kontroverza

Nikto nemá rád zimu. Ľudia, ktorí hovoria, že ju majú radi, sú tí istí, ktorí pijú kávu bez všetkého a tvária sa, že im chutí. Ísť náročky proti prúdu nie je cool. Mali by si priznať, že káva s mliekom a cukrom je jediná správna káva a že by najradšej ležali na pláži celý rok bez pohnutia. Ale keby náhodou niekto zimu mal rád, je to len preto, lebo vianočné trhy majú svoju neopakovateľnú atmosféru. Keď romanticky padá sneh a máte v ruke horúci punč, zrazu vám nepríde, že tie biele hovná, ktoré sa vám topia pod nohami, sú rušivé a že 4€ za dva deci uvareného krabicového vína je zderstvo.

Prechádzala som sa medzi stánkami a čakala na Denisu, v ruke som zvierala pohár s horúcou čokoládou, ktorý mi príjemne ohrieval dlane. Punče nepijem. Ani varené vína. Alkohol je dosť odporný aj vychladený, nerozumiem potrebe ho ohriať. Zato čokoláda je vždy dobrý nápad. Ľudia, čo pijú kávu bez všetkého, pijú čokoládu zásadne horkú. Všimnite si, že podľa toho, aká káva im chutí, taká im chutí aj čokoláda. Je to zvláštny fenomén. Mne chutí mliečna a sladká. Ideálne so šľahačkou.

BUDEM CHVÍĽU MEŠKAŤ – napísala mi do smsky. Samozrejme, že bude meškať, sme predsa v Bratislave a sneží. Takže kdesi na Patrónke do seba určite vrazili dvaja idioti na letných gumách a celé mesto je zasekané. Až tak mi to nevadilo. Mala som v ušiach sluchátka, aby som nemusela počúvať repetitívne koledy a môj spomienkový playlist ma robil príjemne melancholickou.

Pri stánku so šiškami som periférne zahliadla známu tvár. Nebola som si istá, či je to on. Chvíľu som stála a skenovala jeho biometriu, kým sa otočil tak, aby som už nemala žiadne pochybnosti. Možno mala Denisa pravdu a odišla som zo Slovenska, aby som nemusela všade zakopávať o bývalých. Som na chvíľu späť a už dochádza na jej nemiestne slová.

Liama som nevidela roky. Keď som s ním hovorila naposledy, škaredo sme sa pohádali, ja som tresla dverami a odišla. A viac sme si nevolali, nepísali a rada by som povedala, že na seba ani nemysleli, ale to by nebola pravda. Občas som si na neho spomenula. Napríklad, keď som videla niekoho takmer priesvitného na ulici. Vždy som obdivovala, aký je nádherne bledý. Jemu to vadilo, vraj vyzerá anemicky, pretože chodí málo na slnko. Ako väčšina workoholikov, povedala som mu vtedy.

Nie som si celkom istá, či sme mali vzťah ako taký. Skôr to bola akási zvláštna roleplay. Bola som jeho terapeutka, mohol sa mi vyžalovať zo svojich problémov prvého sveta – akože aké hrozné je musieť chodiť do vínnych klubov a stretávať sa cez víkendy s rodičmi v ich sídle, ktoré nemalo ďaleko od Panstva Downtown. Keď sme spolu boli sami, boli sme strapatí a veľa sme húlili. A keď sme spolu išli do spoločnosti, bola som jeho Prvá dáma a on bol depresívny a neustále krútil očami nad všetkým, čo sa od neho vyžadovalo. Jeho matka sa nápadne podobala Emily Gilmore a jeho otec bol typický snob, ktorý predstieral, že nemá na služobkách zástupy umelých kuriev v hotelových vírivkách. Skrátka tradičná rodina.

Stál len pár metrov odo mňa a podával šišku malému blonďavému dievčatku. Chvíľu som zapochybovala, či je to naozaj on. Ale keď som sa pozrela na dieťa bližšie, črty boli jasné. Rovnako ostrý nos, rovnako hranatá brada, rovnako krásne oči. Liam má dieťa. Neuveriteľné. Snažila som sa spamätať skôr, ako si ma všimne. Nechcela som sa s ním rozprávať, nie teraz, nie pred dieťaťom a nie s pocitom, že sa o chvíľu z niektorej strany námestia vyrúti matka toho dievčatka, ktorá mi spôsobí smrť ega jedným zdvorilostným úsmevom.

,,Emma?“ počula som, keď som sa – veľmi nenápadne a elegantne – snažila otočiť na čižme a zmiznúť v dave.
,,Piči,“ zašepkala som viac-menej sama pre seba. ,,Ahoj,“ nahodila som výraz predajcu matracov z nočného teleshopingu a kráčala mu oproti.
,,Mal som pocit, že halucinujem,“ vyzeral, že je rád, že ma vidí.
,,Hej, aj ja, keď som ťa pred chvíľou zahliadla,“ priznala som.
,,Chcela si sa mi vyhnúť?“
,,Ako preventívke u doktora,“ pritakala som a dievčatko stojace vedľa neho sa striedavo pozeralo na mňa a na jej otca. ,,Vidím, že nie si sám,“ ukázala som naň.
,,Ehm… hej. Emma, toto je Sára. Sári, pozdrav sa. To je Emma, moja… stará kamoška,“ zarazil sa na moment premýšľajúc, ako ma má vlastne predstaviť.
,,Ahoj,“ povedalo dievčatko roztomilo a ja som mala chuť si k nej čupnúť a uhryznúť ju do mrazom vyštípaného líčka. Ale neurobila som to. Lebo keď som ja bola dieťa, neznášala som, keď sa mi dospeláci dotýkali tváre. Dodnes to nemám rada. Komu vôbec napadlo, že je v poriadku, aby sa nám cudzí ľudia dotýkali tváre a štípali nás do líc? Boli to rovnakí úchyláci, ako tí, čo hádzali na Veľkú noc dievčatá do vane alebo poldecáky pepermintky do piva.
,,Ahoj, Sára, máš super boty,“ ukázala som na ružové čižmy s kvetinkami, ktoré keby mali v mojom čísle, chcem ich hneď.
,,Ďakujem,“ vystrela nohu a obdivne sa na ne pozrela. Bola pyšná, že jej ich niekto pochválil. Ani sa nečudujem. Aj ja sa vždy poteším, keď mi niekto niečo pochváli. Pritom som si to len kúpila, skutočná pochvala patrí tej čínskej chudere, ktorá to s dieťaťom zaveseným na chrbte ušila vo fabrike, v ktorej jej platia dolár na deň. Ale nebudeme si vykorisťovaním hádam kaziť sviatky…
,,Tvoja?“ spýtala som sa Liama neurčito.
,,Moja,“ prikývol.
,,Cool,“ usmiala som sa. Dieťa v malých rukách zvieralo šišku plnenú lekvárom a cukor jej padal na prešívanú zimnú bundu.
,,Rád by som ťa ešte videl, nemohli by sme ísť niekedy na kávu?“ povedal trochu rozpačito.
Pozrela som sa na Sáru a premýšľala, kde má mamu. ,,Neviem,“ vypadlo zo mňa.
,,Bývam sám,“ povedal veľavravne.
,,Zaujímavé. Aj ja,“ usmiala som sa. ,,Teda, s dvoma mačkami.“
,,My máme dvoch psíkov,“ zapojila sa do diskusie Sára.
,,Hej… ja viem,“ spomínala som na Liamove zvery.
,,Tak čo, podnikneme čosi?“ nedal sa.
,,Vieš piecť medovníky?“ spýtala sa ma Sára strkajúc ukazovák do diery v šiške, aby si naň nabrala trochu džemu.
,,To teda viem. A ešte aké!“
,,Ocko by mal so mnou piecť medovníky, lebo tento týždeň je ockov týždeň, ale on také nevie. A mne ich treba na tanečnú,“ jej pohľad bol odzbrojujúci.
,,Ockov týždeň?“ zamyslela som sa.
,,Hej, a ten ďalší jej mamkin týždeň,“ prikývla.
,,Ahá, striedavka?“ spýtala som sa Liama potichu a on prikývol.
,,Sárka, nemala by si volať domov cudzie tety z ulice, aby ti napiekli medovníky, nie je to veľmi slušné,“ povedal pobavene jej smerom.
,,Nie je cudzia. Je to tvoja stará kamoška a ty nevieš piecť,“ rozhodila rukami.
,,Prídem rada, ak to nevadí,“ usmiala som sa. Nielen preto, že piecť viem, ale naozaj ma zaujíma, ako a kde žije. Čo sa stalo s jeho manželstvom. Ako sa majú psy. A či má stále v prvom šuflíku balíček s trávou, fajku a manikúrové nožničky.
,,Fakt? Ale to naozaj nemusíš, viem, že nedokážeš povedať nie, ale fakt si neni povinná,“ zasmial sa.
,,Nechceš ma tam?“ zakontrovala som a Liam vzdychol.
Strčil ruku do vnútorného vrecka kabátu a podal mi vizitku. ,,Napíš mi, som si takmer istý, že máš už iné číslo. Pošlem ti adresu. Už musíme ísť, čakajú nás dedkovci,“ prekrútil očami.
,,Maj sa, Sára,“ zamávala som jej. ,,Čau,“ kývla som hlavou na Liama.

Kráčala som k Denisinmu autu zaparkovanému na zákaze dosť svižne. Uvažovala som, že keď sa teraz šmyknem a spadnem, bude to hrozne trápne, lebo sa ponáhľam, mám na nohách tenisky a v ruke horúcu čokoládu a už som sa videla rozčapená na chodníku pri Mekáči, ako sa nedokážem postaviť, lebo sa mi topánky šmýkajú a chodník nie je posypaný. Spomalila som a došuchtala sa k Denisinmu autu. Na sedadle spolujazdca sedel pes. Vzala som ho na ruky a obsadila mu sedačku. Posadila som si ho na stehná a ruky vystrela nad kúrenie.
,,No hello!“ povedala so širokým úsmevom.
,,Čau, láska,“ pobozkala som ju na teplé líce.
,,Bože, jaká si studená,“ striaslo ju.
,,Stretla som Liama,“ vybalila som na ňu.
,,Liama… jakého?“
,,No…. LIAMA!“
,,Ježiš! Logana Huntzbergera?“ zasmiala sa.
,,Hej,“ smiala som sa tiež. Tak ho poznali moji priatelia. Ako chlapca z bohatej rodiny, ktorý bol príliš vzdorovitý na to, aby sa mu to páčilo, ale príliš rozmaznaný na to, aby sa rodinnej podpory vzdal. V čase, keď som ho spoznala, bola táto kultúrna referencia ešte aktuálna. Dnes už nikto Gilmorky nepozná. Pritom to bol najlepší konverzačný sitcom na svete. Dnes sa ľudia pozerajú len na sex, násilie alebo násilný sex. V programovej rade Netflixu sedí dosť veľa úchylákov, nikomu to nevadí?
,,A jak to dopadlo?“ naštartovala.
,,Je rozvedený a má dieťa. Dcéru. Peknú. Smiešnu. Idem s ňou piecť medovníky,“ s každou vetou, ktorú som povedala, sa Denise zatriasla hlava.
,,Ani neviem, na čo reagovať skôr,“ rozosmiala sa. ,,Kde si ho stretla?“
,,Na trhoch, úplne náhodou. Bol aj s malou. Dal mi vizitku, mám mu zavolať,“ vytiahla som ju z vrecka a ukázala jej ju.
,,A zavoláš?“
,,Asi hej,“ usmiala som sa.
,,Vždy ma zarazí, že si človek druhých až päťdesiatych šancí. Nevieš veci ukončovať, to je divné,“ zamyslela sa.
,,Ľudia by mali mať priestor na chyby. Nemôžeme trestať za každú chybu, chyba znamená progres. A on vyzerá, že kus vyrástol,“ hladkala som psa sediaceho mi na kolenách.
,,Zaujímavé je ale aj to, jak sa k tebe tí ľudia vždy nakoniec vrátia… čo je to za magic?“ zabočila do uličky.
,,Dobre fajčím, dobre varím…“
,,Obávam sa, že to nebude ten dôvod, ale verím ti,“ zasmiala sa.
,,A aký iný dôvod by to mohlo mať?“
,,Podľa mňa v nejakej fáze vývoja tí muži pochopia, že ich nikto nebude mať radšej ako ty.“
,,Priťahujem láskoholikov,“ zašepkala som a bozkávala malého huňatého psa na hlavu.

Denisa ma zaviezla domov a ja som zvyšok dňa presedela obalená v deke na terase. Dívala som sa z okna na pokojnú ulicu a padajúce vločky. V ruke som žmolila Liamovu vizitku a premýšľala, kedy je najlepší čas sa ozvať. Feministka v mojej hlave povedala, že najlepší čas napísať chlapovi je vtedy, keď mu chceš napísať. A hotovo.
RADA SOM ŤA VIDELA. AK TO POZVANIE STÁLE PLATÍ, POŠLI DÁTUM, ČAS A ADRESU. VYŽADUJE SA AJ DRESS CODE? – napísala som a odpoveď prišla prekvapivo rýchlo.
AJ JA SOM ŤA RÁD VIDEL. A NAOZAJ TO NEMUSÍŠ ROBIŤ. ALE AK BY SI CHCELA, BUDEME RADI. ZAJTRA POOBEDE? – ja viem, že nemusím. Ale to dievčatko ma chcelo vidieť. Teda, to som si namýšľala. O Liama vlastne zas až tak nešlo. Chcela som vedieť, aká je Sára. Či sa na neho podobá aj osobnosťou a kto je jej mama. Bola som zvedavá na všetko, čo sa v jeho živote stalo za ten čas, čo som v ňom nebola.

Zazvonila som pri jeho dverách s veľkou taškou a on mi ju, ako správny gentleman, zobral z rúk skôr, ako som stihla začať nadávať, že ma bolia karpály.
,,Kde je Sára?“ zašepkala som.
,,V izbe,“ zašepkal tiež. ,,Prečo šepkáme?“
,,Šak lebo!“ ukázala som na jej čižmy a z vrecka vytiahla pár kusov čokoládových tyčiniek a jedny mačacie jazýčky.
,,Si Mikuláš? To je milé,“ pobozkal ma na líce.
,,No to teda nie som! Mikuláš je úchylnosť. Som… zimný duch!“ urobila som piruetu a uklonila sa.
,,Prečo je Mikuláš úchylnosť?“
,,Starý bradatý chlap s palicou sa ti vláme do bytu, aby dal sladkosti do detských topánok? To je v pohode? Nielen, že je pedo, ešte je aj fetišista. Je to nechutné,“ skrivila som tvár a Liam sa nahlas zasmial vykladajúc nákup na kuchynskú linku.
,,Nemáš rada tradície, už si spomínam,“ prikývol.
,,Hi, guuuuuys,“ čupla som si a hladkala psov, ktorých som kedysi dávno poznala a oni mňa tiež. Už si ma najskôr nepamätajú, ale nechali sa pomojkať. ,,Ste starí,“ šušľala som na nich a prehrabávala sa im v kožuchoch.
,,Nemala si nič kupovať, všetko mám,“ povedal Liam trochu previnilo.
,,A ako som to mala vedieť? Tak sa budeš pozerať, ako sa to robí a nabudúce si také upečieš sám,“ žmurkla som a postavila sa. ,,Kde je kúpeľňa?“
,,Rovno a doľava,“ šla som si umyť ruky a trochu pošmejdiť. Neotvárala som skrinky ani šuflíky, lebo verím, že to sa naozaj nepatrí. Ale páčilo sa mi, že tu všade vidno, že má dcéru. Ružová zubná kefka, ružový plastový pohárik, ružový sprchový gél pre deti… a to všetko postavené na betónovo sivých kachličkách industriálneho bytu.
,,Máš to tu krásne,“ vyhrnula som si rukávy a vyložila z tašky na linku posledné zvyšky nákupu.
,,Kúpil som to po rozvode. Páčili sa mi tie okná,“ ukázal smerom k obývačke. Veľké francúzske okná zdobili celú stenu od podlahy po strop. Kedysi mal veľmi podobné vo svojom staromládeneckom byte. V tom, kde sme spolu od večera do rána húlili, pili víno s colou a smiali sa na predstave, že by nás pri tom videl niekto z jeho rodiny.
,,Sú super. Je to tu celé také… ako ty,“ ak by mali nehnuteľnosti osobnosť, táto by niesla jeho meno.
,,Mala by si si zavolať pomocníčku,“ usmial sa.
,,Ešte počkaj… kým tu nie je… povedz mi viac. O vás,“ bola som trochu v rozpakoh. Nechcela som, aby mal pocit, že veľa vyzvedám, ale bola som naozaj zvedavá a nechcela som sa ho pýtať pred Sárou.
,,Pár mesiacov po tom, čo sme sa my dvaja videli naposledy, som stretol Evu. Sára do toho prišla celkom neplánovane a vlastne náhodou. Bol som opitý a dodnes si myslím, že to vlastne urobila naschvál,“ sadol si na barovú stoličku oproti mne a zopol ruky.
,,Zlatokopka?“ zamračila som sa.
,,To by som si o nej nerád myslel… ale chcela otehotnieť. A chcela otehotnieť so mnou. Nemyslím, že by ma nemala rada. Len ma mala rada asi z nesprávneho dôvodu. Alebo z dôvodu, ktorý som nepochopil. Boli sme spolu pár rokov, ale nebolo to dobré. Ja som sa stále zašíval v robote a ona bola celkom na nervy z toho, že je matkou. Veľmi jej to nešlo. Už je to dobré, Sára je veľká. Máme ju v striedavej starostlivosti. Eva žije o pár ulíc ďalej,“ ukázal smerom k oknu.
,,Smiem ju vidieť?“
,,Evu?“
,,Hej,“ prikývla som.
Liam vybral z vrecka telefón a ukázal mi fotku z nejakého aquaparku, kde boli všetci spolu.
,,Uhm,“ povedala som, keď som ju uvidela a začala som pripravovať suroviny na medovníkové cesto.
,,Čo uhm?“ spýtal sa skoro urazene.
,,Nič. Pekná. Zavolaj Sárku,“ uškŕňala som sa.
,,Prečo sa tu tetelíš jak lečo?“
,,Pretože to je presne žena, ktorú si pre teba predstavovala tvoja rodina. A ja som si myslela, že s niekým takým by si nikdy neskončil,“ krájala som maslo a snažila sa ho nesúdiť, ale veľmi mi to nešlo.
,,Na to si prišla z jednej fotky?“ odkašľal si nervózne.
,,Je veľmi atraktívna. Určite aj vzdelaná, s hlupaňou by si nikdy nežil. Je nestabilná a hysterická, ale vonku vyzerá ako dokonalá reprezentatívna partnerka. Keď ste povedali, že sa rozvádzate, určite si všetci mysleli, že je to tvoja vina. Ona je predsa taká pekná a milá… ale že ťa doma citovo vydiera dieťaťom, nevedel nikto. Nemá dušu. Alebo nie takú, aká by sa páčila tebe. Oprav ma, ak sa mýlim,“ načrela som veľkou lyžicou do fľašky s medom.
,,Idem po Sáru,“ vzdychol. Myslím, že som sa trafila, ale Liamovi sa vždy náročne priznávala chyba. Chápem to, mám to rovnako.

Stála som v jeho kuchyni a pohľadom prechádzala po priestore. Premýšľala som, ako sme sa sem vlastne dostali. Ako sa z dvoch nafetovaných punkáčov zrazu stali ľudia, ktorými sme dnes. Kam zmizol náš punk a prečo sme sa tak nezmyselne zacyklili v našich zdevastovaných životoch. Prečo je pre nás také ťažké to priznať?

,,Ocko, ocko, zase tu bol Mikuláš!“ začula som z chodby nadšený detský hlas.
,,To nebol Mikuláš, ale zimní duchovia,“ zakričala som.
,,Ahoj Emma! Kto sú zimní duchovia?“ vyliezla na stoličku a v rukách držala sladkosti z čižiem.
,,Zimní duchovia sú také čarovné bytosti. Chodia iba v zime, zjavujú sa náhodne a chcú ti urobiť pokoj a teplo v duši, keď je vonku sneh a mráz. Niekedy ťa len prikryjú dekou, keď zaspíš na gauči a niekedy ti naplnia topánky čokoládou, ktorú by si nemala jesť tak často, ale je príliš dobrá na to, aby si jej odolala,“ žmurkla som a Liam vedľa nej sa láskavo usmieval.
,,O zimných duchoch som nikdy nepočula,“ zamyslela sa Sára.
,,Lebo sú nenápadní a tichí… ale raz nejakého stretneš a budeš presne vedieť, že je to on,“ žmurkla som na ňu. ,,Ideš mi pomôcť?“
Sára prikývla.

Postavila som pred ňu sypké suroviny, položila misku na váhu a povedala som jej, že keď tam bude 200, má prestať sypať. Liam stál opretý o linku a díval sa na nášho improvizovaného Masterchefa. Vysvetľovala som jej, prečo tam jednotlivé veci idú a čo to s cestom urobí. Rovnako, ako to mne hovorievala moja mama, keď ma učila v jej veku piecť a variť. Keď tomu rozumiete, je jednoduchšie si to zapamätať.

Keď sa prvé plechy upiekli, nechala som ju šľahať bielka na zdobenie a keď už bol práškový cukor po celej kuchyni a dieťa neovládateľné a plné cukru, spýtal sa jej Liam, či by nechcela ísť do vane a do postele. Nesúhlasne krútila hlavou.
,,Ešte ju treba unaviť,“ žmurkla som na neho, zobrala si ovládač od telky a spustila Youtube. Presne som vedela, ktorý môj playlist sa jej bude páčiť najviac. ,,Hej, Sára! Musíš vytancovať zimných duchov, lebo ti vlezú pod perinu!“ začala som sa natriasať v rytme emancipovanej Miley a Sára so mnou. Po šiestej skladbe vyzerala, že má dosť.
,,Do sprchy a do postele, mladá dáma,“ ukázal Liam smerom ku kúpeľni. ,,A poďakuj.“
,,Ďakujem, Emma!“ prišla ku mne a objala ma. Ani neviem, ktorá z nás bola viac špinavá.
,,Aj ja ďakujem, že som tu dnes mohla byť s vami, bolo to super,“ usmiala som sa na ňu a pohladkala ju po vlasoch. Liam šiel dievčatko umyť a uložiť do postele a po polhodine, keď sa nevracal, som sa šla pozrieť, v akej polohe zaspal. Sára spala v pyžamku s koalami a Liam mal na hrudi otvorenú rozprávkovú knižku a odkvecol vedľa nej. Prikryla som ho červenou chlpatou dekou, ktorú som našla prehodenú cez stoličku a vrátila sa do kuchyne dozdobiť zvyšné medovníky. Upratala som zvyšky našej kreatívy, naložila umývačku a potichu z jeho bytu aj života odišla. Nemala som tam čo robiť, bol to iba nezištný dobrý skutok, akých sa cez Vianoce deje viac, ako v iných častiach roka. Iba malá čriepka radosti vo svete, ktorý nás tak veľmi vyčerpáva.

Liam a Sára sa ráno zobudili vyspatí a zmätení.
,,Prečo spíš tu, ocko?“ rozlepovala oči.
,,To by som aj ja rád vedel,“ vstal a šiel ma hľadať. Na linke našiel dve kilá ozdobených perníkov a po mne tam už nebolo ani stopy.
,,Všetky sú ozdobené! Ako je to možné?“ rozhodila Sára rukami a jeden si strčila do úst.
,,To asi tí zimní duchovia,“ usmial sa a síce mu napadlo zobrať do ruky telefón a poďakovať sa mi, vedel, že čokoľvek by napísal, neviedlo by to nikam. Že my dvaja sme sa mali stretnúť len na tento moment, aby sme vzkriesili zimných duchov a nadýchli sa kúska vianočnej mágie. A možno to bol nevďačný kokot, ktorý len potreboval lacnú pracovnú silu. Na to si pri šálke kakaa a perníčkoch odpovedzte sami.