kontroverza

Spávala som s Kurtom Cobainom. Bol to prvý muž, ktorý ma videl nahú. Prvý, ktorý ma videl masturbovať. Prvý, na ktorom som si skúšala bozkávanie. Mala som pri posteli plagát jeho nadrozmernej hlavy z Bravíčka a predstavovala som si, že tá ruka v mojich nohavičkách je vlastne jeho.

Od podlahy po strop bola moja izba zaplnená plagátmi. Bolo to v dobe, keď boli všetky na čiernom pozadí a tak tam bola šialená tma. Nikdy som nesvietila. Neznášala som veľké svetlo a umelé svetlo neznášam dodnes. Zvládam iba malé lampy, tlmené nočné svetlá a blikanie monitora.

Pod posteľou a v skrini som mala knihy. Pod posteľou vyzerali dobre, ako keby mi tvorili pevnosť na tie ťažké sny. Mala som tam hlavne encyklopédie a odbornú literatúru, ktorú som vyťahovala len v špeciálnych chvíľach. Keď som dostala chuť na informácie o stonkách rastlín, vrstvách Zeme alebo kvantovej fyzike. V skrini bola beletria. Na spodnej poličke európska. Hlavne Rusi. Ťažké knihy. Ťažké príbehy. Na prostrednej poličke divadelná literatúra. Komédia aj dráma. Hry, ktoré boli vždy kdesi medzi. A na dvoch vrchných bola populárna americká literatúra. Excentrická. Ľahká. Taká, čo sa rada pretŕča a hoci vás serie, musíte uznať, že je dobrá. V šuflíkoch na ponožky som mala psychológiu. Skryté úchylky. Trápne fetiše. Intímne diagnózy. A v časti na kabáty boli stohy medicínskych kníh. Mŕtvoly viseli vo vzduchu.

Sedela som na okennej parapete a čítala Heretika. Vonku pred domom hral môj brat futbal s chlapcami z ulice a pri každom kopnutí lopty do plota zarinčalo kovanie. A ja som zasyčala. Neznášam hluk. Hluk je brzda myšlienok. Krik. Ďžavot. Piskot. Škrekot. To všetko nemám rada. Pútať na seba pozornosť hlukom je ten najdebinejší spôsob, ako si ju vynútiť.

,,Albert má histriónsku poruchu osobnosti,“ povedala som po príchode do kuchyne. Mama v tempe vyberala plechy z rúry a vsúvala tam ďalšie.
,,Prestaň diagnostikovať svojho brata,“ povedala len tak pomimo.
,,Prečo?“ uždibla som si zo surového cesta.
,,Lebo máš jedenásť,“ vzala mi cesto z ruky. ,,A nejedz surové cesto!“
,,Prečo?“ uždibla som si ďalší kúsok.
,,Lebo ti v bruchu narastú koblihy!“ znova mi ho vzala.
,,Koblihy rastú v nose, keď fúkaš kokain pančovaný kypriacim práškom,“ mávla som rukou.
,,Čo?“ zastavila sa a pozrela na mňa celá špinavá od múky.
,,Nevidela si Scary movie?“ sadla som si ku stolu a otvorila knihu.
,,Prečo si ty VIDELA Scary movie?!“
,,Lebo porno kanál ste zakódovali?“ uškrnula som sa.
,,Nezabiješ. Nezabiješ. Nezabiješ,“ opakovala si mama prikázanie a ďalej z hladkého kysnutého cesta robila krásne oblé buchty.

Najradšej som mala noc. Všetci už spali a ja som si mohla na parapete čítať v tichu. Nikto nekopal do plota loptu. Nikto vonku nepišťal a nekričal: „Prihraj!“. K jednému výtlačku Histórie medicíny bola čelovka. Odborné knihy som čítavala iba v nej. Myslela som si, že keď si na ne lepšie posvietim, skôr si to všetko zapamätám.

Sedela som na parapete s čelovkou na hlave a čítala McKeesovu patológiu. Myslím, že niekedy v tom období som sa naučila, ako sa ľuďom dostať pod kožu. Bola som práve pri napínavej analýze epitelových buniek, keď som začala mať pocit, že sa na mňa niekto pozerá. Pomaly som otočila hlavu a za našim plotom stál chlapec. Mal na hlave kapucňu, pod pazuchou loptu a usmieval sa.
,,Áááá!“ skríkla som a spadla z parapety.
Počula som, ako sa za oknom smeje. Keď som vstala, už tam nebol.
Ľahla som si do postele a odraz pouličnej lampy osvetľoval Kurtovu hlavu.
Strčila som si ruku do nohavičiek a myslela na to, ako ma bozkáva. A ako mi k tomu hrá Where did you sleep last night. A ja ho potom vybattlujem s Rape me a on to napokn vyhrá s Lithiom. Bola som takmer na vrchole, keď som začula narážať loptu na asfalt. Rýchlo som vytiahla ruku z premočeného dievčenského lona a otočila sa. Na ulici stál chlapec v mikine a dribloval. Najprv sa len usmieval a potom sa začal hurónsky smiať a kráčal preč. Driblovanie bolo počuť až po koniec ulice.

,,Niekto ťa tu hľadá,“ povedala mi mama ráno natešená s utierkou v ruke.
,,Vyzeráš ako Marry Poppins, vieš o tom?“ prižmúrila som oči a naozaj sa na ňu podobala.
,,Ako kto?“ zamračila sa.
,,Ale nikto. Kto ma hľadá?“
,,Stojí vonku, veď sa pozri,“ ukázala na okno, na ktorom som sedela. Otočila som hlavu a chlapec s basketbalkou stál pred našimi dverami.
Zoskočila som z parapety a ľahla si na zem.
,,Nech ide okamžite preč!“ zašepkala som na mamu.
,,Preboha prečo?“ zašepkala tiež.
,,Nechcem sa s ním baviť, ani ho nepoznám,“ šepkala som nervózne ďalej.
,,Hráva futbal s tvojim bratom, určite ho poznáš!“
,,Nehráva futbal, veď má basketbalku. A prečo šepkáš?“ zvraštila som čelo.
,,Neviem, ty si začala!“ povedala mama. ,,A vôbec, choď mu povedať sama, že ho nechceš vidieť, mám na sporáku obed!“ víťazne sa usmiala, hodila si utierku cez rameno a odišla.

Uličkou hanby po našej chodbe som šla naozaj pomaly. Otvorila som veľké klenbové dvere a stál v nich chlapec s basketbalkou a uškŕňal sa.
,,Ahoj,“ povedala som potichu.
,,Ahoj,“ oprel sa lakťom o našu bránku.
,,Ak hľadáš Alberta, nie je doma,“ bol to divný icebreaker, ale mala som jedenásť!
,,Hľadám teba. Nechceš ísť von, indoorové dievča?“ usmieval sa.
,,Indoorové dievča?“ zaklipkala som zaskočene mihalnicami.
,,Si stále vo vnútri. Vídam ťa každý deň. Si chorá?“
,,Som úplne zdravá!“ skríkla som.
,,Tak prečo nechodíš von?“
,,Ja chodím von. Chodím… chodím do školy!“ moja obhajoba seba samej bola vskutku slabá.
,,Nejdeš si zahádzať?“ hodil do mňa loptu a ja som sa uhla.
,,Prečo si to urobil?“
,,Dúfal som, že ju chytíš,“ smial sa mi.
Vzala som loptu a podávala mu ju cez plot.
,,Som Filip,“ vystieral ku mne dlaň.
,,Irma,“ prekrútila som očami a podala mu ruku.
,,Irma?“ uchechtol sa.
,,Je to debilné meno, ja viem,“ otočila som sa a šla do vnútra.
,,Vôbec nie! No tak, poď sa trochu hrať, indoorové dievča!“
,,Nie, vďaka. Ahoj,“ zamávala som mu a zatvorila dvere.

Odsťahovala som sa od rodičov, keď som mala osemnásť. Presnejšie, osemnásť a tri dni. Študovala som, pracovala som, vychutnávala som si život vo veľkom meste plnom cudzích ľudí, ktorým som bola ukradnutá. Mohla som si robiť čo chcem a kde chcem, nikoho to nezaujímalo. Nikto ma nepoučoval. Nehovoril mi, čo by som mala a čo z toho, čo robím, nie je normálne.

Na návštevy som chodievala len raz za pol roka. Niekedy raz za rok. Na víkend. Ležala som na svojej starej posteli a všetkých tých hruboknihových vedomostiach a dívala sa na stenu. Plagát Cobaina za tie roky zožltol a trochu páchol. Asi rozkladajúcim sa leskom na pery, ktorý som vtedy používala. Myslela som na všetky tie úžasné veci, ktoré som v tej izbe zažila. Na všetky príbehy, ktorých súčasťou som bola. Na texty piesní, ktoré ma dostávali do ľúbeznej depresie. Vzala som si Freuda a deku a vyšla pred dom. Pod starým javorom som si urobila hniezdočko a nasávala ticho dediny. Absolútne a podmanivé ticho údolia, v ktorom ľudia nemajú naozajstné starosti.

,,Neverím, že si vyšla von,“ sadol si ku mne akýsi chlap a usmieval sa. Mal v ruke basketbalku a v ústach cigaretu.
,,Hm?“ zaklipkala som na neho dlhými mihalnicami.
,,Indoorové dievča. To som ja. Filip,“ povedal, ako keby sme sa mali poznať.
,,Prepáč, ale…“ krútila som hlavou.
,,Ale notak. Musíš si ma pamätať. Som pekný! A videl som ťa masturbovať,“ zasmial sa a točil si loptu na prste.
,,Čo prosím?!“ zhrozila som sa.
,,Stále si vo vnútri?“ ukázal na knihu.
,,My sa poznáme?“
,,Sedávala si v tamtom okne. Čítala si si knihy a nikdy si nechodila von. Myslel som si, že máš nejakú chorobu, pri ktorej ľudia nesmú chodiť na vzduch. Bola si stále vo vnútri, tak som si ťa nazval Indoorové dievča. Raz som ku vám prišiel, či sa nejdeš hrať, ale nechcela si. A videl som ťa masturbovať,“ zašepkal.
,,Preboha,“ cítila som, ako sa mi rozširujú zreničky.
,,Spomenula si si!“ zasmial sa.
,,Ja o tom…“ vstala som a oprášila si zadok.
,,No ták! Vnútro už poznáš,“ vzal mi Freuda. ,,Poď sa pozrieť trochu aj von,“ držal knihu vysoko, aby som na ňu nedočiahla.
,,Nechaj si ju. Možno pochopíš, prečo je vnútro také dôležité,“ žmurkla som a šla domov.

Bol pekný. Tak akurát vysoký. Chudý. Počmáraný. Ako Cobain, len mal namiesto gitary loptu. Nikdy som nechápala tú posadnutosť ľudí vonkajškom. Všetci to hovoria, nie? „Mala by si chodiť von“ a tak. Keby to vonku bolo také super, nezabili by sme stáročia zveľaďovaním vnútrajšku!

Čím staršia som bola, tým menej dôvodov na návraty domov som mala. Rodičia chodili za mnou, keď som im chýbala a Albert žil len pár ulíc odo mňa a zastavil sa vždy, keď mu došli zásoby jedla.

,,Budú voľby, prídeš?“ spýtala sa mama a ja som v telefóne počula, ako niečo šľahá.
,,Mami, ja…“
,,Nehovor mi, že ťa to nezaujíma. Tvoj otec kandiduje!“
,,Otec chce byť starosta?“ zasmiala som sa.
,,Na tom nie je nič smiešne! Urobil pre obec veľa,“ povedala hrdá skoroprvá dáma.
,,Dobre, mami. Prídem,“ vzdychla som.
,,A nevzdychaj mi tu! Si ako tvoj brat!“
,,No dovoľ!“ urazila som sa.
,,Irma, dospej už,“ vzdychla, pre zmenu, ona.
Skoro som spadla z jednorožca pri tejto hlúpej poznámke!

V piatok večer som prišla k našim. Môj brat mi v aute celou cestou prelaďoval rádio a učil sa baliť jointy na vytlačenom článku z JaK-u.
,,Jazyk a Kultúra – internetový časopis Lingvokulturologického a prekladateľsko-tlmočníckeho centra… preboha, čo to tu máš za jehovistickú literatúru?“ smial sa mi.
,,Nevieš ani poriadne zrolovať filter, ale ujebávaš sa na mne,“ prekrútila som očami aj volantom.

Večer sme strávili vo štvorici. Ja, mama, otec a Albert. Otec bol ticho, prechádzal sa po dome a v hlave si opakoval prejav, ktorý by predniesol pri priaznivých výsledkoch komunálnych volieb. Mama kládla bratovi nevhodné otázky a on jej nevhodne odpovedal.

Vstala som a vošla do svojej starej detskej izby. Neviem, či sa tomu po tridsiatke ešte hovorí „detská“. Steny boli vymaľované bielou a na veľkej manželskej posteli ležali dospelácke obliečky. Za oknom sa s telefónom v ruke prechádzal Filip a horlivo gestikuloval.

,,Máš basketbalku?“ vbehla som do izby Albertovi.
,,Čo?“
,,Basketbalku! Máš?“
,,V garáži,“ kývol hlavou.
Zobrala som mu zo stola papierik, posypala ho ganjou a zrolovala na backroll.
,,Amatér,“ žmurkla som a dala si jointa za ucho.

Vyšla som pred bránu a počkala, kým si ma všimne.
,,Neskôr ti zavolám,“ povedal nezúčastnene do telefónu a strčil si ho do vrecka. ,,Indoorové dievča!“ usmial sa.
,,Loptu alebo drogu?“ usmiala som sa tiež. V jednej ruke som držala basketbalku a v druhej ubalené brčko.

Sadol si pod starý javor a potľapkal zem vedľa seba. Sadla som si k nemu a strčila mu do ruky loptu.
,,Neviem, čo sa s tým robí, vezmi si to,“ povedala som a zapálila jointa.
Hral sa s loptou ako neurotik a robil s ňou triky.
,,Prišla si na voľby?“ spýtal sa s úsmevom.
,,Hej,“ prikývla som.
,,Otec kandiduje,“ skonštatoval.
,,Hej,“ prikývla som znova a potiahla si.
,,Aj dnes mi ujdeš?“ usmial sa a oprel o strom.
,,Nie, už som veľká. Chceš sa pozerať, ako masturbujem?“ podala som mu jointa.
Potiahol si a rozkašľal sa.
,,Preboha, čo je to za ekrazit?“ povedal medzi nádychy.
,,Som indoorové dievča,“ mykla som ramenom a on sa rozosmial.

Sedeli sme pred domom mojich rodičov tak dlho, až začali svietiť lampy. Sedeli sme tam aj dlho po tom, čo zvolávali na večernú omšu. Sedeli sme tam aj nadránom, keď starý Miško z Hlavnej išiel do družstva na šichtu.

Pomaly svitalo a my sme sa milovali. Nafajčení a takmer nahí na ulici pod starým stromom na trávniku mojich rodičov.
,,Vonku to vlastne vôbec nie je zlé,“ hladkala som jednou rukou jeho chrbát a druhou trávu, na ktorej sme ležali.
,,Dnu je to o dosť lepšie,“ uškrnul sa a prirazil, až sa mi rozozvučala plicae vocales glottis.