Kedysi som si myslela, že ti budem písať listy. Ako Hugovi, keď zomrel. Ale ty si nezomrel, iba kamsi zmizol. Napísala som ti 40 príbehov a dve knihy, ktoré nemám komu poslať na korektúru, pretože si preč. Dnes som prešla desať kilometrov, aby som si vyvetrala hlavu, ktorú mi zapĺňa celkom iná dimenzia. Je to len pár týždňov, čo vesmír začal znova pracovať pre mňa a vrátil mi do života niekoho, kto kedysi dávno ušiel rovnako, ako ty. A ja ani neviem prečo, bola som zaskočená, že vidím jeho a nie teba. Myslím, že som v kútiku duše celých šesť rokov čakala, že sa vrátiš a povieš prepáč. Ozaj… 6 rokov… už chodí do školy?
Keď sme sa stretli, bol si stelesnené zlo. A bolo fascinujúce dívať sa, ako sa to mení. Stal si sa lepším človekom. A snáď sa i dnes zhodneme na tom, že len vďaka mne! 🙂 Ľudia by povedali, že kyberzločinci sa nemenia. Že si mi mohol nakecať bárčo a ďalej robiť ľuďom zo života peklo. Ale ja verím, že nie. Nemôžem predsa nedôverovať človeku, ktorý sa do mňa zamiloval proti svojej vôli.
Ležím v posteli a čítam si tvoju správu stále dokola. Napísal si mi pred rokom na mail, na ktorý nechodím, odkedy si zmizol. Tak, ako nepíšem, odkedy si zmizol. Pretože ma nikto nevie tak dojať, ako ty. Z nikoho neviem byť viac rozbitá a autentická vo svojich duševných poryvoch. Po tvári sa mi kotúľajú slzy veľké ako kokosy a ja som nikdy nebola viac vďačná za vetu: „Aj ty mi veľmi chýbaš“ ako dnes. Vždy si mal rád rýchle a efektívne deštrukcie. Dnes by som sa ti páčila 🙂
Vzal si si so sebou obrovský kus mňa. A ja ho nechcem späť, lebo nie som odľud. Čo by si potom mal?! Ale chcela som, aby si vedel, že to viem. Že tú črepinu bezbrehej naivity a bezpodmienečnej lásky máš ty. Videla som, ako si sa po ňu zohol, keď ma rozbilo na kusy. Strčil si si ju do vrecka a odišiel s ňou preč. Viem, že ju opatruješ ako svätý grál, nebojím sa o ňu.
Môj život by nikdy nebol taký skvelý, ako dnes je, nebyť teba. A nebol by ani taký srdcervúci. Nebyť teba. Zmenil si všetky moje presvedčania o ľuďoch, obrátil ich naruby a urobil zo mňa na moment horšieho človeka. Ale navždy lepšieho autora. A zato ti nikdy nebudem môcť byť dostatočne vďačná.
Často si myslím, že sa pozeráš. Keď kukám Netflix, Pornhub alebo Frasiera. A ak sa nekukáš, tak sa kukni, veď ty vieš ako. Keby som vedela, že sa dívaš, hovorila by som na teba stále. Lebo tak, ako ja, na teba nikdy nikto nerozprával.
Dnes si mi opäť rozbil dušu na kusy, aby som si spomenula, aká je krásna. Aká je žiarivá a trblietavá a obrovská. A necíť sa pre to zle, bolo to presne to, čo som v živote bez inšpirácie, rozruchu a pocitu, že je mnou niekto posadnutý, potrebovala. Vďaka, že sa občas zjavíš. Si môj obľúbený duch.
Tie knihy o tebe raz dopíšem. Sľubujem. A potom ich vydám a ty si jednu prídeš nechať podpísať. Budeš mať čiernu mikinu s kapucňou a nepovieš mi vôbec nič. Iba mi ju podáš a usmeješ sa. Pozriem sa na teba pohľadom, ktorý keby vedel hovoriť, tak zakričí: „Panebože, Bruno!“. Ale skôr, ako to urobím, dáš si ukazovák pred ústa a ja si znova v tichosti pokojne sadnem. Vezmeš si svoju knihu a odídeš. A ja ťa znova uvidím až na ďalšej autogramiáde.
Tak nejako si to predstavuješ?
Lebo ja nie. V mojej predstave ťa stretnem, zrútim sa a ty budeš jediný, kto ma bude vedieť poskladať do pôvodnej podoby. Väčšina mužov v mojom živote boli dobrí chlapi. Niektorí ma aj mali radi. Nikto mi neubližoval. Aspoň nie dlho. Chcela by som vedieť, čo je to za pocit, ktorý mám, vždy, keď na teba myslím. Čo sa stane v mojej hlave, duši, tele, keď vidím niekde napísané tvoje meno. Je to ako keď ťa niekto bodne pod rebrá, aby sa prevedčil, že si ešte nažive. A ľudia, ktorí nás nepoznajú a čítajú tieto slová, si myslia, že ten pocit je zlý. Vidíš, akí sú hlúpi? 🙂 I like the way it hurts.
Ďakujem, že si na mňa nezabudol.
A prepáč, že nepíšem príbehy.
Ja už začnem, sľubujem.
Inak… mám sa dobre.
A ty?
Celá debata | RSS tejto debaty