadla na hlavu. A tentokrát, výnimočne, doslova.

Bolo chvíľu po Novom roku a ja som sa vybrala na výlet. Do Wolfsburgu. Lebo keď niekde dovolenkovať, tak v Nemecku… Ľudia boli siví, počasie odporné a moja kamoška Ester, ktorá sa tam presťahovala za manželom, nadšená, že konečne nie je celé dni sama. Ktovie, aké to je, keď máš manžela, ktorý ťa zahŕňa peniazmi, kým ty celé dni lamentuješ nad tým, či dnes pôjdeš na manikúru alebo na masáž. Oboje nestihneš, lebo selfcare vyčerpáva.

Po prehliadke ich krásneho mestského domu a zoznámení sa s batoľaťom a psom, som sa rozhodla, že sa budem viac družiť so psom. Vzala som veľkú kóliu na obojok a šla sa s ňou prejsť. Bolo klzko, nie tak dramaticky, aby ma to zahnalo dnu, ale ani nie tak v pohode, aby som si pri vykračovaní tancovala. Keď sme prišli k lesu, na chvíľu som zastala a odpisovala na správu. Ale psovi sa nechcelo čakať, rozbehol sa smerom ku stromom a ľavú ruku, v ktorej som mala vodítko, vzal so sebou. Rýchle trhnutie spôsobilo, že som stratila stabilitu a… viac si nepamätám.

Zobudila som sa po týždni. Sestričky chodili okolo mojej postele ako anjeli smrti v hospici. Otvorila som oči a dívala sa čerstvo vymaľované steny. Evidentne nie sme na Slovensku, pomyslela som si. Ale kde vlastne som mi nebolo celkom jasné. Jediné, čo je horšie, ako odpovedať na otázky, ktoré sa vás pýtajú tesne po prebratí z kómy, je odpovedať na ne v nemčine. Ak chceli skúšať, ako veľmi mám poškodený mozog, možno to nemali robiť v jazyku, ktorým som naposledy hovorila na základnej škole. Ale to len tak tipujem.

Po pár hodinách prišiel sympatický muž v bielom plášti, aby mi plynulou angličtinou vysvetlil, čo všetko so mnou robil, ako veľmi a ako dlho som bola mimo a čo to pre mňa znamená. Stretávala som ho skoro denne celý mesiac. Robil mi vyšetrenia a študoval moje reflexy, neustále sa ma pýtal, či som už niečo napísala a čo by som dnes chcela variť, keby som mohla. A keď už sa mi konečne niečo podarilo napísať, videla som zreteľne na jeho tvári, ako si oddýchol. Mal väčší strach ako ja, pretože oveľa viac rozumel tomu, čo sa vlastne stalo.

,,Nemôžem uveriť, že ste sa jebali až sem,“ zasmiala som sa, keď som vo dverách nemocničnej izby uvidela Ennie a Tima.
,,Ja nemôžem uveriť, že ja som tvoj emergency kontakt, som dojatý a zhrozený zároveň,“ pobozkal ma na líce.
,,Môžeš jesť? Doniesli sme ti banány…“ povedala Ennie a pritiahla si stoličku bližšie.
,,Môžem už hocičo,“ mykla som ramenom.
,,Ale aby bolo jasné, prečo sme prišli naozaj… potrebujeme vedieť, čo si videla,“ zašepkal.
,,Akože kedy?“
,,Ten lekár vravel, že si bola chvíľu mimo…“
,,Pri operácii, áno. Trochu som umrela. 48 sekúnd som tu nebola. Ale neviem, či chcem hovoriť o tom, kde som bola,“ stále som tú skúsenosť nespracovala.
,,Ale každopádne… bola si… niekde? Nebola tma, hej?“ Timo bol do témy minulých životov a reinkarnácie pohrúžený odkedy ho poznám, takže chápem jeho fascináciu.
,,Tma nebola a Dolores Cannon mala pravdu. Stačí?“ usmiala som sa.
,,Vedel som to!“ udrel sa po stehne víťazoslávne.
,,Nemáš ani stratu pamäte ani nič?“ Ennie bola dojatá. Ale to je ona vždy, keď čosi… prežijem.
,,Nie, len som fakt dlho spala,“ mávla som rukou.
,,Vieš vôbec, ako veľké šťastie si mala?“ zašepkala Ennie. Usmiala som sa. Lebo nie, neviem.

Ale keď som tam bola celé dni sama, premýšľala som veľa. Nad všeličím. Napríklad nad tým, že ľudia, o ktorých ste dlho nepočuli, sú možno mŕtvi. Že kope ľudí by nemal kto povedať, keby som zomrela. Nikdy by sa o tom nedozvedeli. Pretože sme spolu neboli v kontakte tak často, aby som si naše spoločné chaty archivovala. Neozvali sa tak dlho, že by mojim blízkym ani nenapadlo im zavolať. A keby sa po mesiacoch či rokoch ozvali znova a nik by im neodpisal, mysleli by si, že ma ovládol spoločenský potenciál ghostingu a proste len mám v piči. Niekde v meste by stretli moju mamu alebo bývalého kolegu a tí by im museli povedať, že už som mŕtva. Takú vec nechcete povedať nikomu pri small talku uprostred ulice.

Zobrala som si do ruky telefón a prehrabávala sa zoznamom kontaktov premýšľajúc o tom, koľko z tých ľudí, s ktorými som roky nehovorila, asi zomrelo. Nemala som odvahu vytáčať ich jedného po druhom, tak som na to rýchlo zabudla. Ľudia sa ma často na návštevách pýtali, či cítim nejakú zmenu. A ja vlastne asi trochu cítim. Akýsi väčší pokoj. Ale ak sa pýtate, či teraz budem pokornejšia a začnem jesť zdravšie, tak to nie. Smrť ma nedesila predtým a nedesí ma stále. Keď veríte, že smrť nie je koniec, nemáte z nej strach. Lebo by bol absurdný, je to ako strach z prestupovania na električku. Skrátka len nastúpte, niekam vás to dovezie.

Bála som sa iba toho, že by som prestala komunikovať. Že by som sa už navždy len dívala na svet okolo seba a nebola schopná mu nič povedať, ale zato by som počula, čo hovorí svet mne. Je to tá najhoršia predstava. O dosť radšej by som v takej situácii aj ohluchla, lebo počúvať sračky a nemôcť na ne reagovať, to je synonymum pekla.

Po 28 dňoch v nemeckej nemocnici som konečne mohla ísť domov. Lekár ma odprevádzal s úsmevom a odporúčaním „Noste prilbu, keď mrzne“ a ja som mu to sľúbila. Veľmi som sa nezdôverovala ľuďom, čo sa stalo a kde som bola. Iba tým, ktorí ma úpenlivo hľadali. Ale pár zbrklých rozhodnutí som predsalen urobila pod patronátom myšlienky „Život je príliš krátky na to, aby som 8h denne robila pičoviny“ a dala som výpoveď. Aj tak ma to z 12tich rokov už tak desať a pol nebavilo, čiže to nie je žiadna strata. Začala som každé ráno chodiť na obskurné hotelové raňajky, lebo deň, ktorý začne vo veľkom štýle, nemôže byť zlý.

Môj skutočný lekár tvrdí, že behať ešte nemôžem. Mám odpočívať. Tak sedávam celé dni na terase a dívam sa von. Na kopce, na ktorých sa najradšej zo všetkého potím a preklínam svet. Vzduchom sa vlnia palmy, pri ktorých dovolenkoví opilci nechávajú prázdne fľaše šampusu. Slnko mi pečie na netýkavky a odráža sa od hladiny oceánu vzdialenej len tak ďaleko, aby som si mohla povedať, že mám výhľad na oceán, ale na flexenie na Instagrame to aj tak nie je.

Ľudia majú k smrti zbytočne negatívny postoj. A ako niekto, kto bol mŕtvy celých 48 sekúnd, vám musím povedať, že zbytočne. Je tam dobre. Trochu priveľa svetla, ale na požiadanie dostanete slnečné okuliare. Sú tam všetci, ktorých ste niekedy poznali a mali radi. A keď si vydýchnete, že ste konečne tam, zakrývajú si ústa dlaňou a híkajú. Lebo radosť majú vraj len samovrahovia. Nesúhlasím. Nespadla som na hlavu naschvál, bola to nehoda. Ale pri predstave, že už sa nikdy nebudem musieť vrátiť na Zem, som bola blažená. A ako vieme, dobré veci nikdy netrvajú dlho. Pocit svätého pokoja mi vydržal len 48 sekúnd.

Na druhej strane, bolo to dosť času na to, aby som si uvedomila, na čom mi záleží. A na kom už nie.