Tvárim sa, že sa nič nedeje,
že všetko je presne tak, ako má byť,
no keď zomrú posledné nádeje,
môžeš si na ich popole čosi postaviť.
Som ten typ človeka, čo kŕmi cudzie mačky.
Taká tá osoba, ktorú keď zháňaš,
nájdeš ju aj poslepiačky.
Drží v ruke pohár s rumom a vraví: Tak na nás!
Realita nám preteká cez prsty spojené,
krutá pravda je, že tvoje deti dospievajú
a my len fucking starneme –
– že nám to nevadí, predstierajúc.
Predstav si, aký veľký je cintorín nádejí,
ktoré zomreli posledné.
Koľkokrát sme vstali z mŕtvych ty, ja – párkrát aj My,
tešiac sa, že konečne pojdeme
a môžeme začať nanovo a správne.
Ty by si nebol taký sadistický
a ja taká divná, globálne.
Pozreli by sme sa na to pragmaticky, štatisticky
a aj astrálne.
Všetko by zrazu dávalo zmysel,
zaspával by si s mojou bradavkou v lícnej jamke,
bol by si (môj vôbec nie tajný) ctiteľ
a nehovoril o mne ľuďom ako o „starej kamke“.
Píšem príbeh, v ktorom máš veľavýznamné sólo.
Taký, čo sa ti bude páčiť strašne.
Iba my dvaja vieme, ako to naozaj bolo
a kým ho dokončím, tak najprv zhasnem.
Potme je každá mačka čierna,
niektoré pradú do ticha noci
a ja si často myslím – že to pre mňa.
Nech mám zo seba kus lepší pocit.
Svieti len klávesnica a moja kontrolka,
čo zrádza ma už toľko rokov,
keď má byť vyplnená kolónka
„stav“, vpisujem mená všetkých tvojich sokov.
Neviem byť sama a ty zas so mnou,
aká harmonická dvojica, povedal by ktosi.
Budíš sa nadránom s výkrikom „Oh, no!“
…ešte aj v sne ťa treba prosiť,
aby si pochopil, že keď sme len ty a ja,
sme časovo-(sado)masovo-emoční zlodeji.
Má tu byť kľud? Poď, prejdime sa my dvaja…
po cintoríne posledných nádejí.
Celá debata | RSS tejto debaty