kontroverza

Dvere za posledným narušeným chudákom sa zatvorili a Timo si unavene sadol do kresla na recepcii. Bezprízorne sa díval von. Bolo tam úplné ticho, iba jemné pradenie vonnej lampy rušilo naše bezrečie. Pozerala som sa pred seba a nad čímsi premýšľala. Nespomínam si už nad čím, mala som celkom prázdnu hlavu. Nemám rada, keď sa to deje. Vadí mi to. Ak môj mozog nemá problém na riešenie, nudí sa.

,,Čo si tak ticho?“ spýtal sa po chvíli.
,,Dnes som veľa rozprávala,“ mykla som ramenom.
,,Mala si dvoch pacientov, čo kecáš,“ prekrútil očami.
,,Veľa som rozprávala… sama so sebou,“ rozhodila som rukami.
,,Prečo tu dnes boli len dvaja ľudia?“ zamyslel sa.
,,Lebo som potrebovala voľno sama pre seba.“
,,Deje sa niečo, o čom by som mal vedieť?“ zodvihol pravé obočie.
,,Nie, vôbec nie,“ pokrútila som hlavou.
,,Robin…“ vzdychol.
,,Čo?“
,,Vyzeráš tak pokojne… bojím sa,“ zasmial sa a ja s ním.
,,Veď ja aj som pokojná.“
,,A to je divné. Ty nikdy nie si pokojná.“
,,Dnes je dôležitý deň. Hank má narodeniny.“
,,Volala si mu?“ tvár mu trochu zamrzla vo výraze prekvapenia, ktoré sa snažil ovládať. Už o ňom dlho nepočul. Veď ani ja.
,,Nie, písala som mu.“
,,Že čo?“
,,Že všetko najlepšie.“
,,A čo on na to?“
,,Nič. Zistila som, že som zablokovaná. Ktovie odkedy,“ usmiala som sa.
,,A čo je na tom smiešne?“ zvraštil čelo nechápavo.
,,Mesiace som premýšľala, čo sa s ním deje. Čo asi robí, či na mňa myslí, či mu je ľúto, že spolu nehovoríme… a ako sa blížili jeho narodky, vravím si – budem veľkorysá a poprajem mu. Aj keď on mi nepoprial k tým mojim. Lebo ani netuší, kedy ich mám. Nestála som mu ani za Veselé Vianoce, Šťastný nový rok alebo Krásneho Valentína. Som si hovorila, že mu je to možno blbé, po dvestoosemdesiatykrát… tak som chcela, aby vedel, že ja, narozdiel od neho, nezabúdam. Hen, aká miera naivity,“ usmiala som sa znova.
,,Ale prečo sa na tom smeješ?“
,,Lebo je to smiešne. Dnes som vyrástla. Už nie som ničia Maličká.“
,,A čo to znamená?“
,,Že tieto slabé kusy v mojom živote už nemajú miesto.“
,,Bolo načase,“ vzdychol, postavil sa a prešiel k oknu, ktoré zavrel. ,,Bolo by lepšie, keby si si dovolila čosi cítiť,“ zamrmlal.
,,Ale veď ja cítim. Úľavu. Bolo to skoro 9 rokov nezmyselnej honby za ilúziou. Stačilo. Ani mne nemôže jebať navždy,“ venovala som mu posledný úsmev, zvesila kabelku zo stoličky a rozhodla sa, že sa pôjdem prejsť.

Vonku bolo krásne. Teplo. Slnko svietilo cez alej rozkvitnutých stromov a vzduch voňal peľom. Milujem jar. Všetko je také živé a farebné. Ako ja. Kráčala som domov, kopala kamienok pred sebou a počúvala naposledy playlist, ktorý ma rozosmieval. Keď som prišla domov, vymazala som ho a s ním aj fotky, videá, hlasovky a číslo. Vymazala som spomienky, dôkazy aj pocity. Vymazala som svet, ktorý nikdy neexistoval, človeka, ktorý ma nikdy nemiloval, aj príbeh, ktorý sa nikdy nestal. Všetko je to preč. A ja tiež.
Vyhral si.