kontroverza

Keby sa ľudia viac v noci prechádzali a hľadeli na hviezdy, svet by bol oveľa krajším miestom. Nad tým som premýšľala, keď som si obula tenisky, natiahla kraťasy a veľké neforemné tričko a vybehla v ústrety noci. Tak, ako už 429 dní. Presne tak dlho si držím svoj novoobjavený zvyk. Bez ohľadu na to, v ktorej časti sveta sa nachádzam, kto ma doma čaká alebo aký je deň v týždni. Behám. Málo ľudí behá v noci. Občas ide okolo párik vracajúci sa z mesta, pár unavených pracantov ignorujúcich semafóry a sem-tam okolo prejde nejaký záhadný night walker, pohrúžený do myšlienok o vlastnom nedokonalom živote. Je im to vidieť v tvári. Ľuďom, ktorí by chceli žiť inak, ale… vždy je nejaké ale.

Klusala som pomaly okolo malého jazera pri parku. Do uší mi hral Livingston a ja som sa pretekala iba s vlastnými myšlienkami. Ešte po tú lavičku. A teraz po ten strom. A teraz k tomu detskému ihrisku. No tak! Rýchlejšie! Kričal na mňa môj mozog. Svaly na stehnách ma začínali páliť. Konečne. Keď to nebolí, robíš to zle – počula som kdesi na pozadí jedného z mojich bežeckých kamarátov. Pridala som do tempa a obrážala svoje checkpointy, keď som na druhej strane jazera spozorovala veľkú mužskú postavu, ktorá vrhala krásne tajomný tieň. Trochu som pri svojich úvahách spomalila. Prechádzal sa okolo a kopal do náhodných malých kamienkov, ktoré mu stáli v ceste. Jednu ruku mal vo vrecku a v druhej držal zapálenú cigaretu. Premýšľal. Nahlas. Teda, nie, že by som ho počula hovoriť… len mi do aury vleteli ohlušujúce myšlienky a neboli moje. Netvárte sa, že sa vám to nikdy nestalo…

Približovala som sa k postave, ktorá hrala tieňohru s korunami stromov a nočnými lampami. Bola som už tak blízko, že som cítila dym z jeho cigarety a bzučanie jeho myšlienok. Spomalila som ešte viac. Iba natoľko, aby som sa mohla nadýchnuť jeho vône, keď pôjdem okolo. Ani neviem, čo mi to napadlo. Občas sa rada nadychujem vône cudzích ľudí, aby som zistila, či sa mi páčia. Ešte som po nikom v noci v parku neskočila, nerobte paniku. Je to len neškodný fetiš malého spoteného dievčaťa vo veľkých žltých teniskách.

Všimol si ma. Otočil hlavu, keď som klusala okolo. Akoby sa zamyslel, prečo preboha človek chodí behať, natož v noci. Myslím, že ňou pri tej absurdnej myšlienke aj trochu pokrútil. Obehla som jazierko dvakrát a šprintovala parkom popri električkovej trati až domov. Do sprchy som vbehla s rovnakou vervou. Kvapky potu mi stekali po šiji a dekolte. Neznášam, keď ma čosi šteklí. Spotené kusy oblečenia som nechala ležať na zemi a studený prúd vody mi bičoval ramená, kým som si mydlila každý rozhorúčený záhyb. S turbanom na hlave a cigaretou v ruke som vyšla na balkón a  pozorovala hviezdy. Škoda, že je tu toľko svetla, pomyslela som si, keď sa pod pouličnou lampou neďalekej kaviarne objavila povedomá postava. Muž od jazierka kráčal okolo. Usmiala som sa, ako keby sme boli starí známi. Ako keby som mu mohla zamávať a zakričať na neho. Prechádzal sa uličkami, ktoré dôverne poznáme obaja a jeho hlasné myšlienky ničili nočný kľud. Nad čím toľko dumá? Kam ide? A odkiaľ? Zahatala som si hlavu fantáziami a vyložila unavené chodidlá na zábradlie pred sebou.

Od istej chvíle som ho začala stretávať takmer každý večer. V približne rovnakom čase, na približne rovnakom mieste. S približne rovnakou vôňou kože a tabaku. Možno som mohla prísť a spýtať sa, ako sa volá, prečo kráča každý večer po rovnakej trase a nad čím toľko premýšľa, ale prišlo mi to čudné. Nechcela som ho rušiť v jeho ceste za hľadaním odpovedí. Často sme boli v parku pri malom jazere celkom sami. Kdesi v diaľke bolo počuť pár áut, vidieť svietiť svetlá v bytoch či blikať semafóry. Ale inak… sme tam boli celkom sami.

Stal sa mojim štandardom. Zvykla som si, že tam je. Svedok mojej premeny. A môjho nočného šialenstva, keď dupem nohami ako vzdorovité dieťa, aby som zo seba vyhnala všetkých démonov. Cítila som sa bezpečne. Vravela som si, že keby sa niektorý z tých démonov ozval príliš nahlas a vydesil ma, je tam niekto, kto ho zaženie. Dôverovala som mužovi s cigaretou a evidentnou existenciálnou krízou. Mala som pocit, že riešenie cudzích problémov bude jeho doména. Že keby sme boli v romantickej komédii, tak by som kdesi vedľa neho zakopla a spadla a on by ma zodvihol a odniesol k lavičke, aby mi ošetril spuchnutý členok. Tento bizarný scenár sa mi odohrával v hlave, kým som si na lavičke pod stromom zaväzovala šnúrky. Vracajúc sa do reality som sa rozhliadla, ale chlapa s cigaretou nikde. Kam zmizol? Zvraštila som čelo a pohľadom prechádzala po lavičkách okolo jazera. Nebol tam. Dala som si ruky v bok a vyklepávala lýtka, kým som sa nervózne dívala pred seba a snažila sa zachytiť pohyb jeho tela. Márne. Zrazu mi ktosi fúkol do ucha a ja som skríkla tak vydesene, že moju ozvenu bolo počuť na kilometre ďaleko. Spoza ramena sa ozval tlmený mužský smiech.

Sadol si na lavičku a oprel sa lakťami o stehná. Pobavene sa na mňa díval a vôbec nič nehovoril. Muž s cigaretou, ktorého tvár stále nemala kontúry, lebo bola príliš tma a najbližšia lampa svietila o 50 metrov ďalej. Pozerali sme sa na seba hodnú chvíľu. On pokojne a s úsmevom. Ja šokovane a s tlakom tak vysokým, že by som dnes ani nemusela ísť behať. Zvesila som si sluchátka z krku a sadla si vedľa neho. Otočená jeho smerom a v tureckom sede som si v odraze tieňov prezerala črty jeho tváre a jemný, arogantný úškľabok. Páčilo sa mu, že ma vyľakal. Páčilo sa mu, ako kričím. A páčilo sa mu, že ho pozorujem celé noci rovnako, ako on mňa.

,,Mala by si si na seba dávať väčší pozor,“ povedal dívajúc sa pred seba, nie na mňa.
,,To bola vyhrážka?“ spýtala som sa odvážne približujúc pohľad k jeho tvári.
,,Oh, preboha,“ zasmial sa. ,,To bolo len odporúčanie. Odkedy je vôbec v poriadku, že ženy v noci behajú samé po vonku?“ zamyslel sa.
,,No, môžeme šoférovať aj voliť, čo by sme vlastne ešte chceli,“ uškrnula som sa.
,,Svet nie je bezpečné miesto. Pre ženu v elasťákoch,“ pozrel na moje stehná a ja som ho pobavene udrela hánkami do ramena ako starého kamoša. Oprela som sa o operadlo lavičky a dívala sa pred seba ako on. Na druhú stranu jazera. Na tú, na ktorej som ho prvýkrát uvidela pred pár týždňami.
,,Svet nie je bezpečné miesto bez ohľadu na pohlavie a oblečenie,“ mykla som ramenom a inštinktívne oprela hlavu o to jeho. Ani sa nepohol. Počula som, ako sa usmial. A myslím, že aj kúsok zdvihol obočie. Po chvíli som si uvedomila, čo to vlastne robím a sadla si do pôvodnej polohy.
,,Spomenieš si, kedy si sa cítila najmenej v bezpečí?“ konečne ku mne otočil tvár. Chcela som vystrieť ruku a dotknúť sa jej. Iba tak. Ale pri tejto zvláštnej otázke môj mozog začal lustrovať v spomienkach ako vo veľkej kartotéke nonsensu.
,,Ťažká otázka. Vždy a nikdy. Už ma znásilnili, okradli, mierili na mňa zbraňou, opúšťali ma ľudia, ktorých som milovala… a napriek tomu všetkému, keď mi otec kúpil kaser, smiala som sa a nechala ho na poličke pri knihách. Prečo by mi chcel niekto ublížiť, keď ja sama nikdy nejdem von so zámerom urobiť niekomu niečo zlé?“ rozhodila som rukami a emócie na mužovej tvári sa striedali. Z ľútosti do hnevu a späť k poľutovaniahodnému spotenému dievčaťu.
,,To mi je ľúto,“ povedal potichu.
,,Taký je lajf,“ mykla som ramenom a ukázala prstom na krabičku cigariet v jeho vrecku. ,,Smiem?“
,,Ale iste,“ vybral ju a ponúkol. Vždy ocením, keď mi muži pripália. Je to posledné gentlemanské gesto, ktoré ešte nezničil bezbrehý feminizmus. Oheň zo zapaľovača mu jemne osvetlil tvár a ja som na moment zabudla, že mám šľukovať.
,,Krásne oči,“ povedala som nahlas, v domnení, že to zaznelo iba v mojej hlave.
,,Hej. Viem,“ prikývol bez náznaku emócie a mňa to veľmi pobavilo. Vyfukovala som dym smerom k jazeru a počúvala nadržané cvrčky.
,,Prečo sa chodíš v noci prechádzať?“ odklepla som popol pod lavičku.
,,Pretože som rád sám so sebou. Upratujem myšlienky a kategorizujem ich, aby mi neprerastali cez hlavu. Mám pocit, že iba tu sa dokážem zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť. V mojom živote sa toho deje priveľa a ja by som aj bol suicídny, ale nie som sráč. A v ostatnej dobe sa chodím prechádzať aj preto, aby som si bol istý, že prídeš domov v poriadku,“ pokrčil ramenom, pre zmenu, on.
,,Stalkuješ ma?“
,,Trochu,“ vytiahol si cigaretu z vrecka a zapálil si tiež.
,,Prečo?“
,,Lebo vyzeráš ako niekto, na koho treba dávať pozor. Si nebezpečná sama pre seba,“ vyfúkol dym mojim smerom.
,,Často zachraňuješ ženy v parkoch?“
,,Nie tak často, ako by som mal,“ vzdychol.
,,Ako tomu mám rozumieť?“
,,Raz som našiel dievča v dotrhaných šatách pri intrákovej aleji. Bola špinavá a plakala. Keby som kráčal rýchlejšie a prišiel skôr, možno… by som tu teraz nebol. Lebo by som sedel,“ prehodil si členok pravej nohy cez ľavé koleno.
,,Každý príbeh má svoju daň,“ mykla som ramenom.
,,Pravda,“ prikývol a zahasil špak o kôš vedľa neho. ,,Bež domov, budem kráčať za tebou,“ usmial sa.
,,Dobre,“ usmiala som sa. Bolo to prekrásne absurdné.

Rozbehla som sa k električkám a do ticha noci počula len svoj dych a jeho kroky. Ľudia, ktorí nemajú radi beh, hovoria, že behať máš len vtedy, ak ťa niekto naháňa. Ale ja myslím, že aj vtedy, keď na teba niekto dáva pozor. Lebo vtedy môžeš behať o čosi pokojnejšie a slobodnejšie. Založila som si sluchátka a zrýchlila. Pri benzínke som sa otočila a muž s cigaretou stále kráčal za mnou. Tak, ako sľúbil.
,,Tak zas zajtra,“ zamávala som mu. Zastal a pozeral sa za mnou, kým som nevošla do vchodu.

Vyzliekla som sa, hodila prepotené šaty na podlahu a vošla do sprchy. Keď mi studená voda stekala po koži, privoňala som k prstom pravej ruky a nadýchla sa vône tabaku. Možno ho už nikdy neuvidím. Možno tam ani nebol, len som sa dostala do bežeckej nirvány a dofabulovala si ho. A možno, ale naozaj len možno, som dnes stretla niekoho, kto ma ochráni predo mnou samou.

Keby sa ľudia viac v noci prechádzali a hľadeli na hviezdy, svet by bol oveľa krajším miestom… nemyslíte?