kontroverza

Milujem pláže. Sú ako obrovské mačacie záchody, len bez hovien. Jediné sračky, ktoré na pláže prichádzajú, sú v hlavách sentimentálnych debilov, ktorí sa prechádzajú pri západe slnka a rozjímajú o svojom zničenom živote. V rukách držia topánky, hopáľajú nimi a majú bezprízorný pohľad.

Slnko zapadalo. Prechádzala som sa s topánkami v rukách. Premýšľala o svojom dokurvenom živote. A mala bezprízorný pohľad.

Kedysi som chodila na pláž, keď som sa chcela upokojiť. Bolo to moje bezpečné miesto. Také, aké som mala iba v tvojom byte a vo vnútri svojej hlavy. Dnes sedím sama v mokrom piesku, oziabajú ma nohy a nemá mi kto ubaliť cigaretu, keď mám prsty od blata.

Spomínam si, ako som sa do teba zamilovala. Bola to tá najjednoduchšia vec na svete. Bol si tak presne podľa mojich predstáv, že som za ten opar dokonalosti nevidela, ako veľmi ja nie som podľa tvojich. Ľudia, ktorí sú oveľa múdrejší ako ja, mi to občas povedali. Vraj si mimo moju ligu, lebo „deviatky nechodia so šestkami“. Moja amazónska duša sa začala búriť vždy, keď mi niekto povedal, že niečo nedokážem. Bola som tvrdohlavá a urputná, nedokázala som si pripustiť, že by som mala život stráviť bez teba len preto, lebo si niekto myslí, že nie som dosť pekná.

Zlomila som ťa po dvoch rokoch, šiestich mesiacoch a desiatich dňoch. Presne tak dlho trvalo, kým si pochopil, že ťa nikdy nikto nebude milovať viac ako ja. Nie je zvláštne, že ti to stačilo na to, aby si so mnou žil. Bola to stávka na istotu. Zbožňovala som na tebe všetko. Tvoju nádhernú tvár. Tvoj ohromujúci zmysel pre humor. Tvoje žilnaté predlaktia a voňavú kožu. Milovala som tvoje papiere v pravých uhloch, aj tvoju neschopnosť vypiť kávu bez kila cukru. Milovala som tvoj čudný mimozemský prst, aj tvoj workoholizmus. A ty? Miloval si na mne niekedy niečo? Alebo som bola len dievča, ktoré pekne píše a pečie dobré koláče?

Vedela som, čo si ľudia šepkajú, keď nás spolu vidia. Len som nevedela, že si jedným z nich. Keď sa nad tým zamyslím, je mi ľúto, že nie som taká, ako by si chcel. Zaslúžil by si si dívať sa na niekoho tak, ako sa dívam ja na teba. Na druhej strane, tiež by som si zaslúžila, aby sa na mňa niekto tak díval. Považujem za svoje osobné zlyhanie, že k tomu za tie roky ani raz neprišlo. Možno som s tebou mala častejšie hovoriť o tom, ako sa cítim, ale keď ty si dokázal všetky pocity definovať ako „pičoviny“, nechcela som… veď vieš… byť za piču.

Myslím, že som sa mala v istej fáze postaviť, nadýchnuť a povedať ti to. Že som nikdy necítila, že ma ľúbiš. Že mi vadí, že to nedokážeš ani vysloviť, ale na druhej strane oceňujem, že mi aspoň neklameš. Mala som ti povedať, že som si nikdy, ani na stotinu sekundy, nemyslela, že sa ti páčim. Mala som ti povedať, že som si bola vždy vedomá toho, že ako partner sa o mňa nikdy emocionálne nepostaráš. Nedokážeš sa ospravedlniť, pretože si egoista. Aj to som ti mala povedať. Na všetko, čo sa v tvojom okolí deje, reaguješ iba cez seba. Uvažuješ, ako by si ty riešil situácie, do ktorých sa dostávajú iní. Smeješ sa im a hodnotíš ich. Ale na to nemáš žiadne právo. Tvoja absolútna absencia empatie bola chvíľu smiešna. Kým nezačala byť k plaču. Môžeš si s čistým svedomím sám pred sebou spomenúť na chvíľu, kedy ste ty a tvoje potreby neboli na prvom mieste? Alebo naopak – môžeš si spomenúť na chvíľu, kedy som pre teba bola JA na prvom mieste?

Spomínam si, ako som k tebe utekala, keď na mňa bol svet príliš rýchly a ťažký. Spomínam si, ako som sa ukladala spať na tvojom gauči a vedela som, že môžem zatvoriť oči, lebo som v bezpečí. Vždy, keď som ich otvorila, bol si tam. Prešlo odvtedy iba veľmi málo času, no dnes, keď sa otočím, zrazu tam nie si. Sľúbil si mi, že mi vždy budeš kryť chrbát. Keď sme púšťali šarkana a ja som tvrdila, že na mňa útočí.

Sedávali sme na balkóne v centre sfetovaní drogami a láskou a vymýšľali, čo budú robiť naše deti. Vravel si, že by si ich s nikým iným nechcel. Keď sme vytriezveli, diskusiu o deťoch si odkladal na neurčito, pretože „nikdy neboli správne podmienky“. Podmienky alebo ja? Občas si myslím, že sa naše pocity negovali. Že tak veľmi, ako som ja niečo chcela, si to ty nechcel. Hoci ti sedeli dáta, nesedeli ti emócie. Napiču, čo?

Je mi zima. Nad morom sa zmráka a pár kvapiek mi dopadlo na ramená. Nie je tu nikto, kto by mi dal bundu alebo podržal dáždnik. Neviem, kde práve si a čo je dôležitejšie ako ja. Možno odpisuješ na maily nepodstatným ľuďom alebo zabíjaš imaginárnych nepriateľov. Vo svojej novopečenej Oáze nepokoja som celkom sama. A keď o tom tak premýšľam, možno som bola sama vždy, len som to za ten opar fenyletylamínu nevidela.

Hľadám vo svojom vnútri všetku tú lásku, ktorá ma vyživovala a dávala zmysel veciam, ktoré robím. Nezmizla, len sa kdesi skryla, pretože ju vytesnil iný pocit. Smútok. Krivda. Bolesť. Hnev. Okey, viac pocitov…
Potrebujem ju späť. Pretože bez nej nie som ničím. Nevládzem stáť, chodiť, jesť… nevládzem pracovať, variť, ani čistiť akvárko. Nevládzem sa dívať na seba do zrkadla, pretože keď ma nemáš rád ty, nemám sa rada ani ja. A za to sa na seba nevládzem prestať hnevať.

Vstala som, oprášila si blatové nohy a kráčala smerom k hotelu. Mokré šaty sa mi lepili na telo a vyzeralo to, ako by som vyplakala všetko, čo vo mne bolo a potom sa v tom zúfalstve vyváľala aj so zvyškami psích hovien a rybích šupín.

Postavila som sa do sprchy a nechala na seba hodiny tiecť vodu, ktorá ten pocit zmyla. Pretože takto sa cítim iba dnes. A už nikdy viac sa tak cítiť nebudem. Už nikdy nikomu nedovolím, aby ma prinútil pochybovať o sebe. Už nikdy nebudem dávať ľuďom viac ako oni mne.

Už nikdy nebudem tým dievčaťom, ktorým som bola. Pretože ani ty už nie si ten muž z môjho zoznamu.
Ktovie, či si títo dvaja cudzinci budú mať čo povedať, keď sa raz stretnú v úzkej uličke…