kontroverza

O chvíľu to bude rok. Viem, že sme si povedali, že na deň, keď sme sa zoznámili, nebudeme spomínať, pretože to bolo také príšerné, ako len mohlo byť, ale nedá mi to. Kým som sa cez tvoj pancier dostala k tomu príjemne mäkkému jadru, trvalo to viac ako mesiac. A potom si na dva mesiace odišiel. Bez rozlúčky, bez pozdravu, len si tak šiel…
,,Prečo si sa vrátil?“ spýtala som sa ťa v polovici septembra zmordovaná životom.
,,Lebo si ma volala,“ povedal si bezemočne.

Pýtala som sa aj na to, prečo si vtedy odišiel a ty si povedal, že preto, lebo som už bola príliš blízko. Vyháňal si ma z vnútra von, ako moľu zakuklenú v starom zimnom kabáte. Nechcela som preč, bolo mi v tebe dobre. Paradoxne najbezpečnejšie, ako mi vôbec mohlo byť.

Vraj ma už nečítaš. Lebo sa bojíš, že som ťa prestala ľúbiť a že som začala ľúbiť niekoho iného. Ako keby sa to dalo…
Sám vieš, že štatistická pravdepodobnosť je takmer nulová, nikto nebude múdrejší ako ty a kým mi na dvere nezačnú klopať fešáci z Anonymous, tak ani krajší ako ty.

Dúfala som v to, v čo si asi dúfal tiež. Že keď zíde z očí, zíde aj z mysle. Nie je deň, kedy by ťa moja myseľ nevygenerovala ako moju primárnu potrebu.

Ľudia vravia, že je to deštruktívne. Tento pseudovzťah plný tajomstiev a nechutných právd. To asi áno, ale nikto ma nevie deštruovať tak, ako ty.

Vráť sa, Bruno.
Nemám koho milovať.
Nemám komu písať.
Nemám si s kým dať brko na balkóne o pol štvrtej ráno.

Volám.
Počuješ ma ešte?