kontroverza

Mám slabosť pre miesta, kde zastal čas. Také, kde neexistuje sentiment minulosti, ani ťažoba budúcnosti. Miesta, ktoré sú iba tu a iba teraz. Nájdete ich, keď budete kráčať naboso po mokrom piesku a zarývať sa doň pätami. Jedno také poznám. Vždy, keď tam prídem, ocitnem sa v bubline dokonalého Teraz. Nikdy tam nikto nie je, len ja a chlap, ktorý býva na útese celkom sám. Desiatky kilometrov ticha a pôsobivého pobrežia. Vlny sú veľké a niekto by tvrdil, že aj zlovestné, ale to nie je pravda. Vyzerajú ako večnosť. Boli tu oveľa skôr ako my a budú tu aj dlho po nás. Sú staré, múdre a krásne. Silné. Vysoké. Vždy si sadnem blízko ku nim. Nie tak, aby na mňa dosiahli, ale dosť blízko na to, aby som cítila ich majestátnosť. Keď sa zhlboka nadýchnem, cítim krevety a pokoj. Moja obľúbená vôňa. Zatvorím oči, položím si ruky na kolená a dýcham. Pomaly.

,,Ahoj, maličká,“ kráčaš ku mne v ľanovej bielej košeli a modrých šortkách po drevených schodoch plavčíkovej búdy. Nemám tušenia, ako si sa tam dostal a kde si sa tu vzal. Usmievaš sa, ako keby to bol jeden z vtipov, ktorým nerozumiem. Vstala som a nedokázala sa pohnúť. Ako keby sa mi nohy zaryli do piesku a ktosi ich zdola držal. Dívala som sa na teba a nedokázala zo seba vysúkať ani hlásku. Možno si čakal, že sa k tebe rozbehnem, ty rozpažíš a ja sa ti vrhnem okolo krku. Aj pre mňa je prekvapivé, že som to neurobila. Nemohla som. Bola som ukotvená v čase aj priestore, kdesi medzí koncom svojho sveta fantázie a začiatkom nevšednej reality.

,,Ani ma nepozdravíš?“ uškrnul si sa a prišiel až ku mne. Mal si ruky vo vreckách a stál si tak blízko, že som cítila vôňu tvojej kože. Chcela som čosi povedať. Chcela som sa ti vrhnúť do náručia a začať sa smiať. Alebo plakať. Alebo čokoľvek, okrem toho nekonečného ticha, v ktorom som sa práve topila. Ale mohla som sa iba dívať. Na tvoje dvojdňové strnisko, pot stekajúci po krku, uvoľnené široké ramená a hrudník, ktorý sa dvíhal príliš často na to, ako pokojne si vyzeral. Tvoje nepokojné srdce ťa vždy prezradí. Kopírovala som pohľadom líniu tvojho tela a nedokázala som sa ti pozrieť do očí.

,,Asi by si chcela vedieť, kde som sa tu vzal… som rád, že sa pýtaš! Trhlinou v časopriestore,“ mykol si ramenom a zasmial sa. Vytiahol si ruky z vreciek a vystieral k mojim dlaniam brušká prstov. Keď boli od seba len pár milimetrov, začali sa medzi nimi tvoriť malé modré energetické výboje. Usmieval si sa, ako keby si práve to čakal, že sa stane. Nebol si prekvapený, bol si spokojný. Zaujato som sa dívala na naše ruky a v prstoch som cítila jemné brnenie. Vedela som, že musím dýchať pomaly, lebo ak sa nadýchnem zhlboka, energia sa nahromadí a nás to vcucne bohviekam.

,,Prosím, povedz už niečo,“ vzdychol si a vložil si si ruky späť do vreciek nohavíc. Kopal si prstami pravej nohy do piesku a kreslil doň mandaly. Nedíval si sa na mňa, pozeral si sa dolu a slnko za tvojou hlavou začalo farebne zapadať a odrážať sa od hladiny oceánu v krásne oranžových odleskoch. Sadla som si do piesku a ty vedľa mňa. Pokrčil si kolená a oprel sa o ne lakťami. Nad hlavami nám krúžili čajky a medzi prstami na nohách sa nám piesok miešal s dozdrvenými kusmi mušlí. Chcela som ti toho povedať veľa. O tom, aké živé sny mávam a ako sa neviem sústrediť na nič, lebo počujem, ako na mňa hovoríš. Ale dokázala som len hľadieť na horizont a nasávať šum vĺn a jemné dunenie teplého vetra.

,,Občas sa mi snívaš. Dokonca, aj keď nespím. Vôbec neviem, ako to robíš. Budím sa uprostred noci a pri každej nočnej cigarete beriem do ruky telefón a kontrolujem, či si náhodou nepísala. Viem, ako absurdne to znie, ale… veď vieš,“ pokrčil si pravým ramenom a uprene sa díval na penu vĺn, ktorá sa pomaly v chuchvalcoch valila našim smerom. Chcela som ti povedať, že sa mi to deje tiež. Že sa budím medzi druhou a treťou ráno a kým mi horí cigareta, privieram oči a predstavujem si, čo asi robíš. Ale bola som taká vláčna a ukotvená sama v sebe, že som mala pocit, že to vieš. Že to nemusím hovoriť nahlas.

,,Vyzeráš veľmi pokojne. Ako keby si ani nebola skutočná…“ vystrel si ku mne ukazovák a dotkol sa môjho predlaktia. ,,Ale ty si skutočná! Cítim ťa. Si úplne strašidelne naozajstná. A vzácne tichá. Ale nemám pocit, že sa hneváš. Možno sa ti iba minuli slová. To je v poriadku, to vôbec nevadí. Ja viem oceniť ticho ako málokto. Kde si našla ten obdivuhodný pokoj, maličká? Povedz,“ usmial si sa. Už-už som to mala na jazyku. Že ti poviem, že som ho našla presne tu. Na tomto čarovnom, tichom mieste, na ktoré nikto nechodí a je iba moje. A raz keď zomriem, sem ma musíš prísť vysypať, pretože inde by moja duša nikdy nenašla pokoj. Ale myslím, že si to vedel. Myslím, že si poznal odpovede na všetky tvoje otázky. Chcel si iba počuť môj hlas, no ja som práve žiadny nemala.

,,Budem sem za tebou chodiť, aj keby sme spolu mali iba mlčať,“ postavil si sa a oprášil si zadok. Dívala som sa na teba zdola a usmievala sa. Zamával si mi na rozlúčku a odišiel pešo kamsi do západu slnka. Vzduch voňal krevetami a tebou. Rozdrvené mušle v piesku sa mi dostávali medzi prsty na nohách a nebo už odrážalo ružovú. Nikde na svete nie som viac sebou. Nikde na svete nie som radšej s tebou.

Mám slabosť pre miesta, kde zastal čas…