Založ si blog

Fatamorgána zmŕtvychvstania

,,Mám rada bary, kde sú drinky drahé a ženy lacné,“ bola jej odpoveď na moju otázku, prečo chodí do Rotoru každý deň. Keď som s Robin hovoril prvýkrát, mal som pocit, že ju už poznám. Stretával som ju pravidelne, sedávala pri bare s veľkou šálkou capuccina a zapálenou cigaretou a čítala noviny, ktoré boli v stojane pre všetkých. Občas smerom k barmanovi okomentovala to, čo práve čítala, alebo sa spýtala, kto je ten človek na titulke, lebo české celebrity neboli súčasťou jej všeobecného vzdelania.

Prahu som mal vždy veľmi rád. Cítil som sa tam ako doma a pritom vo svete. Páčila sa mi veľkosť a kozmopolitnosť mesta, ale zároveň som nemal nikdy pocit, že by som bol v zahraničí. Do Rotoru som chodieval na rannú kávu pred prácou denne, bola to bývalá základňa leteckých záchranárov, ktorú jeden z nich prerobil na kaviareň, ktorá sa v noci menila na bar. Nebola veľmi veľká, asi 50 miest v podzemí, pekné čalúnené sedenia a barmani boli roky tí istí. Mnoho štamgastov poznali po mene a už sa ani nemuseli pýtať, čo chcú, rovno pred nich postavili ich obľúbený drink. Keď prišla Robin a sadla si k baru, holohlavý chlap v čiernej košeli pred ňu postavil pollitrové capuccino s perníkovým korením, popolník a drtičku na trávu, ktorú mal odloženú pod barom. Spýtal sa jej, čo za psychopatov riešila dnes a ona mu väčšinou odpovedala dvoma vetami – napríklad Manželov, čo prišli na terapiu, lebo ona chcela a on ju len bezbreho poslúcha. Subíci sú mor dnešnej doby. Tak som zistil, že je terapeutka. Sedával som pri prvom stole hneď pri dverách, bolo odtiaľ vidieť na ulicu a bar bol dosť blízko, aby som počul rozhovory, ktoré pri ňom prebiehali. Občas, keď som šiel zaplatiť a ona tam bola, sme sa na seba usmiali a ja som vedel, že sa jej páčim tak, ako ona mne, ale ani jeden z nás nechcel prestať hrať tú hru na tajomno a predstaviť sa.

Raz ráno tam ale nikto okrem nás nebol, čo bolo nezvyčajné. Sedela sama pri bare, barman bol v sklade a ja som si sŕkal espresso a scrolloval telefón, keď som si uvedomil, že tam je nezvyklé ticho. Vstal som a prisadol si k nej. Otočila sa ku mne a znova sa usmiala, nepovedala nič.
,,Všimol som si, že sem chodíte každý deň,“ to bola už len pickup line…
,,Dobrý postreh,“ usmiala sa a listovala v novinách.
,,Prečo? Čím je to tu také výnimočné?“
,,Mám rada bary, kde sú drinky drahé a ženy lacné,“ zdvihla hlavu a pozrela sa mi do tváre. Chvíľu sa dívala a keď som sa usmial, usmiala sa tiež. Nie tak obyčajne. Ale ako žena, ktorej sa muž páči a musí sa naozaj veľmi snažiť, aby to na nej nebolo vidno. Alebo aby mu to rovno nepovedala.
,,A čo máte ešte rada?“
,,Mužov, ktorí kladú zaujímavejšie otázky,“ vybrala si z balíčka cigaretu a zapálila si.
,,Som Hank,“ podal som jej ruku so smiechom.
,,Čudné meno,“ podala mi svoju a zakrúžila palcom po rube moje dlane. Chvíľu som sa zastavil a díval sa na to gesto.
,,A to ešte nepoznáte moje čudné priezvisko,“ pustil som jej ruku a zapálil si tiež.
,,Som Robin, ale to asi viete,“ sebavedomé ženy mám rád. Dostať ich na kolená je o dosť väčšie víťazstvo ako pri submisívnych puťkách.
,,Prečo myslíte, že to viem?“
,,Lebo počúvate všetko, o čom sa s Davidom rozprávam už celé mesiace,“ kývla bradou smerom k barmanovi, ktorý sa práve vracal zo skladu.
,,Skvelý pozorovací talent,“ uznal som.
,,Živí ma,“ mykla ramenom.

A potom sa ospravedlnila, že už musí ísť a povedala, že sa tu určite uvidíme znova. Nemal som chuť pýtať si jej telefónne číslo, chcel som, aby nás dal dokopy ďalší princíp náhody. Na úvodnú diskusiu to bolo celkom dosť, nepotreboval som ju hneď lanáriť na rande alebo sex na záchodoch. Ani som nevedel, či vlastne niekoho má alebo nie. Ale nevyzerala ako človek, ktorý by sa rád delil o svoje súkromie. Myslím, že aj keby niekoho mala, nikdy by tam s ním neprišla. Rotor bol jej obývačka, do ktorej si nechcela pustiť nikoho. Bola tam sama (so) sebou. Nepotrebovala rozhovor, prišla si tam od nich oddýchnuť.

Sedel som v kancelárii a vonku husto snežilo. Pil som kávu z veľkej šálky a uvedomil si, že vždy, keď vidím veľkú šálku na kávu, myslím na Robin. Je to už šialene veľa rokov, čo sme sa v Rotore stretli a ja som si myslel, že sa mi páči preto, ako vyzerá alebo preto, aká je. V skutočnosti sa mi páčilo, že sa jej páčim tiež. Mal som rád jej pohľad a mikrovýrazy jej tváre, keď ma zbadala. Jej oči a úsmev nedokázali klamať. Ani tváriť sa indiferentne. A hoci nemám rád, keď mi ľudia skladajú komplimenty, lebo mám sám na seba privysoké nároky, ona nemusela povedať nič. Stačilo, že sa na mňa pozrela a keby som mal schopnosť sa červenať, využil by som ju. Lebo v jej pohľade bolo všetko. Láska, vášeň, uznanie, túžba… a zároveň chuť neukázať nič z toho, lebo to predsa ženy nerobia.

Ako som tak daydreamoval a bezprízorne sa díval von oknom na padajúce vločky, zavibroval mi na stole telefón. Po mesiacoch bez kontaktu, lebo tak sa nám to často stávalo, mi Robin napísala. Ako keby počula moje myšlienky. Vždy som obdivoval naše telepatické spojenie, ale občas ma vedelo zaskočiť. V Prahe už roky nežila a ja tiež nie. Práve teraz sme od seba boli 850 kilometrov a väčšinu času to bolo asi trikrát toľko. Bola vetroplach, nikde nevydržala veľmi dlho. Po pár rokoch vždy vymenila robotu, mesto aj frajera a začala odznova. Len ja som jej akosi zostal – ako ona hovorí – odvždy a navždy.

Otvoril som správu, ktorú mi poslala a bola tam jej fotka, ako sedí v parku s nohami vyloženými na soche, ktorú som veľmi dobre poznal. Chvíľu mi trvalo, kým som dokázal uveriť tomu, že to nie je photoshop.
,,Ty si tu?!“ spýtal som sa šokovane.
,,Keď nejde Mohamed k hore…“ odpísala s niekoľkými bezočivými smajlíkmi.
,,Čo tu robíš?“ spýtal som sa celkom zbytočne.
,,Chýbal si mi, tak som sa chcela spýtať, či by si nešiel večer na varené víno a prechádzku,“ má problém. Vedel som, že má. Cítil som to, lebo som ju poznal. Dlhšie, ako väčšinu ľudí v mojom živote.
,,To by som veľmi rád. Nemôžem uveriť, že si tu! Pošli mi adresu hotela, prídem po teba o ôsmej,“ napísal som a odložil telefón. Vedel som, že dnes už nič neurobím. Nemohol som prestať premýšľať nad tým, čo sa jej deje, že prešla taký kus cesty, len aby ma videla. Vedel som, že to nebolo preto, aby sme sa spolu vyspali, ani preto, že by nemala dosť kamarátov, ktorí by jej mohli pomôcť vyriešiť to, s čím sa aktuálne dealuje. Musela prísť práve za mnou, takže to bude veľmi špecifický problém, s ktorým jej viem pomôcť len ja. Bol som vydesený a poctený zároveň.

Odviezol som sa taxíkom k jej hotelu. Bola zima, stále trochu snežilo, ale už nie tak husto. Na ceste sa sneh topil a bolo z neho mokro, na chodníkoch pekne praskal pod nohami. Mám rád praskajúci sneh. Robin ho má tiež rada. Vždy vravievala, že svet je krajší, keď je nasnežené, lebo nevidno jeho šeď a hnus. Ale aj tak nosila slnečné okuliare, keď vychádzala cez deň von, lebo ju z neho boleli oči. Stála pred hotelom v krásnom patchworkovom kabáte a žltých teniskách, na ktorých mala natiahnuté červené štucne. Na ryšavý drdol jej padal sneh, lebo čiapku nikdy nenosí a líca mala červené a vyštípané mrazom. Vystúpil som a usmial sa na ňu. Usmiala sa tiež, ale už nie tak, ako som si pamätal. Niečo sa stalo s jej mimikou. Alebo prežívaním. Ako keby mala zrazu dušu z botoxu. Objal som ju a pevne zovrel v náručí, ale bolo to ako objímať kus dreva. Nevyžarovala z nej žiadna… Robin.

,,Poď,“ chytil som ju za ruku a strčil si ju do vrecka. Prešli sme cez ulicu k okienku, v ktorom majú skvelé horúce hocičo. Objednal som si punč a jej horúcu čokoládu. Podal som jej teplý pohárik a keď sa napila, spýtal som sa, čo sa deje.
,,Chcela som ťa vidieť… a nikdy som sa neprechádzala v Maschsee parku vedľa jazera. A chcela by som,“ mykla ramenom a dívala sa do téglika s čokoládou.
,,Ideme k jazeru?“
,,Uhm,“ prikývla. Mala rada vodu. Akúkoľvek formu vody. Oceán mala najradšej, ale ten sme tu nemali, tak si vystačila aj s jazerom. Rozprávať sa jej veľmi nechcelo. Vyzerala smutne a unavene. Vyzerala vlastne ako ľudia, ktorí sa prídu rozlúčiť, neviem, prečo som mal ten pocit.
Prišli sme k vyhrievaným lavičkám, ktoré dodnes považujem za jeden z najlepších nápadov ľudstva, a ja som sa posadil. Robin chvíľu kráčala okolo mňa ako pes, ktorého ste v zime prišli vyvenčiť a jemu sa veľmi nepáči, že nemá topánky. Potom si sadla vedľa mňa do tureckého sedu a chvíľu sa mi iba uprene dívala do tváre, ako keby v nej niečo hľadala.
,,Čo sa deje, maličká?“ vzdychol som a pohladkal ju po kolene. ,,A nehovor mi, že si len šla okolo.“
,,Vyplo sa mi emo. Necítim nič a k nikomu. Môžem robiť čo chcem, proste sa vo mne nič nedeje. Tak som prišla sem, aby som zistila, či sa dá zapnúť. Lebo to si ty vždy dokázal,“ usmiala sa smutne.
,,Ty keď nie si zamilovaná, si v živote hrozne stratená, čo?“ bolo mi jej ľúto.
,,Hej, dosť,“ zaleskli sa jej oči a ja viem prečo. Lebo na mňa spoliehala. Spoliehala na to, že príde, uvidí ma a jej duša sa rozsvieti tak, ako to bolo miliónkrát predtým. Ale nestalo sa nič. Vo výraze jej tváre žiadna láska nebola. Videl som tam len rezignáciu, prázdnotu a strach.
,,Kedysi sme si sľúbili, že sa budeme milovať navždy. Že tu budeme jeden pre druhého, aj keď žiť budeme s tretím a štvrtým. Čo sa stalo?“ nechcel som, aby to znelo ako výčitka, ale keď tak premýšľam, asi to vlastne výčitka bola.
,,Myslím, že som sa rozbila. Zmenila som za posledných 12 mesiacov všetko. Kontinent, chlapa aj job. A vlastne to, že sme si s Timom otvorili poradňu je to najlepšie, čo sa mi udialo. V práci je to fajn, robím so svojim najlepším kamošom a dávam dohromady rozbitých ľudí a ich ešte rozbitejšie vzťahy, ale… ja sama sa dokopy dať neviem. S nikým,“ usmiala sa sarkasticky na tomto slovnom obrate.
,,Vždy pre mňa bolo fascinujúce, ako si dokázala robiť terapie iným ľuďom a pritom si nevedela, ako pomôcť sama sebe. Je to psychologický fenomén? Čosi ako, že obuvníkove deti chodia bosé?“ zamyslel som sa.
,,Väčšina terapeutov, ktorých poznám, sú najviac dojebaní ľudia. Nečudujem sa im, lebo keď roky denne počúvaš triviálne aj skutočné problémy cudzích ľudí, trochu ťa to otupí. Ale mňa nie. Ja som dokázala cítiť. Vždy. Vlastne jediný čas, keď som sa cítila tak ako teraz, bol na výške, keď som bola na antidepresívach. Lenže nie som medikovaná už roky. Neberiem drogy, nepijem. Tiež roky. Takže som najčistejšia, ako som kedy bola a aj tak sa vo mne nič nedeje. Ani keď sa dívam na túto krásnu tvár,“ pohladkala ma palcom po líci a strčila mi bruško ukazováka do jamky v ňom.
,,Už sa ti nepáčim?“ spýtal som sa urazene.
,,Ale čoby… stále si myslím, že si krásny. Ja len… pamätáš, aká som vedela byť posadnutá? Ako ma trhalo na kusy, keď si so mnou nehovoril a ako som dokázala preplakať celé mesiace v domnení, že už ťa nikdy neuvidím? Keď si mi povedal, že ma miluješ, môj svet mal zrazu reálne obrysy. A zmysel… Kam to zmizlo?“ zamyslela sa.
,,Podľa mňa ti to ubližovalo. Tá posadnutosť. Myslím, že si bola príliš smutná, príliš zamilovaná, príliš ubolená z toho, že sa to nikam neposúva… a ja som sa vtedy cítil príliš vinný, že ti nemôžem dať to, čo chceš. A pred rokmi sme sa tak nejak dohodli, že sa budeme mať radi potichu. A odvtedy nikto nikam neušiel. Teda, fyzicky… ale teraz ako to tak hovoríš, mám pocit, že ty si mi ušla. Duševne. Kde ťa mám hľadať, dievča?“ bolo mi z nej smutno. Pozeral som sa na to, aká je zúfalá, že má prázdnu dušu a nevedel som, ako ju naplniť.
,,Som v zemi nikoho. Dívam sa okolo seba a vidím ľudí, ktorí ma majú radi a mne to nič nerobí. Tak som sadla na lietadlo a prišla sem. Otravovať teba. Lebo si tak nejak myslím, že ty si povinný tieto sračky počúvať. Lebo si ja, chápeš. Keby sme pred rokmi neuverili twinflame bullshitu, tak by som tu nebola. Ale keďže sme sa zhodli na tom, že mu veríme, tak som ti prišla pokaziť deň. Alebo si vypýtať trochu tej lásky, ktorú pre mňa máš a dúfať, že sa so mnou čosi stane. Riadne patetické, čo?“

Bolo to patetické. A sentimentálne. A boľavé. Tak, ako Robin. Ona si často myslela, že tieto vlastnosti sú vlastne odpudivé, ale ja som ich na nej mal rád. Mal som rád jej citlivosť a roztekanosť, lebo mi pripomínala mňa. Mal som rád jej neschopnosť vtesnať sa do kože, lebo aj mne tá moja bola malá. A zo všetkého najradšej som mal jej bezbrehú brutálnu úprimnosť, lebo tej som ja zas nebol vôbec schopný. K sebe ani k iným. Keby áno, nežil by som v krajine, kde sú ľudia siví a počasie chladné. A nežil by som s človekom, ktorý sem práve vďaka tomu perfektne zapasoval. Žil by som kdesi na pobreží s ňou a mali by sme malú kaviareň s výhľadom na oceán. Ona by piekla koláče a ja by som údil šunky a robil najlepšie sendviče na svete. Celé dni by sme kŕmili ľudí a potom by sme sa celé noci milovali. Sľúbili by sme si, že sa budeme ľúbiť navždy a bola by to pravda. Lenže ja som k sebe ani k iným brutálne úprimný nikdy nebol. A teraz tu sedím s láskou svojho života, ktorá zabudla, ako sa ľúbi.

Postavili sme sa a začali sa prechádzať. Chytil som ju okolo ramien a chvíľu sme kráčali úplne mlčky. Pod nohami nám praskal sneh a všade bolo ticho. Nikto vonku nebol. Možno preto, že bolo -7. A možno preto, že prechádzať sa v mraze pri jazere je vlastné len ľuďom, ktorí majú pokrkvanú dušu. A naozaj teplé topánky.
,,Počkaj, čosi skúsim,“ zastal som a zadíval sa jej pod svetlom nočnej lampy do tváre. Chytil som jej sánku do dlane a pobozkal som ju. Pomaly, ako keby som mal dvanásť a toto bolo prvýkrát, čo sa dotýkam ženy. Keď vzdychla, z úst jej vyšla para. Prestal som a usmial sa. Otvorili sme oči, ale v tých jej som stále nič nevidel. Vôbec nič. Žiadna láska, vášeň ani túžba. Žiadna adorácia a pocit, že chce viac. Nemusela nič hovoriť, rozumeli sme si aj bez slov. Iba sa na mňa previnilo pozrela a ja som si oprel čelo o to jej a povzdychol si.
,,Prepáč,“ hlas sa jej lámal v plači, ktorý sa snažila zadržať.
,,To nič, nemôžeš zato,“ objal som ju.
,,Prosím ťa, pomôž mi, ja takto nemôžem žiť,“ rozplakala sa už celkom nekontrolovateľne.
,,A ja takto nemôžem umrieť…“ objímal som ju pevne, ako dieťa s manickou epizódou. Ale nepomáhalo to.
,,Čo budeme robiť?“ spýtala sa smutne.
,,Nemám ťa vyjebať?“ povedal som s vážnou tvárou a ona sa cez slzy začala strašne smiať.
,,Debil,“ utierala si roztečenú riasenku do rukávu kabátu.
,,Tak ja neviem, to ti vždy spraví náladu!“
,,Keby ty si raz v živote nebol egoista!“ skríkla cez smiech.
,,Ja? Šak ja len kvôli tebe, by som sa ani neurobil, aby to bolo evidentné!“ keď sa smiala, bolo to lepšie, ako keď plakala, takže som s debilným humorom pokračoval.
,,Urob niečo, aby som zas mala pocity. Ale že okamžite!“ naskočila na moju vlnu sarkazmu a mne sa trochu uľavilo.
,,Ja mám IQ 152 a sixpack, čo mám jako ešte urobiť?!“ rozhodil som teatrálne rukami a Robin sa zvučne smiala na celý zamrznutý park.
,,Dáme sex a šach?“ spýtala sa pobavene.
,,Zdeštruujem ťa na oboch frontoch, poď,“ zdrapol som ju za ramená a viedol k príjazdovke, kde stáli taxíky.

Prišli sme do hotela, v ktorom to voňalo Vianocami. Vzala si z recepcie kľúč a už vo výťahu som ju začal bozkávať ako nadržaný teenager. Vyzliekal som ju už na chodbe. Prečo majú v hoteloch na chodbách koberce? Kto to, preboha, tepuje? Kľúč k dverám jej izby pípol a keď sa za nami zavreli, oprel som ju o stenu a vyzliekol z nej všetko okrem nohavičiek. Hodil som si ju cez rameno a kráčal s ňou k posteli ako viking s korisťou. Strašne sa smiala. Neznáša, keď ju dvíham na ruky, preto to nikdy nerobím, ale dnešok si vyžadoval špeciálny prístup.

Ležala na chrbte opretá o lakte a ja som stál pri posteli a usmieval sa na ňu v malom svetle nočnej lampy. Vyzliekol som si sveter aj tričko a ona sa prestala smiať. Posadila sa a rozopla mi džínsy. Chytila mi boky oboma rukami, privrela oči a pobozkala ma na brucho. Zaboril som jej brušká prstov do vlasov a začal som jej masírovať hlavu. Stiahla mi nohavice a bozkávala ma na podbrušku, ako keby sa mi chcela vpiť do pokožky. Dal som jej ukazovák pod bradu a zodvihol jej pohľad. Keď sa nám stretli oči, čosi a v nich zalesklo. Zachytil som ten drobný tlejúci plameň, ktorý som poznal.
,,Ľahni si a zatvor oči,“ zašepkal som jej do ucha a ona ma poslúchla. Mala rada, keď som jej šukal najprv mozog, až potom ten zvyšok. Miloval som sa s ňou snáď hodiny. Mal som pocit, že teraz je rad na mne. Že za všetky tie roky, keď som ja utekal a ona ma naháňala, si to zaslúži. Nechcel som, aby sme sa vymenili. Nechcel som, aby mi kamsi ušla a už sa nevrátila späť. Celý čas v tom parku som mal pocit, že som ju už stratil nafurt. Že už mi nikdy nepovie, že ma bude ľúbiť navždy. Že už sa na mňa nikdy nepozrie tým pohľadom, ktorý hovorí, že by ma chcela zjesť alebo sa mi obliecť do kože, aby ma cítila celoplošne.
,,Zostaň so mnou,“ zašepkal som, keď som na nej ležal a vtláčal ju svojou váhou do matraca.
,,Zostaň vo mne,“ povedala mi perami pritisnutými k uchu a ja som celkom stratil pojem o realite.

,,Hej, môžeme?“ spýtal sa kolega stojac vo dverách. Sedel som v kancelárii a vonku husto snežilo. Pil som kávu z veľkej šálky a myslel pri tom na Robin. Už sú to mesiace, čo som o nej nepočul. Vždy, keď sa mi dostane do hlavy, mám pocit, že je to telepatické spojenie. Že to nie sú moje choré daydreamerské myšlienky. Že na mňa hovorí alebo si myslí presne to, čo počujem a cítim. Mal som chuť zdvihnúť telefón a zavolať jej. Chcel som sa spýtať, či mi niekam náhodou neuteká, lebo keby hej, prisahám, že by som už konečne začal naháňať ja ju. Lebo si to po tých rokoch, čo si kvôli mne išla päty zodrať, zaslúži. Kráčal som na poradu dlhou chodbou lemovanou presklenými kanceláriami a bezprízorne pri tom scrolloval náš posledný chat z leta.
,,Ako sa cítiš?“ napísal som po dlhom čase.
,,Nijako,“ odpísala. Vedel som to.

Zlodejka ticha

03.03.2024

Každý, okrem teba, má rád ticho. Nepoznám nikoho, kto by ho neznášal viac ako ty. A ani nepoznám nikoho, kto by ho mal radšej ako ja. Mám ticho tak rád, že za ním často utekám aj pred ľuďmi, na ktorých mi záleží. Občas si rád sadnem na lavičku nad mesto a tvárim sa, že je to tá z La La Landu. Posadím sa tam a keby som vedel hompáľať nohami tak ako ty, robil by som [...]

Feťáci lásky

26.02.2024

S ľudstvom som to vzdal už dávno. Ako terapeut by som čosi také nemal hovoriť, ale keďže som to s vami vzdal, nezáleží mi na tom, čo si o tom myslíte. Na ľuďoch mi vadia 2 veci – že nevedia, čo chcú a ak to náhodou vedia, tak to, čo chcú, je tak primitívne, že sa tým ani neoplatí zaoberať. V skutočnosti nemám rád ani Robin. Nedávno som jej to povedal a bola [...]

Muž (z) mojich snov

23.02.2024

Zobudila som sa do tmavej noci a svetla pouličných lámp, ktoré sa do mojej spálne dostávalo cez malé dierky na roletách. Sadla som si na posteľ a zapla nočnú lampičku. Pretrela som si oči a videla po perine kráčať lienku. Čudné. Vzala som ju do ruky a chvíľu sa dívala, ako mi šplhá po prste. Bolo to ako znamenie. Ty by si povedal, že to nie je znamenie, že je to len hmyz, [...]

spúšť, Čadca, Základná škola

Spúšť v škole na Kysuciach: Mladí vandali zdemolovali kontajnery a smeti podpálili

03.03.2024 15:00

Rozsypané a zhorené odpadky, rozbité okná či zadymená omietka budovy. Takýto pohľad sa naskytol policajtom a zamestnancom jednej zo základných škôl v Čadci.

Matúš Šutaj Eštok

Šutaj Eštok: Vyšetrovanie Dankovej nehody by malo byť ukončené na budúci týždeň

03.03.2024 14:40

Policajti, ktorí riešili januárovú dopravnú nehodu podpredsedu parlamentu Andreja Danka, boli potrestaní "výčitkou".

Tibor Gašpar a Pavol Gašpar

Tajné zmeny vo vedení SIS? Kolíková sa zbláznila, tvrdí Gašpar. Pellegrini chce, aby prezidentka Gašpara ml. vymenovala

03.03.2024 14:30

Predseda parlamentu Peter Pellegrini v relácii RTVS O 5 minút 12 priznal, že žiadne iné meno na post riaditeľa SIS koalícia nemá.

parlament

Prieskum Focusu: Smer si drží preferencie nad 21 percentami, PS a Hlas stúpajú

03.03.2024 13:55

Do parlamentu by sa dostalo sedem politických subjektov.

kontroverza

▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪ Ľudia, čo sa pohoršujú, by sa mali polepšiť. ▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪▪

Štatistiky blogu

Počet článkov: 317
Celková čítanosť: 903785x
Priemerná čítanosť článkov: 2851x

Autor blogu

Odkazy