Založ si blog

Dobre, ale nehovor to otcovi

Život u nás doma ma naučil, že sú veci, ktoré sa pred otcom nehovoria. Nerozprávala som o frajeroch, o známkach v škole, o problémoch s dospievaním, ani o divných stavoch, počas ktorých som nevedela, či sa chcem zabiť alebo je to len akási adolescentná fáza, ktorá proste prejde. Lebo hormóny. Tento druh komunikácie nastavila moja mama. Zdôverovala sa mi a očakávala, že budem robiť to isté, ale ja som nebola veľmi zdielne dieťa. Nechcela som, aby sa do mňa niekto staral. Mame som začala priznávať všetky svoje excesy až v momente, keď už bolo roky po nich. Aby vedela, že sa stali, ale pochopila, že som ich zvládla sama. Aj vtedy mi povedala, aby som to nehovorila otcovi.

Môj otec o mne nevie nič. Netuší, koľko som mala partnerov, ako dopadli moje štátnice alebo čo vlastne v živote robím. Nemá ani poňatia, čím všetkým som si prešla a jeho to vlastne ani nezaujímalo. Nie je to zlý človek, len je neprítomný. Celoživotne. Bol často preč kvôli práci a tak sme si s mamou nažívali spokojne samé. Urobila z neho, nevedomky, v mojich očiach strašiaka a ja som si roky myslela, že to tak naozaj je. Potom som si uvedomila, že to nerobila naschvál. Iba chcela prehĺbiť náš vzťah znoškou tajomstiev, ktoré boli iba medzi nami a nikto iný do nich nemal čo zasahovať. Hlavne nie otec. Bol to jej spôsob, ako si udržať pozíciu najobľúbenejšieho rodiča. Neviním ju za to a vlastne to aj celkom chápem. Nebolo to síce správne, ale bolo to pochopiteľné a možno aj nevyhnutné. Myslím, že ma chránila pred sklamaním, ku ktorému by nevyhnutne prišlo, pretože môj otec nechápe emócie. Svoje, ani cudzie. A ja som bola vskutku emocionálne dieťa, ktoré nepotrebovalo viac dôvodov na to, aby sa cítilo debilne, než už ich malo.

Peťa som spoznala v kaviarni a vedela som o ňom iba to, že máme matchujúce diagnózy. Bol mi blízky vlastne okamžite. Neskôr som zistila, že má štyri deti a ženu, ktorú nezaujíma on, ani ich deti. Skôr, ako si ju vzal, sa dohodli, že ich vzťah bude polyamorický, hoci ani jeden z nich nemal nikoho iného. A tak je to vlastne dodnes. Je to taká teoretická polyamória. Akože – keby si sa náhodou zamiloval do niekoho iného, nebudeme sa kvôli tomu rozvádzať. Ale prešlo 20 rokov a nikto z nich sa do nikoho iného nezamiloval, ani s nikým iným nespal. Takže je to vlastne klasické manželstvo. Tak klasické, že nikto s nikým nesúloží. Lebo to už sa po 20 rokoch vraj aj tak nerobí.

Vrátila som sa z konca sveta a moja prvá cesta z letiska viedla rovno k nemu. Do jeho staromládeneckého bytu, ktorého sa ani po svadbe nezbavil. Nechal si ho a dnes si v ňom skladá čudné veci, ktoré nikto nevie, na čo slúžia, ale majú veľa súčiastok, ktoré sú rozsypané po drevenej podlahe na veľkej bielej plachte. Sľúbila som mu, že ho prídem pozrieť a on mi sľúbil, že mi odloží vanilkovú vodku. Obaja sme svoje sľuby splnili, takže keď som mu zaklopala na dvere, otvoril mi ich s fľašou Absolutky a širokým úsmevom.

,,Neveril som, že ťa ešte uvidím,“ objal ma silno a pobozkal na pravý spánok.
,,Sľúbila som,“ mykla som ramenom a vošla dnu. Hodila som kufor do rohu chodby a prešla do obývačky. Sadla som si na veľkú bielu plachtu a začala triediť súčiastky do malých priesvitných plastových kontajnerov.
,,Vitaj na Slovensku, maličká,“ sadol si oproti mne a podal mi pohár s namiešaným drinkom.
,,Tak ma, okrem teba, volá už len jeden človek. Ani nie som taká malá, ako sa vám to zdá,“ zamyslela som sa.
,,Napi sa, vyzeráš, že si uprostred niečoho dosť nemilého,“ zasmial sa.
,,Nie sú tu deti? Chcela by som sa hrať s deťmi,“ zakňučala som. Zvonček pri dverách sa ozval vo chvíli, ako som tú vetu dokončila.
,,Bosorka,“ rozosmial sa a šiel otvoriť. ,,Čaute, lásky, čo vy tu?“ počula som, ako ich pozdravil a dievčenský hlas odpovedal, že sa doma nudili.

Alica mala šestnásť a znudený výraz v tvári. Ako každý, kto má šestnásť. Svet je oničom, rodičia trápni a život príliš náročný na to, že nemáš žiadne práva ani povinnosti, okrem školy, ktorá ti aj tak nedáva žiaden zmysel. Max mal jedenásť a kopu energie. Všetky jeho deti boli na spektre. Niektoré mali ADHD, niektoré Aspergera, jedno lavírovalo medzi oboma diagnózami a to posledné trpelo selektívnou nemotou a poruchami učenia. Ak ste vy na spektre, vaše deti budú tiež. Výskumy uvádzajú, že je viac ako 45% šanca, že to tak bude. Z mojej skúsenosti je tá šanca stopercentná. Raz som sa ho spýtala, či by ich mal, aj keby o sebe vedel, že je na spektre sám. Povedal, že rozhodne áno. Uznávam – čo iné mal povedať, keď už sú na svete. Ale aj tak si stále myslím, že toto vyjadrenie je príliš arogantné. Lebo z potreby „tu po sebe niečo zanechať“, tu vlastne zanechal štyroch ľudí, ktorí sa budú celý život dealovať s tým, čo v sebe nosia a vôbec za to nemôžu. Táto reprodukčná arogancia ma trochu uráža. Akože – čo je na tebe TAK výnimočné, že to tu musí po tebe zostať? Veď si len ďalší zmätený týpek zo spektra, ktorý sa nevie vymaniť zo symptómov. Prečo to chceš spôsobiť ďalším ľuďom? Hlavne, keď vieš, že ich životy budú, rovnako, ako tvoj, plné náročných a životkurviacich situácií.

,,Decká, toto je Robin,“ predstavil ma a ja som zodvihla hlavu od šŕobov a usmiala sa na nich.
,,Čaute,“ zamávala som a triedila šróby a matice ďalej.
,,Ty si otcova nová frajerka?“ spýtala sa ma znudená teenagerka a ja som sa rozosmiala.
,,Si fakt myslíš, že so štyrmi deťmi na krku by ho nejaká chcela? Neblázni,“ prekrútila som očami a Peťo sa na mňa pozrel trochu urazene. ,,Som jeho kamoška. Akože naozajstná, nie akože ťa ojebávam a používam to ako eufemizmus pre slovo milenka,“ žmurkla som.
,,Ty si riadne smiešna,“ povedal Maxo a sadol si oproti mne, aby mi pomohol triediť.
,,A riadne vulgárna,“ zagánil na mňa Peter, aby som to so svojim slovníkom nepreháňala.
,,Vulgarizmy sú súčasťou bežnej ľudskej rétoriky, čím dlhšie budeme deťom hovoriť, že nie, tým zmätenejšie budú. Keď zakopneš, povieš – do čerta? Lebo ja nie. A ani nikto, koho poznám,“ oponovala som a obe deti vyzerali, že sú zaujaté mojim argumentom.
,,Môžem sa napiť?“ spýtala sa Alica ukazujúc na môj drink položený vedľa gauča v krásnom pohári na martini.
,,No to teda nemôžeš!“ okríkol ju Peter, až sa dieťa zháčilo.
,,Je v tom alkohol, preto tak vyšiluje,“ vysvetlila som jej dôvod jeho prirýchlej reakcie.

Telefón v jeho vrecku začal nahlas zvoniť a keď ho zodvihol, ženský hlas ho žiadal, aby vyzdvihol dieťa číslo tri zo školy. Privrel oči a zhlboka vzdychol.
,,Jasné, idem,“ zavesil. ,,Daj na nich pozor, do hodiny som späť. Žiaden alkohol ani drogy!“ ukázal na Alicu a Maxa.
,,Žiaden alkohol a drogy nemáme,“ povedala teenagerka zmätene.
,,Ale ona hej,“ ukázal na mňa.
,,Ty máš nejaké drogy?“ spýtal sa ma uveličený Maxo.
,,Na túto otázku ti bez právnika odpovedať nebudem. A keby sa to niekto niekedy spýtal teba, povedz to isté,“ zatvorila som jeden plastový kontajner, lebo bol už plný a Max sa smial. Roztomilo. Ako keď cinkajú bižutériové guličky po schodoch.

Dvere za Petrom sa zatvorili a Alica ku mne vystrela ruku v nádeji, že jej dám napiť.
,,Teraz už môžem?“ zašepkala.
,,Ale len glg,“ prikývla som. Zobrala si môj pohár a napila sa. Tvár sa jej skrivila v znechutenom výraze.
,,Fuj, to je odporné,“ utierala si jazyk do rukávu károvanej košele.
,,Tvoj otec je skvelý vo veľa veciach, ale miešané drinky v tom zozname rozhodne nie sú. Okrem toho, všetok alkohol je odporný, keď si na spektre,“ pozrela som sa po miestnosti a očami hľadala ďalšie plasťáky, do ktorých by som mohla dať šróby. ,,Hlavne mu to nehovor, nech nemá pocit, že mu kurvím výchovu… alebo o čo sa to tu s vami pokúša.“
,,Odkiaľ ho poznáš? Nikdy som o tebe nepočula,“ povedalo dievča pobavene.
,,Prišiel na dovolenku, stretol ma v kaviarni, kúpil mi sendvič a teraz som tu,“ pokrčila som ramená a Max vytiahol z veľkej plastovej nádoby pod stolíkom pár menších. Presne tie som hľadala.
,,Spíte spolu?“ bola drzá ako opica. Ako ja v jej veku.
,,Nie, nie som jeho typ,“ usmiala som sa.
,,Je normálne kamošiť sa s babami?“ zamyslel sa Max a jeho sestra prekrútila očami.
,,Na to existuje viac uhlov pohľadu,“ povedala som popravde a premýšľala, ako je možné, že naši rodičia a starí rodičia nemali žiadnych kamošov a kamošky opačného pohlavia. Nikdy. Počuli ste niekedy vášho otca povedať, že ide na kávu s kamoškou? Veď by ho mama hnala z domu len taký fukot. Asi je to trend, ktorý do sveta priniesli mileniáli, pretože pred nami to tak nikto nerobil.
,,Napríklad aké?“ usmiala sa Alica zlovestne.
,,Muži a ženy môžu byť kamoši. Ale väčšinou sa chce niekto s niekým vyspať. Nemusí to byť vzájomné, možno to chce len on a ona to nevidí, alebo to chce len ona a on to síce vidí, ale rozhodol sa to ignorovať, lebo sa mu nepáči. Každopádne, ak necháte dvoch ľudí opačného pohlavia v jednej miestnosti dosť dlho, bez ohľadu na vkus, vek alebo preferencie, jednoducho sa dajú dohromady. Tak sme nadizajnovaní,“ odložila som ďalšiu misku plnú matiek.
,,Takže ak mám kamoša, s ktorým nechcem spať, šanca, že on so mnou hej, je vysoká?“ zamyslela sa Alica a v hlave si prehrávala zoznam svojich friend zone guys.
,,Keby si sa opila a zavolala mu, aby po teba prišiel, prišiel by?“ zodvihla som pravé obočie.
,,Určite,“ prikývla.
,,Tak potom len čaká na moment, kedy pochopíš, že by rád navštívil tvoju krajinu zázrakov,“ žmurkla som a dúfala, že Max tento eufemizmus nepochopí.
,,Fúúúj, to je dosť nechutné,“ zaksichtil sa.
,,Na ktorej strane spektra si, Maxo?“ usmiala som sa. Nebola som si istá, keďže všetky Petrove deti majú svoje problémy.
,,Asperger a ADHD,“ povedal sústredený na najmenšie zo všetkých dostupných šróbov.
,,A ty?“ pozrela som sa na Alicu.
,,Ja mám len ADHD,“ mávla rukou.
,,Len?“ venovala som jej jeden neveriaci pohľad.
,,No šak neni to že len… ale ostatní to majú horšie,“ mykla ramenom a scrollovala po displeji svojho mobilu.
,,Je to napiču, nezávidím vám,“ priznala som.
,,Oco by povedal, že tak sa hovoriť nesmie,“ napomenul ma Maxo.
,,Tak mu to nehovor,“ žmurkla som na neho a on sa zasmial.
,,Aj ty si dojebaná?“ spýtala sa Alica úprimne a Max sa na ňu pozrel a chytil si rukou ústa.
,,To keby oco počuuuul!“ asi sa u nich doma nehovorí vulgárne. Čo je zvláštne, lebo po tom, čo som počula o ich mame, by som jej neraz vynadala do sprostých píč. Ale Peťo sa vie, evidentne, ovládať lepšie ako ja.
,,Tak mu to nehovor,“ povedali sme obe naraz. ,,A hej, tiež som dojebaná.“
,,A na ktorej strane?“ pokrčila nohy a odložila telefón.
,,Myslím, že som dojebaná úplne celá. Ale ak sa pýtaš na diagnostiku, tak ADHD a PTSD,“ ukladala som plné plastové misky na seba a vytvárala z nich akúsi industriálnu vežičku.
,,PTSD je posttraumatická stresová porucha,“ povedal Max.
,,Presne tak,“ prikývla som a podala mu šróbik, ktorý pasoval do jeho časti zbierky.
,,A čo sa ti stalo?“ zaujímala sa Alica. Dospelí ľudia vám túto otázku nikdy nepoložia. Je príliš ofenzívna a osobná. Ale deti, obzvlášť tie zo spektra, nemajú žiaden limit. To mi je na nich sympatické.
,,Je to následok môjho nediagnostikovaného ADHD. Moje rizikové správanie bolo… príliš rizikové,“ usmiala som sa.
,,Povedz viac,“ zašepkala Alica, ako keby sa bála, že ju bude niekto počuť.
,,Vďaka za záujem, ale nehovorím o tom s terapeutkou a nebudem ani s vami,“ zašepkala som tiež.
,,Nepovieme to ocovi veeeeeď,“ pozrel sa na mňa Maxo blahosklonne a ja som sa musela smiať.
,,Chcela by som ťa uhryznúť do líca. Neurobím to, ale chcela by som,“ žmurkla som na neho.
,,Ďakujem, že to neurobíš, to by mi bolo nepríjemné,“ podal mi skrutku.
,,Nemáš rád, keď sa ťa ľudia dotýkajú, čo? Ani ja,“ striaslo ma.
,,Keď ma bozkávajú, je to asi najhoršie. Nemám rád sliny. Sliny sú odporné,“ zaksichtil sa.
,,Počkaj, keď bude mať 15,“ žmurkla na mňa Alica, zasmiala sa a prešla kamsi do kuchyne.

Neustále šťukala do screenu telefónu. Temer obsesívne. Evidentne čakala na správu od niekoho, kto sa rozhodol urobiť jej život podstatne náročnejším, ako by si zaslúžila. Poznám ten výraz v dievčenskej tvári. Zúfalstvo, neuróza, láska. Dokopy. Chcela by som povedať – ah, spomínam na tie časy mladosti – ale všetci vieme, že toto sa nikdy nezmení. Je jedno, či máš 16 alebo 40. Keď neodpisuje, furt sa cítiš ako chudera. Vrátila sa späť s veľkou šálkou kávy a sadla si do kresla oproti nám.
,,Neodpisuje, čo?“ spýtala som sa s úškrnom.
,,Jak vieš?“ zodvihla zrak od obrazovky mobilu.
,,Vidím, ne?“ rozhodila som rukami a jeden zo šŕobov trafil Maxa.
,,Hej!“ hodil do mňa ten, ktorý mal práve v ruke.
,,Prepáč, ušlo mi,“ zasmiala som sa. ,,Tak čo sa deje, Elis? Ha? Kto ti neodpisuje?“
,,Jeden…“ pozrela na Maxa.
,,Šak povedz kokot, nepoviem to ocovi veď,“ prekrútil očami.
,,Kokot!“ dopovedala Alica vetu.
,,Keby bol kokot, tak ťa to tak nemrzí…“ usmiala som sa blahosklonne. Lebo to teenageri milujú.
,,Myslím, že ma ghostuje. Je to taký chalan, čo som ho spoznala na tábore v lete. Písali sme si mesiace a zrazu proste neodpisuje. Alebo odpíše len tak raz za čas. Myslela som si, že sa mu páčim,“ povedala smutne a položila telefón vedľa seba.
,,Ono sa to, bohužiaľ, nevylučuje,“ vzdychla som.
,,Ako to myslíš?“ spýtal sa Maxo.
,,Niekedy ťa niekto ignoruje, aj keď sa mu páčiš. Ale ja by som vám tu definitívne nemala dávať randiace rady, lebo ma váš otec zabije,“ vstala som a sadla si na gauč. Dosť bolo triedenia.
,,Šak mu to nepovieme,“ žmurkol na mňa Maxo.
,,Ty! Si vynikajúci komplic,“ žmurkla som.
,,Tak ako si to myslela s tou ignoráciou a páčením?“
,,Niekedy sú ľudia zmätení z vlastných pocitov. A často hrajú hry. Vzťahové. Mentálne… robievajú to skôr muži, ako ženy. Majú pocit, že čím menej budú dostupní, tým lačnejšia po nich budeš. Smutné je, že to funguje. Keď ti neodpisuje, nevolá, nepopraje dobré ráno… tvoj mozog vylúči priveľa kortizolu. To je stresový hormón,“ pozrela som na Maxa.
,,Hádam viem, čo je kortizol, nie som decko,“ prekrútil veľkými múdrymi očami.
,,Láska vyvoláva rovnaké hormonálne procesy ako závislosť na kokaíne. Je to droga ako hociktorá iná. Keď ju máš, je ti dobre. Serotonín a dopamín sú vysoko a ty máš pocit povestných motýlikov v brušku. A keď ju nemáš, nastane absťák. Chcela by som ti povedať, že to bude neskôr lepšie, ale ja deťom nikdy neklamem,“ usmiala som sa smutne. ,,Ľudia toto vedia hrať aj v strednom veku. Dôchodcov nepoznám, ale myslím, že aj medzi nimi sa takí nájdu.“
,,Ako by to vlastne malo byť, aby to bolo správne?“ spýtal sa Maxo a ja som si istá, že lepšiu otázku som ešte nedostala.
,,Správne by to malo byť tak, že sú k sebe ľudia úprimní. Že ak k sebe niečo cítia, tak si to povedia. Narovinu. Ja viem, že v tomto veku je to čudné, ale keď som bola na základke alebo na strednej a niekto sa mi páčil, najväčšia chyba bola, že som mu to nepovedala. Roky potom som tých ľudí stretla, keď už boli dávno dospelí… a priznala som, že to tak bolo. Vždy mi povedali, že som to mala povedať. Možno by z toho niečo bolo. A možno nie, ktovie. Ale ten kúsok hanby a strachu z odmietnutia rozhodne zato stojí. Lebo ak sa ty nepáčiš jemu, máš aspoň istotu, že to tak je. A môžeš sa pohnúť ďalej. A nájsť si niekoho, komu sa páčiť budeš, namiesto toho, aby si dúfala, že si ťa chlapec, z ktorého si hotová, všimne, aj keď o tom nemá ani tušenia,“ hovorila som ako z veľkej knihy, jak keby som sa svojimi radami riadila, dopiče.
,,No a keď mu poviem, že sa mi páči a on mi povie, že ja jemu tiež, už mi bude odpisovať?“ zamyslela sa Alica.
,,Kiežby som ti mohla povedať, že áno,“ rozosmiala som sa. ,,Pozri… niekedy sa niekomu páčiš, ale nespráva sa tak. Niekto by ti povedal, že ak na teba nemá celý deň čas alebo chuť sa s tebou baviť, tak sa mu zas až tak nepáčiš. Ale nie je to vždy tak. Muži sú zmätení. V každom veku. Nevedia sa vysporiadať s vlastnými pocitmi a potrebujú viac času ako baby. My sme zas so všetkým hneď hotové a často preto urobíme kopu unáhlených záverov. Kopa terapeutov by povedala, že také správanie od chlapa je toxické. A narovinu – je. Lebo ti to otravuje život aj organizmus. Na druhej strane… bavilo by nás to, keby to bolo ľahké? Neviem. Asi nie. Šak mu skús neodpísať týždeň. Ak to vydržíš,“ usmiala som sa. Vedela som, že nevydrží. Týždeň je šialená doba, keď ste v hormónove.
,,Stále neviem, ako by to malo byť, keď to je správne,“ podotkol Maxo.
,,Keď to je správne, tak sú ženy ženami a muži mužmi. A nechoďte tu na mňa s nonbinárcami, lebo tým ja pomôcť neviem… chcela by som povedať, že správne to je, keď sa o seba ľudia navzájom starajú. Keď ti záleží na tom, aby bola tvoja žena v bezpečí a bez stresu. Keď máš chuť pre svojho muža variť a opakovať mu, že by si s nikým iným nikdy byť nechcela. Keby si ľudia boli vedomí svojich pocitov a robili naozaj všetko preto, aby si ich bol vedomý aj ten druhý, svet by bol lepšie miesto a rozvodov by bolo o dosť menej. Ale ja vám nemôžem povedať, že máte byť bezprecedentne dobrí a úprimní ľudia, lebo potom padnete na hubu a bude to moja vina. Takže, prepáč, Maxo. Neviem, ako by to malo byť správne. Ale viem, že by sa mal každý správať tak, aby sa mu jeho život páčil. Aby sa za seba a svoje činy nehanbil. Aby si mohol povedať, že urobil všetko čo bolo v jeho silách a ak to niekto nedocenil, je to jeho strata,“ neviem, či by Peťo so mnou súhlasil, ale jeho deti vyzerali, že chápu, čo chcem povedať.

Kľúče v zámku zaštrngali a Peter nás od dverí veselo zdravil.
,,Nanuky,“ zakričal a Maxo sa rozbehol.
,,Sacharidy pre deti na spektre, skvelý nápad,“ vstala som z gauča a usmiala sa na neho.
,,Keby mali kuracie prsia na paličke a s čokoládou, kúpil by som tie, ale neboli,“ povedal sarkasticky a vybral z krabice čokoládový s orieškami. ,,Na, ty sacharid,“ strčil mi ho do ruky. ,,Čo ste robili, kým som tu nebol?“ znel, že cítil akúsi zradu vo vzduchu.
,,Rozhodne sme nehovorili o sexe, drogách, ani vzťahoch,“ povedal Maxo presvedčivo. Peťo na mňa vrhol nevraživý pohľad a s Alicou sme sa rozosmiali.
,,Nechám ťa tu s nimi chvíľu…“ vzdychol.
,,Ale zistili sme, že to nie je tvoja frajerka, len kamoška. Takže muži a ženy môžu byť len kamoši, ocko?“ spýtala sa Alica prezieravo.
,,Nó…“ skrivil tvár. ,,Ja by som to asi nehádzal do jedného vreca. Niektorí muži môžu byť kamoši s niektorými ženami, áno,“ prikývol.
,,Ocko si myslí, že len ak je jeden z nich fakt škaredý,“ zašepkala som a Maxo s Alicou sa zasmiali.
,,To som vôbec nepovedal, netáraj,“ pokrútil hlavou.
,,Nepovedal, ale myslíš si to,“ podržala Alica moju teóriu.
,,Môžete byť kamoši, aj keď sa jeden druhému páčite. Nemusí sa nič stať, ľudia sa občas vedia aj ovládať. Že sa ti niekto páči, neznamená, že máš chuť na jeho genitálie. A aj keby, neznamená to, že túto potrebu naplníš,“ hrýzla som do tvrdej nanukovej čokolády a deti sa nahlas smiali.
,,Že chuť na genitálie,“ bavil sa Maxo.
,,Ty už proste len mlč,“ povedal mi Peťo pohoršený mojou rétorikou. ,,Mama je dole, šup,“ pozrel sa do mobilu, kývol na decká a tie sa ku mne rozbehli a objali ma.
,,Dáme si niekedy spolu kávu a povieš mi viac o tých ghosteroch,“ zašepkala Alica.
,,Dobre, ale nehovor to otcovi,“ zašepkala som naspäť a Peter nás, pochopiteľne, obe počul.
,,Ja ti dám také nehovor to otcovi!“ zakričal, keď za sebou zatvárali dvere.

Zostali sme tam sami. Sadla som si na gauč a vyložila nohy na stôl. Peťo sa posadil vedľa mňa a urobil to isté.
,,Vďaka, že som mohla prísť,“ oprela som si hlavu o jeho rameno a on ma objal okolo pliec.
,,Môžeš prísť hocikedy, ale nehovor s mojimi deťmi o sexe a drogách, toto potešenie si nechávam pre seba,“ vzdychol.
,,Jak keby si ty niečo o sexe a drogách vedel,“ prekrútila som očami a on ma uhryzol do líca. ,,Heeej!“
,,Pýtala si si,“ smial sa.
,,S koľkými ľuďmi si za posledných 20 rokov spal? Pripomeň mi,“ provokovala som.
,,S jedným. A ty? Pripomeň mi,“ vrátil mi to.
,,To sa nikdy nikto nedozvie!“ povedala som rezolútne.
,,Lebo ani ty to nevieš,“ udrel ma dekoračným vankúšom do tváre a smial sa.
,,Tiež pravda,“ prikývla som.
,,Ale rád by som si dnes zvýšil bodycount,“ zašepkal mi do ucha a vošiel prstami do mojich vlasov.
,,To by sme rozhodne robiť nemali,“ zašepkala som tiež a neprestávala si obtierať temeno o jeho ruku.
,,Ale prestaň, veď už skoro si,“ uškrnul sa arogantne a neprestával mi masírovať zátylok.
,,Tak dobre, ale nehovor to deťom,“ prisala som sa k jeho perám a na to, čo sa stalo potom, nie som pyšná. Ani ako terapeut, ani ako kamoška, ani ako žena. Ale ako človek som si skoro istá, že to nebolo naposledy. Lebo robiť hlúpe rozhodnutia opakovane je tá najľudskejšia zo všetkých vlastností.

Bež ako o život

11.06.2024

Nerada mením svoje zvyky. Keď sa v niečom udomácnim, očakávam, že to tak zostane navždy. Či už ide o vzťahy, jedlo alebo bežecké trate. Keď som pred rokom naposledy bežala po tejto dráhe, položila som donuty na smetiak a rozlúčila sa s Filipom. Jeho žene sa nepáčilo, že chodí behať s niekým, kto má prsia, tak sa prišiel rozlúčiť. Je to valídny argument. Nebola som [...]

Sláva víťazom

14.04.2024

Dvere za posledným narušeným chudákom sa zatvorili a Timo si unavene sadol do kresla na recepcii. Bezprízorne sa díval von. Bolo tam úplné ticho, iba jemné pradenie vonnej lampy rušilo naše bezrečie. Pozerala som sa pred seba a nad čímsi premýšľala. Nespomínam si už nad čím, mala som celkom prázdnu hlavu. Nemám rada, keď sa to deje. Vadí mi to. Ak môj mozog nemá [...]

Koniec sveta

01.04.2024

Mám slabosť pre miesta, kde zastal čas. Také, kde neexistuje sentiment minulosti, ani ťažoba budúcnosti. Miesta, ktoré sú iba tu a iba teraz. Nájdete ich, keď budete kráčať naboso po mokrom piesku a zarývať sa doň pätami. Jedno také poznám. Vždy, keď tam prídem, ocitnem sa v bubline dokonalého Teraz. Nikdy tam nikto nie je, len ja a chlap, ktorý býva na útese celkom [...]

Francúzsko, Paríž

Vo Francúzsku pobodali vojaka hliadkujúceho pred olympiádou

16.07.2024 07:35

Udialo sa tak niekoľko dní pred otváracím ceremoniálom olympijských hier.

Nemecká ministerka vnútra Nancy Faeserová

Nemecko zakázalo extrémistický časopis, urobilo tiež raziu vo filmovej spoločnosti

16.07.2024 07:22

Faeserová zároveň zakázala aj činnosť spoločnosti Conspect Film GmbH, ktorá sa zaoberá výrobou a distribúciou filmov a videí.

Donald Trump, ucho, obväz

Trump s obviazaným uchom na zjazde Republikánskej strany, ľudia skandovali bojuj

16.07.2024 07:00

Keď Trump vkročil do haly v Milwaukee, kde sa zjazd koná, prítomní skandovali "Bojuj! Bojuj! Bojuj!" a zaťali ruky v päste.

dron

Milión dronov za rok? Na Rusov sa v ukrajinských pivniciach pripravuje armáda strojov

16.07.2024 06:38

Námestník ukrajinského ministra pre digitalizáciu chce, aby Ukrajinci vyrábali za rok milióny dronov.

kontroverza

I know the voices in my head aren’t real, but sometimes their ideas are absolutely awesome.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 321
Celková čítanosť: 950898x
Priemerná čítanosť článkov: 2962x

Autor blogu

Odkazy