kontroverza

„V živote každej ženy príde chvíľa, keď sa musí sama seba spýtať, či chce byť milovaná alebo zamilovaná,“ vyfúkla teta Irma smradľavý dym z ubalenej cigarety a mohutne sa rozkašľala. Bol rok 1995 a ženy v našej rodine spolu chodievali každý rok na dovolenku, kým boli muži doma a upravovali vodovodné kohútiky, elektrické zástrčky či svoje životy. Nerozumela som tomu, čo teta Irma povedala. Mala som šesť rokov a myslela som si, že „žili šťastne, až kým nepomreli“ je koniec každého príbehu.

Nikdy som nemala frajerov, ktorých by som zaujímala. No dokázala som akéhokoľvek muža, ktorý zaujímal mňa, presvedčiť, aby so mnou žil. Jeden z mojich kamarátov to kedysi nazval Štokholmský komfort. Je to stav, keď sa žena stará o chlapa tak intenzívne, že vlastne nemá dôvod odchádzať, hoci sám nevie, prečo s ňou je.

Tak taká som bola. Zmierila som sa s tým, že ma možno nikdy nikto nebude milovať, no vždy budem mať doma človeka, ktorého milujem ja. Niekoho, na koho keď sa pozriem, tají sa mi dych. Niekoho, komu budem bozkávať sánku, kým spí. Niekoho, koho vône sa nadýchnem a budem slabá v kolenách, pretože sa mi dostane všade, vyplní každé voľné miesto vo mne a keď sa budem cítiť prázdna, tak ten pocit opäť vyrieši hlboký nádych.

„Príbeh o tom, ako som ťa spoznala, som rozprávala snáď tisíckrát,“ povedala som raz môjmu mužovi, keď som na ďalšej rodinnej oslave musela srdcervúco porozprávať, ako je vôbec možné, že sme sa my dvaja dali dokopy. Spočiatku som si myslela, že sa ľudia pýtajú preto, lebo im to pripadalo romantické. Neskôr mi došlo, že ich to fascinuje, pretože boli presvedčení, že on má na viac. Raz mi to povedal niektorý z jeho pripitých kamarátov a mne sa mozaika môjho života začala skladať v jeden nechutný abstraktný obrazec, ktorý vyzeral ako zvratky na rannej plachte postriekané semenom Jacksona Pollocka.
„Prečo sme my dvaja roky boli iba kamaráti?“ spýtala som sa ho, keď griloval na terase hambáče a hlasný grg z piva použil ako ice breaker.
„Šak lebo tak to malo byť, nie? Najprv sme sa museli spoznať,“ mykol ramenom a pridal dva plátky cheddaru na kus mäsa.
„Ja som ťa milovala hneď, ako som ťa uvidela!“ odfrkla som.
„Milovala by si hocikoho, kto by ti navaril,“ žmurkol na mňa a podával mi precízne poskladaný burger, z ktorého vytekalo horúce žĺtko.
„Navaril by si hocikomu, kto by ťa miloval,“ zakontrovala som a obaja sme sa zamysleli.

Ani s jedným z nás nebolo ľahké žiť. On mal rád poriadok, dlhé filmy a športové prenosy. Ja zasa chaos, seriály a sex. Hovorí sa, že protiklady sa priťahujú, ale táto teória predpokladá, že človek je magnet. A biológia s tým nie celkom súhlasí.
„Myslíš, že by si ma mohol ľúbiť viac?“ spýtala som sa ho raz ráno v posteli, keď scrolloval svoj instagramový feed.
„Neviem, asi hej,“ mykol ramenom nezúčastnene.
„Tak začni,“ pozrela som sa na neho a nebolo tam nič. Žiadna emócia, žiadna myšlienka. Díval sa na videá mačiatok, najnovšie správy a zaručené tipy, ako zbohatnúť. Možno by som mala mať zaujímavejší instagram…
„Neviem, ako sa to robí,“ povedal po chvíli a ja som si uvedomila, že chcem od 5-ročného dieťaťa, aby mi spočítalo dane. Isteže nevie, ako sa to robí, lebo ho to nikto nenaučil.

Čítam veľa vývojovej psychológie. Lebo sa bojím, že ak raz budem matkou, tak to celé dokurvím. Vývojová psychológia napr. tvrdí, že deti netreba nič učiť, stačí ísť príkladom. A presne to som robila – šla som príkladom, ako niekoho ľúbiť najviac, ako sa dá.
„Si ho dusila a teraz sa čuduješ, že zomrel,“ prekrútil jeden z mojich kamarátov očami, keď som mu hovorila o svojom nevalnom ráne.
„Zaujímavá analógia,“ vyfúkla som dym z cigarety a utrela si roztečenú riasenku.
„Nikdy nebude taký, ako chceš, lebo mu to nie je prirodzené. Buď si nájdi dakoho, kto viac vyhovuje tvojim potrebám alebo sa s tým zmier. Má 40 a lepšie to fakt nebude,“ zhrnul môj obľúbený cynik.
„Ja viem, že máš pravdu, ale som v takej depresii, že neviem, čo z toho je jednoduchšia voľba.“
„Voliť nemáš jednoducho, ale správne,“ vzdychol.
„Čo mám robiť?“ spýtala som sa zúfalo a neisto ako panna pred prvým zásunom.
„Zas máš depresie?“
„Hej.“
„A vie o tom ten tvoj?“
„Hej.“
„A čo ti povedal?“
„Nič, vysmial ma,“ mykla som ramenom a zapálila si ďalšiu cigaretu.
„Nájdi si nového frajera, výsmech na teba nezaberá vôbec, skúšam to už roky a si po ňom len neznesiteľnejšia,“ mávol rukou.

Pravdou je, že som výsmech nikdy nezvládala dobre. Ani ako dieťa. Nemala som rada, keď sa smiali mne, ani keď sa smiali iným. Martina Markuseková sa v 2.A smiala Adamovi, že nevie čítať a ja som jej cez prestávku rozbila hlavu o umývadlo. Mama na mňa kričala, že biť deti sa nesmie „ani keď sú sprosté jak ich mater“. Takže s tým, čo som urobila, vlastne súhlasila, ale spoločenské konvencie a zdravý rozum jej zabránili v tom, aby svojmu 7-ročnému decku hovorila, že biť spolužiakov je v poriadku.

Nezvládala som ani to, keď sa niekto smial mne. Kvôli hocičomu. Výzoru, názoru, známkam alebo rodine. Smiali sa mi, že nie som dosť pekná na súťaže krásy. Smiali sa mi, že si myslím, že homosexualita je prirodzená. Smiali sa mi, že mám štvorky z matiky. Smiali sa mi, že mám čierneho otca a ukričanú mamu. Smiali sa mi, že chcem byť žena, ktorá uspeje v mužskom svete. Smiali sa mi, že v živote nič nedokážem. Smiali sa mi, keď som chcela viac lásky. Smiali sa mi, keď mi bolo smutno. Smiali sa mi, keď som plakala.

„Nerozumiem tomu, prečo si prišla za mnou, ja sa ti smejem desať rokov,“ zhrnul naše priateľstvo.
„Lenže od teba som nikdy nič iné ani nečakala.“
„To bolo drsné! Mám rád, keď si drsná, si vtedy menej zúfalá,“ otvoril si plechovku s pivom.
„Vieš, aký je môj najväčší životný strach?“
„Že sa Chuck Lorre nenechá ukecať na ďalšiu sériu Big bangu?“
„Nerúhaj sa!“ zodvihla som ukazovák.
„Tak potom neviem.“
„Hrozím sa dňa, keď si budem musieť povedať, že si mal vo všetkom pravdu,“ priznala som a bola som rada, že som to povedala, lebo ma to budilo zo sna celé mesiace.
„Toho sa bojím tiež. Lebo hneď, ako si uvedomíš toto, sa pôjdeš obesiť.“
„Obesiť sa nemôžem, musela som pri Star was born sľúbiť, že to nikdy neurobím,“ prekrútila som očami.
„Prečo ho ľúbiš vlastne? Odmysli si to, ako vyzerá. Prečo ho máš rada?“ spýtal sa otázku s takou hĺbkou, akú som u neho nevidela za desať rokov nášho spoločného priateľstva analyzovania mojej osobnosti.
„Bol to môj najlepší kamoš.“
„Ja som tvoj najlepší kamoš, toto si vyprosím!“ povedal urazene.
„Inak najlepší… dokázal so mnou šesť hodín denne telefonovať a stále sme sa mali o čom rozprávať. Trávili sme spolu víkendy, kde nebolo nič dôležitejšie ako ja. Počúval ma. A ja som mu rada rozprávala, lebo príbehov mám kopu. Staral sa o mňa. Prikrýval ma, keď som zaspala na gauči. Bolo to veľmi intímne, aj keď sme sa jeden druhého nedotýkali… proste… boli sme kamoši,“ usmiala som sa pri spomienke, ako som si prvýkrát položila hlavu na stehná môjho muža, keď sme pozerali film. Mala som skoro 30, ale cítila som sa ako pätnástka. Bála som sa pohnúť, aby si nemyslel, že ho zvádzam. Bála som sa urobiť vlastne čokoľvek, len aby ma neprestal mať rád.
„A už sa ako nerozprávate? Veď ste stále spolu. Doma, v kancli, všade,“ krútil hlavou.
„To je práve ten omyl. To si ľudia myslia a on si to myslí tiež. Nie sme spolu stále. Ak by si zrátal, koľko času z dňa so mnou reálne komunikuje, možno by dal dokopy dve hodiny, ak vôbec. Žijeme viac vedľa seba než spolu. A na tento pocit sme spolu strašne krátko.“
„Čo s tým chceš robiť?“
„Už robím, nechávam 40 euro týždenne u terapeuta.“
„Možno by tam mal ísť s tebou,“ zasmial sa.
„To by neurobil. Smeje sa ľuďom s depresiami. Hovorí o nich ako o pokazených kusoch.“
„A myslíš, že chápe, že s jedným takým pokazeným kusom žije?“ keď vás tak nazve ktosi iný, je to nepríjemnejšie, ako keď to urobí človek sám, som si práve uvedomila…
„Nie. Jeho averzia voči ľuďom s psychickými poruchami je taká intenzívna, že vôbec nechápe, že keď o nich hovorí, hovorí o mne. A ja sa zakaždým cítim ako v office môjho bývalého šéfa, ktorý mi s ustaraným výrazom v tvári povedal, že nikdy nebudem dosť dobrá na to, aby som mohla byť director.“
„A čo si urobila po tom, ako ti to šéf povedal?“
„Dala som výpoveď.“
„Takže čo chceš urobiť teraz?“
„Prestaň.“
„Si nešťastná a rozprávaš do steny. Aj tragéd ako ty musí vidieť, že to nie je dobre. Žiješ zo spomienok na to, aké to bolo kedysi, lebo keby nie, tak by si dnes musela priznať, že máš doma chlapa, ktorý sa ti tak veľmi páči, že prehliadaš fakt, že je to len tvoj spolubývajúci,“ nakričal na mňa, pokrčil plechovku od piva, hodil ju do smetiaku a rozlúčil sa. „Idem po malého do škôlky. Daj sa dokopy,“ pobozkal ma na líce a odišiel.

Vstala som z lavičky a kráčala domov. Unavená a ubolená som zliezala z Everestu vlastnej mysle a vedela, že keď prídem domov, nebudem riešiť nič. Urobím večeru, ubalím špeka, ľahnem si do postele a keď zatvorím oči, budem myslieť na to, akí blízki sme si boli, keď sme sa ešte jeden druhého báli dotknúť.

Lebo niekedy, iba veľmi zriedka, ale niekedy sa naozaj stáva, že ak na príbeh intenzívne myslíte, tak si ho potom prežijete.
Preto sa nikdy nevysmievajte snom niekoho iného.
Lebo niekedy – a veľmi často – ľudia, ktorých snom sa iní smiali, prestali snívať úplne…