kontroverza

So ženami je to ťažké. Ťažšie, ako s mužmi. Pri hocičom. Nakupovaní, varení, dovolenkovaní, práci… ženy majú vždy akúsi zvláštnu tendenciu úplne všetko… no, ako by som to… skurviť.

Kedysi dávno som spoznala ženu, ktorá bola vlastne chlap. Teda, nebola chlap, len som si o nej myslela, že je chlap. Lebo sa tvárila, že je… a vždy, keď sa to niekomu snažím vysvetliť tak, ako teraz vám, tak sú z toho napokon všetci len zmätení. Aj to ženy spôsobujú. Zmätky.

Trvalo nám 7 rokov, 6 mesiacov a 2 dni, kým sme sa dostali do jednej postele. Nie preto, že by sme boli plaché. Alebo nebodaj #zaryto #hetero. Skrátka preto, lebo okolnosti nám to nedovolili urobiť skôr. Ak čakáte, že teraz príde aspoň dvojstranová explicitná sexuálna scéna, po ktorej k sobotnému obedu dostanú všetky zanedbávané manželky to, čo si zaslúžia, sklamem vás. Ale upokojte sa, aj ja som rovnako sklamaná.

,,Ženy sú v posteli celkom iné, ako muži,“ povedala som a škrabkala jej brucho.
,,V čom myslíš?“
,,Sú príjemnejšie na dotyk. A väčšinou vedia celkom presne, čo majú robiť. A majú tie krásne zadky v čipke a tak,“ usmiala som sa a pobozkala ju na rameno.
,,Si strašne povrchná,“ prekrútila očami. ,,Zadky nie sú všetko.“
,,Ja viem, aj cecky sú dôležité,“ žmurkla som a ona sa zasmiala a pretočila na bok tak, aby mi svojim dokonale vyskákaným pozadím zapasovala do lona.
,,Čo by si chcela robiť?“ zavrčala do vankúša.
,,Teba,“ nebývam ostýchavá po 7-ročnom platonickom vzťahu.
Rozosmiala sa a mávla rukou.
,,Nad čím premýšľaš?“ spýtala sa po chvíli.
,,Nad ničím,“ odpovedala som ako človek vlastniaci vaječníky.
,,Ale notak.“
,,Spi už,“ prikryla som ju.
,,Nie, chcem vedieť, nad čím premýšľaš!“
,,Nad ničím, o čo by som sa chcela podeliť.“
,,Akože ty sa so mnou po 7 rokoch nechceš podeliť o svoje myšlienky? Zrazu? Šak doteraz si nerobila nič iné!“

A ja som vôbec nevedela, čo jej mám povedať. Bol to stále ten istý človek a aj tak bolo čosi inak. Byt plný kníh a krabičiek od cigariet, obrovská posteľ a zapamätateľný smiech. Nič ma neprekvapilo. Všetko bolo presne tam a presne také, aké som to čakala. Čakala som tieto druhy kníh, čakala som túto veľkosť postele, čakala som tento obsah chladničky, aj túto značku cigariet… ale nečakala som, že emócia dokáže expirovať. Nie medzi ženami. Nie medzi ženami, ktoré sa poznajú tak dlho a tak dobre.

Ležali sme v posteli, rozprávali sa o našich spackaných vzťahoch a neuvedomovali sme si, že toto je len ďalší z nich. Ani jedna z nás to neprizná, pretože by to znamenalo, že pravdu nemal nikto. A to sa nesmie stať. Niekto vyhrať musí. O tom tento vzťah bol. O našich malých výhrach a prehrách, o slovných vojnách, ktoré vždy mali svojho víťaza a v konečnom dôsledku bolo jedno, kto ním bol, pretože ktosi vyhral.

,,Balí ma teraz jeden chlap,“ zaksichtila sa.
,,Vopred mi ho je ľúto.“
,,Nie, že by som zanevrela na mužov, ale tento ma teda nebere.“
,,Tak ho pošli do péčka,“ mávla som rukou.
,,Nemôžem, varí mi,“ mykla ramenom.
,,To je dôvod na vzťah.“
,,Myslíš, že nie?“
,,Čoby, kopa ľudí so mnou bola vo vzťahu len preto,“ zasmiala som sa pri spomienke na môjho posledného frajera, ktorý miloval moju kuchyňu, ale mňa ani zamak.
,,Som gastrokurva?“ skrivila pery.
,,Si.“
,,Mohla si povedať niečo milé.“
,,A uverila by si mi to?“ pobozkala som ju.
,,Vlastne ani nie,“ uškrnula sa a rozprávala mi o tom, akú strašnú alergiu má na mačky. Neuvedomujúc si, že sama je jednou z nich. Nechá sa hladkať, len keď ona chce a hladkačovi dovolí zájsť vždy len tak ďaleko, ako si to sama predstavuje. A ja často neviem, či je len plachá alebo tá wannabe dominancia ju prešpikovala spolu s lesbickým životom, pre ktorý sa tiež rozhodla úplne dobrovoľne. A nie preto, že by jej už došli muži. To bol dôvod môjho lesbenia. Ona sa stále tvári ako adolescentná panna, na ktorú nesmie nikto vztiahnuť ruku, inak poškvrní jej alabastrovú dušu. Alebo vagínu. Ale o tej neviem, či je alabastrová, zdráha sa ukázať.

,,Myslíš, že sa s ňou vyspíš?“ spýtal sa ma Bruno, keď som odchádzala do Prahy.
,,Neviem.“
,,A chceš sa?“
,,Neviem.“
,,Dnes si nejaká divná,“ zamračil sa.
,,Prečo myslíš?“
,,Ideš oslavovať naše výročie so ženou, s ktorou si 7 rokov nespávala,“ rozhodil rukami.
,,Dalo by sa to povedať aj ako – so ženou, s ktorou som sa 7 rokov priatelila – ale okey… je to žena, s ktorou som sedem rokov nespávala,“ rozosmiala som sa.
,,Prečo tam vlastne ideš?“
,,Lebo potrebujem vypadnúť a resetnúť mozog. A s tebou byť nemôžem.“
,,Nemám rád, keď sa ťa dotýka niekto iný,“ povedal úprimne.
,,Ale ty sa ma tiež nedotýkaš a ja som dosť haptický typ.“
,,Ja viem. Tak bež a vráť sa ukojená,“ povedal ako zaklínadlo a ja neviem, či to zafungovalo alebo nie, ale tak, ako som čakala, že sa v tomto meste na mňa spoza každého rohu vyvalí emócia, tak som si zrazu uvedomila, že je tu všetkého málo.

Málo lásky, málo nenávisti, málo spomienok, málo túžob, málo sexu, málo vášne, málo žiarlivosti, málo… málo, málo, málo.

V noci sme zaspali v objatí, v ktorom sme sa ráno zobudili. Tuhom, krásnom, horúcom, príjemnom, upokojujúcom. Ona prežila moje jarné chrápanie a ja jej celoročnú frigiditu. Urobila mi raňajky, podala mi počítač a s výrazom, ktorý nemá nikto iný, povedala: ,,Napíš mi poviedku.“

Sadla som si do jej retro kresla, počúvala retro rádio, dívala sa na zbierku kníh od Odeonu a začala písať.
Pre ženu, v ktorej ostalo priveľa z toho chlapa, ktorého som kedysi zúfalo milovala.
A on zúfalo miloval moje príbehy.
Kruh sa uzavrel.
Ďalší, prosím…