kontroverza

Rozrušila ma. Vošla do kaviarne v klaunovských topánkach s rolničkami na koncoch a pomaľovanou tvárou.
,,Máte oheň?“ usmiala sa a vystrčila ruku.
,,Ja nefajčím,“ zarazene som zodvihol hlavu od počítača a premeriaval si ju.
,,Nevidím kauzálnu spojitosť,“ zamračila sa. ,,Máte ten oheň?“
,,Nie, je mi ľúto,“ oprel som sa, založil si ruky v lone a pobavene sa na ňu díval. Rozhliadala sa po kaviarni. Pokrčila nos.
,,Tak nič,“ mykla ramenom.
,,Možno niekto iný bude mať,“ ukázal som na osadenstvo pri vedľajšom stole.
,,Od nich nechcem, bol to len ice breaker. Videla som vás zvonka. Programátor, však?“ zasvietili jej oči.
,,Je toto nejaký druh skrytej kamery alebo mám čakať chlapov so zvieracou kazajkou?“ nedôverčivo som sa zahmýril.
,,Kamaráti majú pouličné divadlo, vystupujú na námestí. Chýbal im človek na distribúciu letákov a ja mám naozaj rada topánky, ktoré zvonia, tak som si povedala, že im pomôžem. A ako som sem šla, uvidela som vás cez výklad a vravím si, že prísť len tak a povedať – Bože, aký krásny! – by bolo debilné,“ rozprávala šialene rýchlo a ja som sa pristihol pri tom, že sa dosť dobre bavím.
,,Neposadíte sa?“ smial som sa už nahlas.
,,Nemám sa ísť odlíčiť?“ zneistela.
,,Nie, páčia sa mi ženy, ktoré vyzerajú ako komparz do islandského porna,“ žmurkol som a čakal, či mi chrstne presso do tváre alebo sa pobaví.
,,Vďakabohu,“ posadila sa a vyložila si hrkajúce nohy na stoličku oproti sebe. Zo zelených legín vytiahla, bohvie odkiaľ, krabičku cigariet.

Sedeli sme tam hodnú chvíľu. Rozprávala mi o tom, že nikdy nespala s mužom, ktorý by neovládal aspoň dva programovacie jazyky.
,,Mám na sebe nohavičky, na ktorých je v binárnom kóde napísané – Môžeš aj do zadku,“ odklepla si z cigarety a ja som vyprskol kávu nosom na klávesnicu. Stihla tam strčiť ruku.
,,Preboha, neobaril som ťa?“ vydesil som sa cez nezastaviteľný smiech.
,,Radšej mňa, ako MacBook!“ povedala s plnou vážnosťou vo výraze.
,,Vezmi si ma,“ zakňučal som.
,,Dobre,“ zapišťala a zatlieskala rúčkami ako dieťa, keď mu poviete, že na večeru bude kýbel zmrzliny, ktorý môže vyjedať oreo sušienkami sediac pri tom na trampolíne.
,,Prečo si si myslela, že som programátor?“ vzal som si cigaretu z jej balíčka a zapálil si. Chutilo to ako horiaci jogurt.
,,Vyzeráš ako ten týpek z catana comixu. A máš ten programátorský výraz.“
,,To je aký?“
,,Taký, že – nehovorte na mňa, lebo vám zmením heslo na wifi na VSETKOMALYM – ,“usmiala sa.
A ja som prskal znova.
,,Mohol by si ísť so mnou? Ja som sa fakt sľúbila na to divadlo,“ skrivila tvár.

Vyšli sme na námestie, ktoré sa hemžilo ľuďmi a pištiacimi deťmi. Mala v rukách letáky a rozdávala ich okoloidúcim.
,,Si herečka?“ uvedomil som si, že som sa ani nespýtal, čo robí.
,,Som copywriterka, to je…“
,,Ja viem, čo to je.“
,,Vezmi si ma,“ zaklipkala mihalnicami.
,,Dobre,“ prikývol som. ,,Kto ťa do tohto namočil?“
,,Ten na chodúľoch,“ ukázala na chlapa, ktorý hral pri fontáne pasáž z Alice z krajiny zázrakov.
,,Máš priateľov, čo chodia na chodúľoch?“
,,Ty nie?“ zamračila sa.
,,Na ako dlho to tu vidíš?“ vysúkal som zo seba pomedzi ďalší výbuch smiechu. Toľko som sa nesmial od… toľko som sa nesmial nikdy. Keby som sa nepoznal, myslel by som si, že som nedopatrením šňupol omietku a je to len prelud.
,,Pouličné divadlo je ale hrozná kokotina,“ zarazila sa zrazu a stoh letákov strčila do ruky prvého človeka, ktorý išiel okolo. ,,Poďme niekam,“ mávla rukou.

Vzala ma do Medickej, ľahli sme si pod strom a rozprávali sa. Spýtala sa, či by som ju mohol veľmi ľúbiť a introvert v mojom vnútri sa nestihol ani vydesiť, kým zo mňa vyšlo:
,,Ja už ťa veľmi ľúbim.“
Naklonila sa a pobozkala ma. Tak, ako ma ešte žiadna žena nebozkávala. S jemným uhryznutím do spodnej pery, ako keby si ma značkovala. Mala zatvorené oči a ticho priadla, keď som jej zaboril ruku do vlasov.
,,Martin?“
,,Uhm?“
,,Čo sa ti na ženách páči?“
,,Keď si nemyslia, že VPN je skratka pre Verejnosť proti násiliu,“ zadelil som jeden z tých informatických a ona sa rozosmiala, ako keď cinkajú bižutériové guličky po schodoch. ,,A tebe sa čo páči na mužoch?“
,,Keď im nevadí, že ich balí žena s rolničkami na topánkach.“
,,Môžem si ťa nechať?“
,,Môžeš, ale neviem, či budeš chcieť. Mám taký pekný zadok, že ma ľudia vždy radi nechajú odísť,“ žmurkla.

Nikdy som nehovoril s niekým, kto dokázal zmeniť moje právo veta na svoje právo vety. Všetko, čo povedala, malo toľko významov, že sa mi chcelo kričať a udierať sa pri tom do hrude. Chcel som jej to povedať a byť za poeta, ale vypadlo zo mňa:
,,Chcel by som byť kráľom tvojej džungle!“
Keď sa smiala, počul som farby a videl zvuky. Neviem, čo sa so mnou dialo, ale nechcel som, aby to prestalo. Ako keď si o polnoci dáš po brčku na balkóne veľkú lyžicu nutelly.

Ležali sme v tej tráve niekoľko hodín. Letmo sme sa jeden druhého dotýkali, bozkával som ju na očné viečka a mapoval som bruškami prstov jej šteklivé kolená.
Zotmelo sa a my sme sa úplne spontánne chytili za ruky a odkráčali ku mne domov. Umýval som jej v sprche z tváre divadelný make up a milovali sme sa tak intenzívne, že som miestami nevedel, či mi je do plaču, do kriku, do smiechu alebo len do…bre.
V noci som si nahrával jej roztomilé chrapkanie a tešil som sa, ako jej to pri raňajkách pustím a ona mi bude tvrdiť, že ženy nechrápu, neprdia a nepozerajú porno.

Zobudili ma nepríjemné ranné lúče a keď som otvoril oči, prial som si, aby sa mi iba nesnívala. Aby som sa otočil a našiel vedľa seba ležať jediné dievča na svete, ktoré vie, že jedna bodka znamená koniec, tak si vždy vezme tri…