kontroverza

Patrím ku generácii detí, ktoré museli byť doma, kým nezačali svietiť pouličné lampy. Dnes, keď sa nad tým zamýšľam, príde mi to absurdné. Naši rodičia sa obávali, že sa nám na uliciach potme môže niečo stať, pretože nedôverovali cudzím ľuďom. Keď som sa prvýkrát presťahovala do veľkého mesta mimo SR, môj otec trval na tom, aby som so sebou nosila kaser. Ani tomu som nerozumela. Ak predsa ja idem von s tým, že nechcem nikomu ublížiť, prečo by niekto ubližoval mne? Mama vraví, že som roztomilo naivná. Otec vraví, že mi šibe. Obaja majú pravdu a ja ju mám vlastne tiež.

Rovnako, ako mnohí z vás, aj ja patrím ku generácii Detí ulice. Nie preto, že by sa o nás nemal kto starať, keď sme boli malí, práve naopak. Naši rodičia boli na nás takí prísni a tak veľmi sa o nás báli, že ulica nás lákala stále viac. Veci, ktoré sme sa na nej pred zotmením dozvedeli, boli zaujímavejšie, ako tie, ktoré sme sa dozvedeli doma. Nehovoriac o tom, ako zaujímavé boli veci, ktoré sme sa dozvedeli po zotmení. Občas nám všetkým stálo za to dostať zaracha, len aby sme ostali vonku o hodinu dlhšie a mohli nasiaknuť pravdy ulice.

Mala som 15 rokov, keď som sa na jednej súťaži mladých novinárov stretla so šéfredaktorom časopisu, ktorý už neexistuje. Páčila sa mu moja veľkohubosť, ako to sám nazval, a chcel, aby som sa po absolvovaní strednej školy zamyslela nad tým, či investigatívna žurnalistika nie je cesta, ktorou chcem ísť. Robila som novinárčinu štyri roky a robila som ju rada. Ale keď končíte strednú školu a vďaka vašej práci vám chodia naozaj zvláštne maily od naozaj zvláštnych ľudí, prehodnotíte to.

Dnes je mojim najlepším argumentom na to, ako presvedčiť ľudí v mojom okolí o správnej politickej voľbe, poukázanie na tvár Jána Kuciaka s dovetkom: „To som mohla byť ja“.

Bola som novinárka a dnes bude v uliciach veľa mojich kolegov, vďaka ktorým vie celý svet o tom, čo sa v našej spoločnosti deje. A predovšetkým – čo s tým my, ako občania tejto krajiny, chceme urobiť. Často sa stáva, že ľudia na Slovensku nadávajú na všetko, čo im príde pod ruku, avšak ešte častejšie sa stáva, že pre to, aby sa veci zmenili, aj niečo robia. Občianska iniciatíva v tejto krajine začala protikorupčnými pochodmi a ide ďalej. Mobilizácia všetkých ľudí, ktorí sú pri rozume, dosiahla historické maximum a už aj prokurátori ukazujú prstom na tých, ktorí sú priamo zodpovední za stav, v akom sa slovenská spoločnosť nachádza.

Študovala som filmovú scenáristiku. Stala som sa súčasťou spoločnosti umelcov, ktorí dnes úspešne reprezentujú svoje povolanie a vy všetci poznáte ich tváre, texty, filmy alebo obrazy. Umelecká komunita je komunitou citlivou a revolučnou zároveň. Z emócií, ktoré v nás bublali veľmi dlhý čas, vznikali hodnoty a diela, vďaka ktorým môžeme považovať Slovensko za liaheň talentov.

Bola som scenáristka a dnes bude v uliciach veľa mojich kolegov, pretože im to nie je jedno. Pretože si uvedomujú, že v Gulagu sa síce vytvorilo veľa skvelých diel, ale žiť v ňom nechce nikto z nás. Pretože žiť v spravodlivej spoločnosti je skutočne to najväčšie umenie.

Štyri roky pracujem v reklame. Zábavný priemysel bol odjakživa mojim cieľom, pretože dodnes si neviem predstaviť nič lepšie, ako dostávať peniaze za premýšľanie. Je to tá najťažšia a najlepšia práca zároveň.

Nálada na kreatíve bola vždy dobrá. Aj v čase, keď sa veci nestíhajú, keď sa sedí pod zapnutou neónkou do neskorej noci, je vždy priestor na humor, hoci i šibeničný. V posledných dňoch nás humor prešiel. Nikomu z nás nie je do smiechu, po celej firme sú rozhádzané odznaky, ľudia si vyrábajú transparenty a vtipné statusy na sociálnych sieťach mojich kolegov vystriedali nasrané slová a cynické vyjadrenia o aktuálnej situácii. Všetci k tomu majú čo povedať, pretože to všetci prežívajú.

Som marketérka a dnes bude v uliciach veľa mojich kolegov, pretože si uvedomujeme, že sloboda prejavu je absolútnym základom demokratickej spoločnosti, nehovoriac o tom, že je absolútnym základom našej práce. Stretnú sa dnes vonku marketéri zo všetkých reklamných agentúr a nikomu z nich nepôjde o to, aby zaplnili Instagram fotkami „Aj my sme tu boli“, ale o to, aby sa postavili za myšlienku, že nech sa deje čokoľvek, zdravý rozum musí zvíťaziť nad karafiátmi ku Dňu žien.

Väčšina mojich blogov sú literárne poviedky. Nepíšem spoločensko-politické pamflety, pretože si myslím, že na to je tu dosť iných blogerov, ktorí majú k týmto témam čo povedať.

Chcela som vás len požiadať, bez ohľadu na to, kto ste a kým ste bývali, vezmite dnes von svojich kolegov a stretnite sa s deťmi ulice po tom, čo sa zasvietia pouličné lampy, aby ste sa znova dozvedeli všetko, čo vám doma nemá kto povedať.