kontroverza

CHOĎ VYNIESŤ SMETI – stálo v správe, ktorá mi prišla z akéhosi podivného singapurského portálu. Nestihla som sa ani nadýchnuť a už sa mi začali lesknúť oči. Zohla som sa po vrece v koši. Bolo napoly prázdne. Vytiahla som ho, nahádzala doň všetko, čo som okolo seba našla a obula som sa.

Leo sedel na gauči s mačkou v lone a hral akúsi strieľačku.
,,Idem vyniesť smeti,“ prehodila som nedbalo.
,,Ja ich vynesiem, hoď to len na balkón,“ nevenoval mi pohľad a ďalej zabíjal zloduchov na displeji.
,,Aspoň sa trochu prejdem, už to tu aj tak smrdí,“ usmiala som sa nasilu a vyšla z bytu.

Boli to najdlhšie tri poschodia v mojom živote. Prehrávala som si v hlave, čo mu asi poviem. Ako sa zachovám. Ako sa bude tváriť. Mám ho pobozkať? Objať? Kopnúť do hlavy? Mám sa len zrútiť a mlčky vzlykať?

Stlačila som gombík a vchodové dvere sa otvorili. Chrbtom ku mne stál muž v džínach, čiernej mikine s kapucňou a koženej bunde. Vhodila som vrece s odpadkami do smetiaku a prišla k nemu.
Potľapkala som ho po ramene a on sa otočil. Stáli sme tam ani neviem ako dlho. Celkom potichu. Ja som sa hrýzla do spodnej pery, aby ma nebolo počuť plakať a on naprázdno pregĺgal.

,,Povedz už niečo,“ vyzval ma a zadíval sa rozpačito do zeme.
,,Ja.. ty si… prečo…“ koktala som.
,,Dúfal som v bozk a objatie,“ uškrnul sa s rukami vo vreckách a oprel sa o nízky betónový plot pred vchodom.
,,Bruno,“ sťažka som vzdychla.
,,Áno, láska?“
,,Tak mi nesmieš hovoriť,“ krútila som hlavou a do rukáva mikiny si otierala riasenku a sople.
,,Hneváš sa?“ pokrčil nohu v kolene a oprel sa ňou o múrik.
,,Ale kdeže, len preto, že si ma najprv takmer dostal do basy, potom na psychiatriu a nakoniec si s veľkou gráciou odkráčal preč bez vysvetlenia? Kto by sa kvôli takým pičovinám hneval…“ z dojatia a smútku sa stávala veľmi autentická nasranosť.
,,Musel som odísť… inak by tá basa bola fakt reálna,“ vzdychol. ,,Ale som späť. A som… voľný,“ ukázal na prázdne miesto na ľavom prstenníku.
,,Čo sa stalo?“ oprela som sa o múr vedľa neho.
,,Keď sme spolu prestali hovoriť… spočiatku som naozaj chcel dať svoj život doporiadku. Chcel som byť vzorný manžel. Priemerný chlap bez absurdných fetišov, ktorý žije svoj nechutný priemerný život. Vydržalo mi to asi dva týždne. Potom som začal piť a húliť. V podstate nonstop. No a v jedno ráno som si na compe našiel prilepený lístok, že už ju nemám čakať. Tak som tu,“ usmial sa.
,,Takže ty si ostal sám a už som ti dobrá aj ja,“ nevychádzala som z úžasu.
,,Vybral som si ťa! Lebo ťa ľúbim!“
,,Nevybral si si ma. Tvoja žena odišla a tebe sa len zle spí samému. Choď domov, Bruno,“ odrazila som sa chodidlom od múrika a šla ku vchodovým dverám.
,,On ťa nikdy ľúbiť nebude!“ skríkol.
,,Si smiešny,“ vybrala som si z vrecka kľúče a hľadala ten správny.
,,Veď ani ty ho neľúbiš, len si si zvykla,“ to pohŕdanie v jeho hlase bolo nekonečne iritujúce.
,,Ty o nás vieš hovno, tak sa mi tu nehraj na doktora Phila!“ otočila som sa k nemu.
,,Je to tvoja racionálna voľba. Aspoň to priznaj. So srdcom to nemá nič spoločné,“ mávol rukou.
,,Srdce je sval, ktorý do tela pumpuje krv,“ usmiala som sa cynicky, ako to robieval kedysi on mne.
,,Cituješ ma z čias, keď som vedel o tom všetkom akurát tak guľové. Ale ja ťa poznám, zlato. Ty nie si dievča pre dobrých chlapcov,“ vystrel ku mne ruku, ale uhla som.
,,Odišiel si.“
,,To ťa trápi najviac?“ vyzeral prekvapene.
,,Bola polka júna. Pred dvoma rokmi. Sedela som na posteli a písala ti siahodlhú story o Doktorovi.“
,,Pamätám si.“
,,A čo si z nej pamätáš najintezívnejšie?“
,,Že neznášaš, keď ľudia odchádzajú bez slova,“ povedal takmer nečujne s rukami v bunde a pohľadom upretým na topánky.
,,Prosila som ťa iba o jedinú vec. Aby si to nikdy neurobil. A ty si to sľúbil. Nič iné si mi nikdy nesľúbil, ale toto áno. A potom si odišiel. A vrátil si sa. A zasa si odišiel. A zasa si sa vrátil. A takto to šlo dokola. Naposledy sme spolu hovorili dvanásteho marca minulého roku.“

,,Ako si to môžeš pamätať?“ zamračil sa.
,,Pretože som sa odvtedy dívala každý deň, či ťa niekde neuvidím. Volaná stanica bola dočasne nedostupná. Užívateľ prestal existovať. Zrazu si proste iba… nebol,“ znova sa mi do očí drali slzy, ktoré som sa snažila zastaviť.
,,Musel som,“ vzdychol. ,,Ale to neznamená, že som ťa opustil. Myslel som na teba. Sledoval som každý tvoj krok. Šla si správne. Keby nie, povedal by som ti to. Mimochodom, tvoj súčasný šéf má dáku kurvu, ale inak je to správny chlap,“ usmial sa.
,,Toľko som ti toho chcela povedať,“ vzdychla som. ,,A ty si nikde nebol…“
,,Napríklad?“
,,Robila som pre Eset,“ sadla som si na obrubník a usmiala sa tiež.
,,Nekecaj!“
,,Robila som scenáre k animovaným videám pre deti o bezpečnosti na internete.“
,,Pre Eset,“ skonštatoval.
,,Pre Eset,“ prikývla som.
,,To je veta, v ktorej je všetko, čo ťa robí šťastnou,“ zasmial sa. ,,To je pecka.“
,,V jednom dieli si bol hlavný hrdina,“ zodvihla som víťazoslávne bradu.
,,Fakt?“
,,Uhm. Hackerský mýval z planéty iLegalia, ktorý vôbec nerešpektoval autorský zákon!“ zasmiala som sa.
,,To znie…“ nedopovedal to, lebo sa smial tiež. ,,Som na teba pyšný,“ chytil ma za ruku a preplietol si prsty s mojimi.
,,Zažila som toľko skvelých vecí, o ktorých som ti chcela povedať. Nikomu, iba tebe,“ potiahla som nosom.
,,Prepáč mi. Ale sľubujem, že…“
,,Nič mi nesľubuj. Neuverím ti to,“ vytiahla som dlaň z jeho zovretia.
,,Nikdy som ti neklamal!“ povedal takmer urazene.
,,Prvého polroka si nerobil nič iné, len mi klamal,“ precedila som cez zuby.
,,No dobre, ale to bolo iné. Nemohol som ti povedať pravdu,“ šepkal.
,,Už by som mala ísť,“ vstala som a oprašovala si zadok.
,,Chcem, aby si šla so mnou. Hneď. Viem, že je to na hlavu a celé ti to nedáva zmysel, ale ak to niekto môže pochopiť, tak si to ty, zlato,“ vyzeral zmordovane. Prepadnuté líca, kruhy pod očami, vyziabnutá sánka… Nebolo to len pivo a tráva. Diagnostikovala by som to na niečo medzi fetom a karmou.
,,Rada som ťa videla,“ otočila som sa.
,,Tak, ako ťa ľúbim ja, ťa nikdy nikto nebude,“ vyriekol ortieľ.
,,Vďakabohu,“ vzdychla som.
,,Nie je to ten pravý. Robí ti to isté, čo som robila ja,“ mal v hlase takú istotu a surovosť, akú som si pamätala.
,,Hm?“ pozrela som sa na neho.
,,Emocionálny upír. Tak si ma nazvala, pamätáš? Povedala si, že si bezodná studnica lásky a že som ťa iba prišiel vypiť. Lebo ty si mala veľa a ja som veľa potreboval. Robí to isté. Nič s tebou nemá a tvári sa, že ste len kamoši, lebo tento druh vzťahu je viac než vyhovujúci. Dostávaš emocionálny support v plnej miere a pritom môžeš spať s kým chceš, nemáš žiadnu morálnu povinnosť a keďže si nič nesľúbil, ani ťa nikto nemôže napadnúť, že si vlastne… špina,“ mykol ramenom.
,,Neviem, čo si si dal, kým si sem prišiel, ale drogy sú zlé. Už to neber,“ hovorila som pomaly ako na postihnutého predškoláka.
,,Bože môj, veď ani ty ho neľúbiš, čo to tu hráš za divadlo, do piče!“
,,Ja hrám divadlo? Rómeo sa sem dojebe bohvie odkiaľ, lebo sa na neho vyjebala žena, začne mi uprostred Starého mesta o ôsmej večer vyznávať lásku – lebo to je také strašne nenápadné – a aby nebolo málo, tak s ním mám újsť do kráľovstva za siedmimi kopami hnoja? Prestaň fetovať a vráť sa domov. Správaš sa ako debil,“ mávla som rukou a šla ku vchodovým dverám. Predbehol ma a postavil sa predo mňa.
,,Presvedčila si samú seba, že si do neho zamilovaná, lebo si všetko racionalizuješ. Odškrtala si si políčka v imaginárnom zozname ideálnych vlastností a našla si dokonalú zhodu. To nie je láska, to je algoritmus na výber spermií,“ divoko gestikuloval, až mi prišiel smiešny.
,,No a?“ mykla som ramenom.
,,No… no a?!“ takmer sa nemohol nadýchnuť. ,,Tak ty to vieš a ešte si na to hádam pyšná!“
,,Bruno, o čo presne ide v tejto konverzácii?“
,,Rozhodla si sa, že zvyšok života stráviš supportovaním autistu, ktorý ťa nemiluje. To nie je veľmi romantické,“ znížil hlas.
,,Ja som nikdy veľmi romantická nebola,“ pokrčila som plecami.
,,Nahrávala si mi audioknihy. Len aby som ťa mohol počuť. Aj keď si vedela, že ti nikdy nič nepošlem späť. Spievala si mi uspávanky, keď som sa stŕhal zo sna. Napísala si mi štyridsať poviedok…“ bolo to ako výpočet všetkých mojich hlúpych životných rozhodnutí.
,,Štyridsaťdva,“ opravila som ho.
,,To je magické číslo, to nemôžeš ignorovať!“ zodvihol ukazovák s odkazom na Stopárovho sprievodcu.
,,Ty nie si môj zmysel života,“ prekrútila som očami.
,,Ale býval som,“ povedal smutne.
,,To bolo dávno.“
,,A aký je teraz tvoj zmysel života? Bývaš s chlapom, ktorý nie je nič viac, ako tvoj spolubývajúci a márne si nahováraš, že raz dospeje výpočtami k rovnakému výsledku ako ty,“ syčal ako kedysi.

Presne si na ten tón spomínam. Hovoril tak vtedy, keď mi chcel ublížiť. To bolo na Brunovi fascinujúce. Presne som vedela, kedy mi chce ublížiť a vždy som mu to dovolila. Občas to potreboval. Ubližovať. Potreboval zaťať do niečoho, čo mohlo krvácať. A ja som tak veľmi nechcela, aby boli jeho obete náhodné, že som ho nechala rezať do mňa. A aby som sa za túto hlúpu vlastnosť potrestala, občas som do tej rany nasypala soľ. Nech si zapamätám!

,,Sme najlepší kamoši. Viem, že je to niečo, čo ty nikdy nepochopíš, lebo ty nemáš priateľov. Na to, aby mal človek priateľa, potrebuje byť aspoň pred niekým autentický. Potrebuje občas niekomu pomôcť, niekoho podporiť a robiť to celkom nezištne. To sa robí, keď má človek priateľov. Už sa ti to niekedy stalo, Brunko? Mal si niekedy v živote aspoň jediného kamaráta, ktorému by neprekážalo, že si chorý sociopat?“ teraz som zasa chcela ublížiť ja jemu.
,,Toho chorého sociopata si milovala,“ zakričal kamsi k nebesám. ,,Rajcovalo ťa to! Tebe sa páčilo, keď som bol zlý,“ prišiel ku mne a zahrabol mi rukou do vlasov. ,,Mala si to rada. Netvár sa, že nie,“ potiahol. ,,Boli sme dokonalí parťáci,“ uškrnul sa. ,,Ako Bonnie a Clyde. Boli sme v pekle a nazad toľkokrát, že by nám mali dať bonus za nalietané míle. Tak sa tu netvár ako posledná svätá, lebo ty si sa zamilovala do môjho temna,“ pustil ma.
,,Prečo si sem prišiel?“ už som nevládala oponovať.
,,Aby som ti povedal, že ty nie si typ človeka, ktorý má robiť rozhodnutia hlavou,“ vzdychol a chytil ma za ruky.
Jednu som mu pustila a stiahla si lem trička tak nízko, aby mi bolo vidieť žliabok. Odhalil tetovanie s nápisom DNR na mojej hrudnej kosti.
,,Neresuscitovať?“ zvraštil čelo.
,,Presne tak. Keď srdce zomrie, treba ho nechať ísť. Mozog nemá rovnaké možnosti. Nemôžeš ho transplantovať, nemôžeš ho napojiť na nič umelé. Keď príde mozgová smrť, je koniec. Ak majú byť srdce a mozog na rovnakej úrovni, musia mať rovnaké možnosti,“ mykla som ramenom a upravila si tričko.
,,Kedy si si to dala urobiť?“
,,Keď som pochopila, že sa nevrátiš. A že ho už nebudem potrebovať.“
,,Ale ja som tu!“ skríkol.
,,Ale ja už nie,“ stisla som pery v smutnom úsmeve.

Chvíľu sme tam stáli a dívali sa na seba. Skúmali sme naše tváre, spotené oči a krky, ktoré sťažka pregĺgali sliny.
Počula som, ako sa za mnou otvorili vchodové dvere.
,,Bzz?“ zaznelo mi za chrbtom.
,,Hneď som hore,“ povedala som dívajúc sa stále na Bruna.
,,Rozprávame sa, vypadni,“ povedal Leovým smerom.
,,Ale čo,“ počula som tú aroganciu v hlase. Nemáva ju často, len keď sa k nemu niekto správa ako debil.
,,Už musím ísť,“ vzlykla som a objala ho.
,,Ale ja viem, že nechceš,“ zašepkal mi do ucha.
,,Musím,“ vzala som mu do dlane ľavé líce a pobozkala ho. ,,Dávaj na seba pozor,“ usmiala som sa a prešla okolo Lea dovnútra. Odhodil cigaretový špak, venoval Brunovi jeden dlhý vražedný pohľad a šiel za mnou.

Žiadne schody som nikdy nevybehla tak rýchlo. Vpálila som do bytu, vošla do kúpeľne a pustila sprchu. Sadla som si do nej oblečená s kolenami pod bradou a zrútila sa. Tak ako to viem len ja. Dvere na kúpeľni sa otvorili a Leo vošiel dnu. Sadol si k práčke, pokrčil nohy v kolenách a zapálil si cigaretu. Potichu sa na mňa díval, potom vstal, vypol sprchu a postavil ma. Vyzliekol mi mokré šaty a zabalil ma do veľkej osušky. Položil ma do postele, prikryl perinou a sadol si na zem.

Neviem, ako dlho to trvalo. Iba tam sedel, ťukal do tabletu, hral strieľačky a ja som sa bezprízorne dívala pred seba. A keď ma to prestalo baviť, tak som si sadla.
,,To bol Bruno,“ povedala som.
,,To mi tak nejak došlo,“ odvetil.
,,Idem si zapáliť,“ vstala som a osuška mi skĺzla k členkom. ,,Preboha!“ zakrývala som si časti tela rukami.
Leo vstal a vytiahol mi zo skrine modré šaty.
,,Zdvihni ruky,“ povedal zhovievavo.
Obliekol ma a spoza ucha vytiahol ubaleného jointa. ,,Počkaj ma na balkóne,“ usmial sa.

Sadla som si na stoličku a objala si kolená. Embryonálna poloha bola dnes moja obľúbená. Zapálila som si brko a rozkašľala sa. Kašľala som tak intenzívne, až som musela vbehnúť naspäť, kľaknúť si k záchodu a dáviť, čo mi sily stačili. Vrátila som sa späť na balkón a Leo mi podával horúci čaj.
,,Si rozrušená, tu máš horúci nápoj,“ usmial sa.
,,Shelly,“ pobozkala som ho na líce.
,,Bude dnes tých zrútení viac, či už sme skončili?“ fúkal do svojej šálky.
,,Myslím, že na dnes stačilo,“ povedala som s opuchnutými očami a pachuťou zvratkov v ústach.
,,Čo chcel?“
,,Chcel mi povedať, že ty si moja hlava, on je moje srdce a v mojej prirodzenosti nie je premýšľať, ale cítiť,“ zrhnula som.
,,A mal pravdu?“
,,Isteže áno, vždy má pravdu.“
,,Čo z toho vyplýva?“ zodvihol obe obočia.
,,Náš vzťah rieši strašná kopa ľudí. Vždy mi to prekážalo, nikdy som nikomu nechcela vysvetľovať, prečo je to tak, ako to je. A ja si myslím, že to ľudia riešia preto, lebo my dvaja to neriešime.“
,,Ty to chceš riešiť?“ vyfúkol dym.
,,Spomínaš si, čo som ti povedala o manželoch Fitzgeraldovcoch?“ usmiala som sa.
,,Hej, on pil, ona fetovala a dosť veľa žúrovali.“
,,Si zhrnul,“ zasmiala som sa. ,,Keď som bola teenager, milovala som ich lásku. Bola taká veľká, ničivá, explozívna! Milovali sa, nenávideli sa, hádzali po sebe nábytkom, uzmierovali sa… boli strašne dramatickí,“ horlivo som gestikulovala. ,,Vždy som čosi také túžila zažiť. A s Brunom som zažila. Ten pocit, keď máš niekoho tak veľmi rád, že ťa z toho všetko bolí. Bolia ťa vnútorné orgány ako pri heroínovom absťáku, bolí ťa hlava, lebo ti stále niečo naráža do mozgu, bolia ťa vlasy, mihalnice, nechty… ako keby sa ti zvnútra von snažil dostať Hulk a pomaly ťa trhal, väz po väze… Trvalo mi roky, kým som pochopila, že toto nie je láska. Je to závislosť,“ stočila som sa do klbka.
,,A čo je teda láska?“ sadol si oproti mne.
,,Láska je, keď ti niekto uvarí večeru. Keď ti ide po cigarety, lebo ty si lenivý a dofajčený na gauči. Keď ťa niekto neustále vytrháva z tvojej komfortnej zóny, pretože vie, že za ňou začína skutočný život. Keď ťa nechá fajčiť v aute a vykladať si nohy na čelné sklo. Keď do teba nešťuchá, keď chrápeš do filmu. Keď ti zodvihne telefón aj o polnoci, hoci vie, že mu nemáš čo povedať, len nechceš mlčať sám. Keď ti vyzlečie mokré šaty nie preto, aby ti očumoval prsia, ale preto, aby si neprechladol,“ usmiala som sa. ,,Ja som už dávno pochopila, aká má byť láska, keď je skutočná. Teraz je rad na tebe,“ vstala som, potľapkala ho po ramene a vošla dnu.

Viete, prečo sa operácie mozgu robia pri vedomí? Pretože mozog nebolí. Preto som si ho vybrala. Je jediný, kto ma nikdy… nebolel.