kontroverza

Nepoznám nikoho, kto by rád vynášal smeti. Pritom, je to naozaj jednoduchý úkon – každý z nás chodí denne von z bytu, ak je mobilný a zamestnaný. Napriek tomu, keď zbieham schody, s nevôľou sa dívam na veľké vrece odpadkov pred dverami, ako keby som verila tomu, že niekto zo susedov sa stane cez noc gentlemanom a vynesie to za mňa. Lebo nosenie smetí je mužská robota. A ja muža nemám. Nemala by som teda asi ani produkovať odpad.

Zbehla som dolu a vzala so sebou aj igelitku plnú šiat, ktoré som už nechcela nosiť a vravela som si, že možno niekto ešte bude chcieť.
Pri čiernom komunálnom stál chlap v šedej mikine. Usmiala som sa, dúfajúc, že mi to vrece vezme a vhodí ho dnu namiesto mňa.
A on to, čuduj sa svete, urobil.
,,Ďakujem,“ venovala som mu ďalší úsmev.
,,Nemáte začo,“ usmial sa tiež. Introvertne, zaskočene, roztomilo.
Položila som igelitku so šatami vedľa smetiaku a on sa na ňu zadíval. Vytiahol z nej ružové boá a neveriacky sa na mňa pozrel.
,,Je to rekvizita z kamoškinej rozlúčky so slobodou, ktorú už nikto nebude potrebovať,“ mykla som ramenom.
,,Ak uvidím bezdomovca v tomto, budem mať najkrajšie sviatky v živote,“ rozosmial sa a dal ružové páperie naspäť do tašky.
,,Aj bezdomovci môžu chcieť mať štýl!“ povedala som razantne.
,,Nechcete šálku čaju?“ uškrnul sa.
,,Nepijem čaj. Ale dala by som si kakao.“
,,Tu vedľa je…“
,,La putika, viem. Aj ja tam rada chodím,“ povedala som a v hlave si už predstavovala, ako si ho vezmem, kam budú naše deti chodiť do školy a ako nazveme psa. Mimochodom, Darwin. A bude to labrador. Len keby ste chceli vedieť!

Sadli sme si ku stolu, rozprávali sa a od prvej chvíle, ako som sa na neho pozrela, som mala pocit, že s ním potrebujem tráviť čas. Nie, že by som chcela. Potrebovala som to. Bytostne.
,,Mimochodom, ešte sme sa nepredstavili,“ usmial sa. ,,Som Adam, veľmi ma teší,“ podával mi ruku cez stôl ponad šálky s kakaom.
,,No tak to si robíš piču!“ vyšlo zo mňa ako z pravej dámy a Adam sa tak rozosmial, že mu tiekli slzy.

Na Štedrý deň pri smetiaku stretla Eva svojho Adama.
A žili šťastne, až kým…

***

,,Neverím, že už je to rok,“ spýtal sa ma dnes, keď v ruke držal veľké čierne vrece plné smetí.
,,Ani ja nie,“ márne som zadržiavala plač.
,,Som len na skok, ja…“
,,Ja viem,“ usmiala som sa nasilu. ,,Je Štedrý deň, človek by mal byť s tými najbližšími.“
,,To som teraz,“ vzal ma za ruku a pritiahol si ma bližšie.
Vrecko jeho nohavíc neprestajne vibrovalo.
,,Tvoja frajerka si to nemyslí. Bež už,“ pobozkala som ho na líce.
,,Chcel by som ostať, ale…“
,,Ja viem. To nič. Pekné sviatky, Adam.“
,,Pekné sviatky, Eva.“

Pobozkal ma a ja som sa dívajúc na jeho vzďaľujúci sa chrbát začala pýtať sama seba, akú trvanlivosť môže mať láska, ktorej sprievodným javom je vynášanie smetí trikrát denne a závan rozkladajúcich sa zvyškov z čínskej reštiky sídliacej za rohom…

***

A tak som sa rozhodla, že vám o tom budem rozprávať. Rozsiahlo a často.
O Adamovi, Eve a ich súkromnom raji pri kontajneri na plasty, ktoré vydržia na svete tak dlho, ako ich láska.
Navždy.