Založ si blog

Príbeh nie je cesta

,,Príbeh je dom,” povedal a rozklepanými vrásčitými rukami zvieral knihu Alice Munro. Myslel si o mne, že som hlúpa a asi som aj bola, keď som mu nepovedala, čo si o ňom myslím ja. Musel mať ťažký život. Celý ho prežil v knihách, ktoré sa v rôznych jazykoch prelizovali do jeho hlavy a on ich zhužvané útržky vypľúval viac ako päťdesiat rokov na svojich študentov.

,,Vôbec tomu nerozumiete, slečna,” hovorieval mi zakaždým, keď som otvorila ústa. Aj vtedy, keď som sa chcela iba nadýchnuť alebo si zívnuť. ,,Nepatríte na túto školu,” vraštil hrubé obočie a drobné rany na jeho čele, ktoré som diagnostikovala ako zanedbané upchaté póry, sa k sebe v hlbokých ryhách približovali.

,,Máte pravdu,” usmievala som sa v pasívne-agresívnej dotknutosti, že si ten starý kokot vôbec dovolil čosi také povedať. Mala som dvadsaťtri rokov a z jednej strany mi mozog penetroval Pišťánek, z druhej Palahniuk. Chcela som byť kdesi medzi nimi a naplnená až po okraj talentom a egom sa dívať zvrchu na tých, ktorí nevedia, kedy napísať čiarku a kedy si prestať fičať na lajne svojej nezničiteľnosti.

,,Profesor zomrel,” povedalo dievča s hlúpym účesom a ešte hlúpejším výrazom tváre. Vyzerala, že jej je to ľúto. Mala ho rada a on mal rád ju. Obaja išli cestou menšieho odporu – on hovoril a ona počúvala. Potom mu zopakovala to, čo povedal a on ju za to odmenil začiatkom abecedy v indexe.
,,Dobre,” bezemočne som mykla ramenom a prešla cez cestu do najbližšej kaviarne. Sadla som si k baru, objednala dvojitú vodku a oprela špičku cigarety o sklenený popolník. Úprimne, nebolo mi to veľmi ľúto. Nemala som ho rada. A ani on nemal rád mňa. Namiesto toho, aby sme si za tie roky odovzdali poznanie z oboch strán svojich právd, investovali sme energiu do ignorácie a prekrúcania očí.

,,Myslíš, že ťa nič nenaučil?” zaznel akýsi hlas v mojej hlave. Kráčal po kamienkami vysypanej cestičke na drevenú verandu.
,,Šli sme každý po inej ceste,” ozvalo sa spred veľkých klenbových bielych dverí.
Všade navôkol bolo žitné pole, v ktorom Salinger strávil svoju mladosť. Vpravo sa v okne pohla záclona z Hitchcockovej pracovne a pod nohami praskalo staré drevo napadnuté termitmi.
,,Poď dnu,” vzdychol a mávol na mňa rukou. Hala s veľkým lustrom a princeznovské schody. Presne také, po akých som schádzala v každom sne, v ktorom hral vedľajšiu úlohu pomalý valčík a hlavnú rýchly princ. Videla som tancovať diečatá v dlhých rukavičkách, ktoré na kotilióne uvádzali do (precízne vybranej) spoločnosti. Sukne im robili vlny, ktoré za prvým mramorovým stĺpom na kolene prelamoval Trier.
,,Nechoď za mnou!” vpadla som do knižnice. Stôl z tmavého dreva sa leskol a biedne kurtizány ležali na divánoch s rozkročenou náručou.
,,Dobre, sem nie,” vybehla som von a vydala sa hore schodiskom.

Na stenách sa v ťažkých rámoch odohrávalo ľahké umenie a ja som premýšľala, prečo si niekto kupuje tristoročný nábytok, na ktorom sa nedá sedieť. Otvorila som dvojkrídlové dvere do spálne s majestátnou posteľou a romantickým baldachýnom. Záves na terasu sa jemne vlnil v odraze zlatého zrkadla.
,,Sadni si,” vošla do vnútra elegantná žena s cigaretovou špičkou. Usadila sa ku svojej komode a veľkou hubkou si upravovala alabastrový make up. Bola pokojná. Pomalá. Dôsledná. V harmónii so svojou ženskosťou bol každý jej dotyk ladný a hodný nasledovania.

,,Počuješ?” detský plač zaplnil celý priestor. Za dverami sa o pozornosť dožadovala rekvizita z Antikrista a snažila sa dostať z ohrady. Vzala som ju na ruky a inštinktívne pobozkala na voňavú hlavičku. Spokojne som vydýchla vo veľkom hojdacom kresle a dievčatko s tučnými lícami sa uvelebilo na mojej hrudi. Nádych. Výdych. Zatvorila som oči a počúvala.

,,Na to sa ja môžem vyjebať!” zakričalo dievča vysokou fistulou do hitu od Skunk anasie. V izbe mala tmu a do tváre jej ktosi svietil stolnou lampičkou.
,,Kam si myslíš, že to dotiahneš, mladá dáma?!” kričala unavená žena viac na seba, ako na ňu. Ktovie, čo malo byť ,,to” a prečo ,,to“ mala niekam ťahať, ale znelo ,,to” ako niečo naozaj ťažké. Zhlboka som sa nadýchla a ten puch som dôverne poznala. Lepiaca páska, ktorou na stenu pripevňovala plagáty už dávno mŕtvych hudobných skupín sa miešal s roztečenými očnými linkami a do zbláznenia umasturbovanou vagínou puberťáčky. Uškrnula som sa popod nos a v tichosti sa vytratila.

,,Terasa!” skríkol ktosi a tak som zabočila vpravo a šla až na koniec chodby. Partia päťdesiatnikov si skladala absurdné komplimenty a vymieňala ničnehovoriace informácie. On griloval, ona nalievala víno. On č.2 fajčil hrubú kubánsku cigaru, ona č.2 ho držala za ruku a zvierala ju vždy, keď mala pocit, že by mal piť pomalšie. Strojené úsmevy a nacvičené smiechy. Vôňa pečeného mäsa a mechanicky vytlačených pomarančov. Šplechot bazéna, do ktorého niekto skočil bombu. Tľapkanie mokrých nôh po rozpálenom asfalte. Krik a zákaz. Ofučanie a vzdor. Povzdych a mávnutie rukou.

,,Návštevné hodiny skončili,” usmiala sa afroamerická gazdiná, ktorú by si nikto nedovolil nazvať černošskou slúžkou.

Veľké klenbové dvere sa za mnou zatvorili a alej starých javorov farbila moju míľu nazeleno, červeno a žlto. Sadla som si do trávy a z diaľky sa dívala na dom, v ktorom je toľko izieb, okien, dverí, chodieb, schodov a ľudí, koľko sa zmestí do každého dobrého príbehu.

,,Príbeh nie je cesta. Príbeh je dom,” povedal a rozklepanými vrásčitými rukami zvieral knihu Alice Munro. Myslel si o mne, že som hlúpa a asi som aj bola, keď som mu nepovedala, čo si o ňom myslím ja. Musel mať ťažký život. Celý ho prežil čakajúc na priedomí a dívajúc sa na ľudí, ktorí si k nemu nezmyselne hľadali cestu.

Bež ako o život

11.06.2024

Nerada mením svoje zvyky. Keď sa v niečom udomácnim, očakávam, že to tak zostane navždy. Či už ide o vzťahy, jedlo alebo bežecké trate. Keď som pred rokom naposledy bežala po tejto dráhe, položila som donuty na smetiak a rozlúčila sa s Filipom. Jeho žene sa nepáčilo, že chodí behať s niekým, kto má prsia, tak sa prišiel rozlúčiť. Je to valídny argument. Nebola som [...]

Sláva víťazom

14.04.2024

Dvere za posledným narušeným chudákom sa zatvorili a Timo si unavene sadol do kresla na recepcii. Bezprízorne sa díval von. Bolo tam úplné ticho, iba jemné pradenie vonnej lampy rušilo naše bezrečie. Pozerala som sa pred seba a nad čímsi premýšľala. Nespomínam si už nad čím, mala som celkom prázdnu hlavu. Nemám rada, keď sa to deje. Vadí mi to. Ak môj mozog nemá [...]

Koniec sveta

01.04.2024

Mám slabosť pre miesta, kde zastal čas. Také, kde neexistuje sentiment minulosti, ani ťažoba budúcnosti. Miesta, ktoré sú iba tu a iba teraz. Nájdete ich, keď budete kráčať naboso po mokrom piesku a zarývať sa doň pätami. Jedno také poznám. Vždy, keď tam prídem, ocitnem sa v bubline dokonalého Teraz. Nikdy tam nikto nie je, len ja a chlap, ktorý býva na útese celkom [...]

Francúzsko, Paríž

Vo Francúzsku pobodali vojaka hliadkujúceho pred olympiádou

16.07.2024 07:35

Udialo sa tak niekoľko dní pred otváracím ceremoniálom olympijských hier.

Nemecká ministerka vnútra Nancy Faeserová

Nemecko zakázalo extrémistický časopis, urobilo tiež raziu vo filmovej spoločnosti

16.07.2024 07:22

Faeserová zároveň zakázala aj činnosť spoločnosti Conspect Film GmbH, ktorá sa zaoberá výrobou a distribúciou filmov a videí.

Donald Trump, ucho, obväz

Trump s obviazaným uchom na zjazde Republikánskej strany, ľudia skandovali bojuj

16.07.2024 07:00

Keď Trump vkročil do haly v Milwaukee, kde sa zjazd koná, prítomní skandovali "Bojuj! Bojuj! Bojuj!" a zaťali ruky v päste.

dron

Milión dronov za rok? Na Rusov sa v ukrajinských pivniciach pripravuje armáda strojov

16.07.2024 06:38

Námestník ukrajinského ministra pre digitalizáciu chce, aby Ukrajinci vyrábali za rok milióny dronov.

kontroverza

I know the voices in my head aren’t real, but sometimes their ideas are absolutely awesome.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 321
Celková čítanosť: 950980x
Priemerná čítanosť článkov: 2963x

Autor blogu

Odkazy