kontroverza

,,Zostal v tom meste ešte niekto, s kým si nespala?“ spýtal sa ma môj najobľúbenejší gay, keď som si balila kufor na víkend v Prahe.
,,Máš infekčnú chorobu a mentolový župan a robíš si srandu zo mňa?“ zagánila som.
,,Myslíš, že stretneš niektorého zo svojich ex?“ uškŕňal sa.
,,Pri mojom šťastí budú všetci spolu na obede v tom istom podniku, v ktorom dostanem infarkt.“
,,Jeden z nich je doktor, si za vodou,“ bavil sa na spomienkach na moju minulosť.
,,Bude mi stačiť šesť tričiek?“ bezradne som stála nad kufrom.
,,Aj tak budeš väčšinu času nahá. Porozprávaj mi o nich,“ usmial sa.
,,O kom?“
,,O tvojich pražských láskach.“
,,Ale bože…“ prekrútila som očami.
,,No tak! Som chorý a ty ma opúšťaš na celý víkend, dlhuješ mi to!“ prevrátil spodnú peru.

Sadla som si na posteľ, vzdychla, pokrčila nohy v tureckom sede a stáčala ponožky do spratných guličiek.
,,Prvý bol Zachary. Mala som 18, bola som idiot. Bol dokonalý,“ usmievala som sa pri myšlienkach na to obdobie.
,,Bol to feťák,“ doplnil ma Peťo.
,,Bol to úžasný mladý lekár, ktorý trochu nezvládal svojich démonov.“
,,Bol to feťák, ktorý sedával zvonka na okennej parapete a fajčil,“ odpil si z kávy.
,,Mal nádherné, šľachovité telo a pokérované podbruško,“ zasnívala som sa.
,,A ty máš od jeho skalpela 47 jaziev, lebo ťa rád rezal.“
,,Všetci máme svoje fetiše,“ mykla som ramenom.
,,Nikdy si sa na neho nehnevala?“
,,Bol prvý, kto mi zlomil srdce. Bolelo to tak, že som si bola istá, že zomriem,“ usmiala som sa.
,,A celý blogosvet jasá, že sa tak nestalo,“ pretočil buľvami.
,,Zoznámili sme sa 7. novembra. Narodeniny mal 1. augusta. Naposledy som ho videla 10. mája.“
,,Je to desať rokov, ako si to môžeš pamätať?“ zvraštil čelo.
,,Bol prvý, kto mi zlomil srdce… na to sa nezabúda,“ usmiala som sa a prehrávala si v hlave všetky tie neuveriteľné veci, ktoré sme spolu zažili. Miliónkrát som si predstavovala, aké by to bolo, keby sme sa stretli. Po desiatich rokoch kdesi v metre, alebo v parku pri vinohradskom divadle, kam sme chodievali fajčiť trávu a čítať skriptá z anatómie. Naučil ma milovať. Vďaka nemu som dnes taká, aká som. Mal 24, vyzeral ako Jared Leto, bol závislý na kokaíne a v noci sa stŕhal zo sna, lebo počul kričať svoju 6-ročnú mŕtvu sestru. Ale inak bol perfektný.

,,A kto bol ďalší?“ vstal a nalial mi pohár vína.
,,Marťas.“
,,To bol ktorý?“ zamyslel sa.
,,Výtvarník. Maliar. Košičan,“ uškrnula som sa.
,,Si zaťažená na východniarov?“
,,Len na Košičanov.“
,,Čo sa s ním stalo?“
,,Odišiel do Štátov a viac sa neozval. Ale má sa dobre…“ odkašľala som si.
,,Ako vieš?“
,,Počula som.“
,,Niekedy je lepšie nevedieť,“ mávol rukou.
,,Bol neuveriteľne talentovaný. Miloval parížsku modrú a pieseň Spin spin sugar… Tak mi hovoril. Sugar. A roky potom aj veľa iných ľudí,“ usmiala som sa.
,,Kedy sa naposledy ozval?“
,,30. januára 2011,“ vzdychla som.
,,A to si pamätáš prečo?“
,,Lebo to bol deň, keď som pochopila, že realita nie je iba jedna.“
,,Povieš mi viac?“ zodvihol pravé obočie.
,,Nemôžem.“
Zastala som na chvíľu pri myšlienke na človeka, ktorý mi do života vniesol tak šialene veľa krásy. Spomínala som na jeho ruky, ktoré mali vždy nejaký fľak od modrej, na vôňu riedidla, ktoré bolo cítiť v celom byte, na jeho naštvaný výraz tváre vždy, keď hovoril o svojej mame a nenávidel sám seba, lebo talent zdedil po nej… na jeho tuhé, horúce, priateľské objatia a vlasy padajúce do čela… myslela som na tú ukrutnú bolesť, ktorú cítil, keď sa ozval naposledy a ja som ju cítila s ním.

,,Tak ďalej,“ vzdychol Peťo.
,,Derek,“ zasmiala som sa.
,,Bože, ten sociopat v obleku?“ mávol rukou.
,,Presne ten,“ zasmiala som sa znova.
,,To trvalo dosť dlho, nie?“
,,Štyri roky.“
,,Preboha prečo? Veď ste spolu ani nespávali…“
,,Miloval moje príbehy. Fanaticky. Tak veľmi, ako som ich nedokázala milovať ani ja. Nechával ma spať vo svojich použitých košeliach, aj keď to považoval za divné. Voňali ako on. Mala som pocit, že ním celá nasiaknem. Bolo to magické,“ uškŕňala som sa celý čas, čo som o ňom hovorila.
,,Prečo ste sa rozišli?“
,,Lebo ma to už bolelo príliš.“
,,Čo s ním je?“
,,Je v Číne. Diplomatí.“
,,Také slovo nie je.“
,,To tvrdil aj on,“ usmiala som sa.
,,Klamal ti úplne vo všetkom,“ pozrel sa na mňa direktívne.
,,Ale veľmi precízne. Dokázal si vytvoriť príbeh, na ktorý som štyri roky neprišla. Urobil z autora postavu. To dokáže málokto,“ zamyslela som sa nad rokmi, keď som neodtrhla ruky od klávesnice počítača, len aby som mu každé ráno ku káve napísala príbeh, ktorý si nikto na svete neprečítal radšej. Bol to môj najvernejší fanúšik a ako ho poznám, je ním dodnes. Mňa už neľúbi, ale moje príbehy bude ľúbiť navždy.

,,Je možné niekoho z tých ľudí označiť za lásku tvojho života?“
,,Z Pražákov? Nie. To nie,“ pokrútila som hlavou.
,,Fakt?“
,,Láska môjho života bol Bruno,“ povedala som potichu.
,,Prečo?“
,,Pretože mi ublížil najviac zo všetkých ľudí na tejto planéte. A na to nikdy nezabudnem. Pretože ma miloval najviac zo všetkých ľudí na tejto planéte. A na to tiež nikdy nezabudnem. Bola som živá a mŕtva zároveň, keď bol so mnou. Bol moja kapsulka s jedom. Môj raj. A moje inferno.“
,,Schrödingerova láska,“ mávol rukou.
,,Presne tak,“ prikývla som, zazipsovala kufor a do predného vrecka napchala tri balíčky papierových vreckoviek. Lebo občas zvyknem plakať. A keď idem do Prahy, viem, že napokon plakať budem.

Roky som si myslela, že milovať alebo nenávidieť možno len človeka. Praha mi dokázala, že milovať a nenávidieť zároveň možno aj mesto.
Mesto, v ktorom som sa naučila byť ženou.
Mesto, v ktorom som niekoľkokrát skoro zomrela.
Mesto, v ktorom ostalo priveľa mojej lásky na to, aby som sa doň už nikdy nevrátila.

Postavila som kufor ku dverám, vošla do spálne, ľahla si na posteľ a začala počítať ovečky.
Lebo už len raz sa vyspím a budem naspäť.
V meste, z ktorého som vlastne nikdy neodišla…