kontroverza

Neverím na telepatiu. Neverím na nič, čo nie je podložené reálnymi vedeckými štúdiami. Verím vo vesmír a recykláciu energie, verím, že človek, čo vymyslel pivo v plechovkách, by mal dostať Nobela a verím, že zvieratá mi rozumejú viac ako ľudia.

Ona verí na telepatiu. Lebo ona verí na všelijaké sprostosti. Aj na karmu a na ľudské dobro. Verí aj na dobro vo mne, hoci vy, aj ja, vieme, že tam žiadne nie je. Aj keď, ak mám byť celkom úprimný, možno tam nejaké je, ale patrí jej, nie je moje. Len ho zo seba nedokážem vyoperovať, tak ho tolerujem.

Sedel som doma a klikal, ako tomu ona hovorí. Myslím, že reálne vôbec netuší, čo robím a každého, kto má myš, považuje za IT. Nevyhováram jej to, lebo by som jej naozaj dlho musel vysvetľovať, čomu sa vlastne venujem a ju by to síce zaujímalo, dokonca sa obávam, že by to aj pochopila, ale ako ju poznám, stále hrozí riziko, že by povedala: ,,Nauč ma to!” a to už by som naozaj nezvládol. Pri jej divnom šťastí by bola nakoniec lepšia ako ja a ťať si do ega teda rozhodne nebudem!

Každopádne, niečo som cítil. Neozval som sa jej od incidentu v kaviarni a neviem, či som si to len nahováral, ale ako som tak sedel pred veľkým monitorom a nezapol žiaden z našich spoločných komunikátorov, cítil som, ako na mňa myslí. Ako dookola opakuje moje meno a ako sa so mnou chce rozprávať. Ja som nechcel. Chcel som byť ticho a vytrápiť ju. Alebo seba. Chcel som si dokázať, že ju vôbec nepotrebujem, lebo som ju nepotreboval tridsaťdva rokov svojho života, tak neviem, načo by mi bola teraz. Len tak medzi nami, myslel som na ňu celý deň, takže som si dokázal akurát tak veľké hovno, ale skúsil som to. A nenapísal. Hrdo, lebo som temná maskulinita.

Bolo asi pol jedenástej, vonku tma a šialená, odporná zima a ozvalo sa tlmené klopanie melódie na moje vchodové dvere. Nikto tak neklope, iba ona.
,,Ahoj,” usmiala sa na mňa, postavila sa na špičky a dala mi bozk na líce.
,,Čo tu robíš?” spýtal som sa a nebol som taký podráždený, ako tá otázka.
,,Celý deň mi odrážaš telepatiu, prišla som ťa kopnúť do píšťaly.”
,,Telepatia neexistuje.”
,,Tak prečo ju odrážaš?”
Občas mala nepriestrelnú logiku.

Prešla s plnou taškou z Tesca do mojej kuchyne a začala vykladať nákup.
,,Ty sa sem sťahuješ?” usmial som sa, keď som videl, koľko toho priniesla.
,,Bol si dnes vôbec vonku?” spýtala sa.
,,Iba trochu.”
,,Rozumiem.”
,,Čomu zase?” zamračil som sa.
,,Môžem trikrát hádať, kde si bol, či mi stačí raz?” pozrela sa mi tvrdo do očí a ja som tak nejak vedel, že vie.
Aj toto je telepatia?
Myslím, že som sa jej neozval aj preto. Asi som sa bál, že zo mňa bude cítiť inú ženu, lebo ona, odkedy si v puberte prefetovala v Prahe nosnú prepážku, tak cíti akosi viac.
Nepovedal som nič, ale mal som nevysvetliteľnú túžbu sa ospravedlniť. Ani neviem prečo, veď to nebola moja frajerka, ani moja žena, ani moja… vlastne, ona vôbec nebola moja, len som nevedel definovať ten bizarný druh vzťahu, v ktorom sme sa ocitli a aj tak som sa cítil previnilo.

Povykladala nákup na linku a viac sa v tom nevŕtala. Niekedy bola taká. Úsečná a pragmatická. Len zhodnotila fakty a bez akejkoľvek emócie ich prijala. Asi to vo mne vyvolávalo ešte väčší pocit hanby, než ten spôsob života, ktorý vediem. Mala zvláštny vplyv na moje emócie, ktoré som tiež veľmi nemal, kým som ju nepoznal. Votrelec vo farebných podkolienkach. Tak nejak v mojom svete pôsobilo toto dievča.

,,Ideš niečo variť?” spýtal som sa jej úplne ledabolo, ako keby sme spolu žili a bolo celkom prirodzené, že v mojej kuchyni je iný človek. V tej kuchyni nikdy nikto okrem mňa nevaril, len ona. Nemám rád, keď mi cudzí ľudia chytajú nože a hrabú sa v skrinkách. Ale ona môže, lebo dá vždy všetko presne tam, kde to bolo.
,,Mám strašnú chuť na francúzske zemiaky od rána, ale úplne tehotenskú, akože francúzske zemiaky a kvašáky, bože,” chytila sa za brucho.
,,Nehovor slovo tehotenský v tomto byte.”
,,Desí ťa?” zasmiala sa.
,,Hej.”
,,Tehotenský, tehotenský, tehotenský.”
,,Si veľmi zlý človek!”
,,Asi som to chytila od teba,” žmurkla a usmiala sa.
Začala šúpať zemiaky a ja som sa zadíval na ten nákup a bolo tam veľa nesúrodých potravín.
,,Ten zvyšok je načo?”
,,Na šalát, mali úplne parádne nakladané syry a sušené rajčiny. A asi spravím veterníky. Chceme veterníky?” zamyslela sa a skrivila pery.
,,To budeš variť do raňajok,” skonštatoval som.
,,Ak mi pomôžeš krájať, tak zemiaky sú v rúre za desať minút a môžem robiť veterníky. Do polnoci hotovo,” mykla ramenom.
,,Vôbec som nebol hladný, kým si neprišla,” zabručal som a naozaj som dostal chuť na niečo sladké. Aj slané. Aj hocijaké.

Prišiel som k nej a keď som sa jej prešuchol za chrbtom a obtrel sa o ňu, vydýchla a zovrela rukoväť môjho veľkého noža o dosť pevnejšie. Bojovala sama so sebou aspoň tak, ako som to robil ja. Nechcela, aby som vedel, ako veľmi je zo mňa hotová, ale skrývať to sa jej nedarilo ani zamak.

,,Počuj, nekúpime si tamerlane šach?” spýtala sa a krájala zemiaky na kolieska.
,,Veď ty nevieš hrať ani normálny,” uškrnul som sa, lebo som naozaj nečakal, že bude vedieť, čo je tamerlane.
,,Ale tento má ťavy, to by bola viacej sranda,” mykla ramenom, vyzliekla si hrubý hnedý sveter a obliekla moju prúžkovanú zásteru. Chvíľu som sa na ňu pozeral a uvedomil si, že som v tomto byte bol toľké roky sám a bolo mi to príjemné, až som netušil, že mi niekedy bude príjemné mať tu niekoho iného. Patrila sem. Patrila do mojej kuchyne, patrila k mojim psom, patrila ku mne. Nikdy by som to nahlas nepriznal, ale to neznamená, že som to tak necítil.

Načiahla sa po telefóne a spustila youtube.
,,Katarzia má nový album,” povedala.
,,Neviem, čo je Katarzia.”
,,Katarzia znamená očista.”
,,To viem.”
,,Je to slovenská speváčka, scenáristka z VŠMU, je úplne krásna a má novú skladbu, počkáj… tak,” ťukla do displeja a začala sa vlniť. Ukladala kolieska zemiakov na seba a dívala sa na hodinky na rúre, či neprevarila vajíčka.
Mal som rád, keď vyzerala takto. Aj keď spievala. Nebola to najlepšia speváčka na svete, ale mala príjemný hlas. Tvrdenie, že je prefajčený, som vymenil za zamatový a to sa jej už páčilo o dosť viac.
,,…dva metre do výšky a IQ 1000, nízke je len to, že sa teší, keď ťa zničí, sme súčasť jeho masakru, má svoju vlastnú HaHa crew…” spievala si a vlnila bokmi, kým ukladala poslednú vrstvu párkov, ktoré som jej pokrájal.
,,To ani náhodou,” povedal som prísne Aronovi, keď sa na mňa smutne díval.
,,Otvor mi kabelku, prostredná priehradka,” povedala a ja som strčil ruku po lakeť do koženej tašky a vytiahol pletence pre psy.
,,Myslíš o tri kroky napred, páči sa mi to,” skonštatoval som, otvoril vrecúško a podal Aronovi adekvátnu náhradu ľudskej stravy. ,,Ty tu máš uhorky?” vytiahol som zaváraninový pohár z jej kabelky.
,,Hej, lebo nemám rada kupované, to sú moje,” ukázala na ne nožom.
,,Nosíš v kabelke za dva litre uhorky a psie odmeny?”
,,Toľko nestála. Ale neviem, koľko stála, to bol darček,” hodila rukou.
,,Ale stála, zlato,” zasmial som sa dívajúc sa na značku.
,,No a čo, je to len kabelka. Otvor tie uhorky,” pretočila očami.
,,Gendrové stereotypy. Ty máš zásteru a ja otváram zaváraninu.“
,,Pobúchaj to trochu, lebo zatvárala som to ja, takže nechcem, aby ti prasklo ego, ak to nepôjde na prvý pokus,” vysmievala sa mi.
,,Neser ma,” pozrel som na ňu prísne.
Vyplazila mi jazyk.

,,Poznáš Kurta Gödela?” spýtala sa, keď som si sadal na barovú stoličku oproti nej a díval sa, ako začína piecť.
,,No ja áno, ale odkiaľ ho poznáš ty?”
,,Ako by som mohla nepoznať človeka, ktorý navrhol teorém neúplnosti, ktorý hovorí, že každý samokonzistentný systém axióm dostatočne rozvinutý na opis celočíselnej aritmetiky umožní predpoklady o celých číslach, ktoré sa nedajú ani dokázať, ani vyvrátiť na základe axióm,” rozhodila rukami.
Strašne som sa zasmial.
,,Tušíš, čo si vôbec povedala?”
,,Ani náhodou, naučila som sa to naspamäť z wikipédie, lebo sa mi páči slovo axióma,” mykla ramenom a robila krúžky odpaľovaného cesta na papier na pečenie. Prisahal by som, že doma nemám cukrárenské vrecko, ale vytiahla ho z môjho posledného šuflíka. Už si tu necháva svoje veci. To je celkom nebezpečné… ,,No ale nie to som chcela! Vieš, ako zomrel?”
,,To teda neviem.”
,,Mal chorobný strach z otravy, takže nezjedol nič, čo mu nepripravila jeho žena a keď sa raz ocitla v nemocnici, odmietal jesť, až sa vyhladoval nasmrť,” povedala.
,,A vraj ja som paranoidný,” zasmial som sa.
,,Nemal by si jesť nič, čo nenavarím ja!” dupla si.
,,To by si tu musela bývať, ja som často hladný.”
,,Deal,” mykla ramenom.
,,Mohol som sa takto nechať nachytať?” rozosmiali sme sa obaja a ona vzala uvarený krém a brala ho na balkón.

Upratovala zvyšky múky z pracovnej dosky a keď ich zarovnala do súvislej čiary, zasmiala sa. Bolo to niečo medzi smiechom, odfrknutím a cynickým povzdychom, presnejšie.
,,Dala by si si lajničku?” spýtal som sa.
,,Nie. Vedel si, že láska má na ľudský mozog rovnaký účinok, ako kokain?”
,,Nevedel. To teda láska nie je veľmi zdravá.”
,,Pri rozchode sa človek cíti rovnako, ako v kokaínovom absťáku.”
,,Ako chutí kokain?”
,,Ako nebo v lajne,” povedala stroho a ja som sa musel usmiať, lebo som vedel, že napriek príšernosti jej skúseností, to obdobie, keď jej niekto sfúkaval čiary zo žliabku medzi prsiami, nepovažovala za zlé. Ak mám byť celkom úprimný, na jednej strane mi to prišlo ako sexy vizualizácia, na strane druhej by som toho debila zabil.

Utierala precízne každý kúsok linky, ktorý stihla zašpiniť a jej telefón automaticky prehrával skladby.
,,…look at the stars…” spievala si.
,,Dnes bude jasno, pozrieme sa?”
,,Jasné! Vedel si, že podľa výpočtov sú v našej galaxii dve miliardy planét, ktoré majú rovnaké podmienky pre život ako Zem?”
,,A na ktorej by si žila najradšej?” usmial som sa.
,,Ja by som nechcela na inej planéte, ja by som sa chcela prechádzať po Mliečnej dráhe. Vedel si, že keby si šiel rýchlosťou svetla, prejdeš ju za stotisíc rokov?”
,,Kde chodíš na tie čísla?” udrel som sa do čela.
,,Vychádza ti to inak? Vezmi si papier a ceruzku a prerátaj to, ak mi neveríš!”
,,Ale verím…” podoprel som si bradu a pozeral sa, ako krája maslo.
,,Ale ja by som sa neprechádzala rýchlosťou svetla, len tak normálne,” mykla ramenom.
,,Bosá?”
,,Uhm.”
,,Umrzli by ti nohy.”
,,Keby si šiel so mnou, tak nie.”
,,Prečo myslíš?”
,,Lebo keď som s tebou, je mi teplo.”
,,Lebo muži premieňajú energiu na teplo.”
,,Nie, preto nie,” usmiala sa na mňa a ja som sa nemusel pýtať, prečo áno, lebo odpoveď som poznal, tak som sa iba usmial tiež.
Prešla okolo mňa a vzala ten vychladnutý krém z balkóna.

Keď mi prechádzala za chrbtom okolo ostrovčeka barového pultu, pritisla sa ku mne, jednou rukou ma objala a pobozkala kamsi medzi lopatky. Iba tak. Potom prešla do kuchyne a začala do toho vanilkového krému vmiešavať pokrájané maslo.
Pochopil som, čo myslela tým teplom. Aj mne ostalo.
,,Povedz nejaké smiešne cudzie slovo,” prešiel som prstom po jej youtube a pustil Bloodhound gang.
,,Ithyphallofóbia,” vypla mixér.
,,Čo to je?”
,,Chorobný strach z erekcie.”
Zasmial som sa.
,,Ešte.”
,,Sesquipedalofóbia.”
,,To som už asi počul.”
,,Strach z dlhých slov.”
,,Do tretice?”
,,Sapiosexualita.”
,,To znie celkom nechutne.”
,,Je to sexuálna deviácia, pri ktorej postihnutého najviac vzrušuje intelekt.”
,,To máš ty?”
,,Hej.”
,,To je milé. Opravujem to nechutné.”
,,Chceš navrch karamel alebo čokoládu?” pozrela sa na veterníkové cesto naplnené krémom a šľahačkou.
,,Pol na pol?”
,,Dobre,” mykla ramenom.
Dosť by ma zaujímalo, ako sa hovorí sexuálnej deviácii, pri ktorej sa človek obáva, že sa zamiloval do niekoho, do koho sa nechcel. Tou sme asi trpeli obaja. Ona vedome a priznane a ja podvedome a v tichosti.

Nechala topiť čokoládu vo vodnom kúpeli, oprela sa o linku a s rukami prekríženými na prsiach sa mi uprene dívala do oči. Usmievala sa a vyzerala šťastne. Mal som rád, keď bola šťastná, vtedy som bol tiež.
Jej youtube však počúval viac ju ako mňa.
,,…I’m in the corner, watching you kiss her, ó ó ó…” spievala.
,,To je ten chlapec, čo sa ti tak páči?”
,,Calum, áno,” usmiala sa.
,,Je to smutná skladba.”
,,…I’m giving it my all, but I’m not the girl you’re taking home, ú ú ú… I keep dancing on my own…” privierala oči a myslím, že na moment bola v dimenzii, v ktorej som neexistoval. Bola tam sama a spievala si o tom, čo ju bolí a čo mi nikdy nahlas nepovie, lebo by som asi povedal čosi v zmysle, že ak sa jej to nepáči, tak môže ísť. Lebo ja som taký. Občas.
Otvorila oči a usmiala sa. Smutne.
,,Hej, smutná pesnička,” nadýchla sa, vypla sporák a začala ponárať vršky veterníkov do polevy. ,,Je jej veľa, nechcem ju vyhodiť, dnes budú čokoládové, nabudúce urobíme karamel, dobre?” povedala zmierlivo.
Prikývol som.
,,Vedel si, že satelity od NASA, ktoré merajú vzdialenosť medzi sebou, aby sa dali lepšie spočítať gravitačné anomálie, sa prenasledujú a volajú Tom a Jerry?” položila tácku so zákuskami bokom.
,,No, kým nie Pat a Mat,” vzdychol som.

Postavila predo mňa kocku zapečených zemiakov a do malej misky položila dve uhorky.
,,Prečo si ich nedala na tanier?”
,,Lebo podľa mňa určite nemáš rád, keď sa nálev zo zaváraniny dostane k jedlu a rozmáča ho.”
,,Podľa mňa ma máš za väčšieho autistu, ako som.”
,,Mýlim sa?”
,,To som nepovedal.”
,,Jedz,” mykla bradou a mne chuť tých zemiakov úplne pripomenula detstvo.

Dojedli sme a ona si sadla do rohu gauča s Aronom na stehnách.
,,Budeš pracovať?” spýtala sa a zabárala mu prsty do kožucha.
,,Dnes vlastne nie,” povedal som a samého ma to prekvapilo. Chcel som sa jej venovať. A asi si tak trochu vyžehliť celý dnešný deň.
,,Mám ísť preč?”
,,Nie, ostaň,” sadol som si vedľa nej a vystrel ľavú ruku na operadlo gauča.
Zložila si hlavu na moju hruď a obaja sme boli ticho. Chvíľu. Lebo ona nevie byť ticho veľmi dlho.
,,Vedel si, že ľudskému mozgu na vyhodnotenie, či sa ti niekto páči alebo nie, stačí 90 sekúnd?”
,,Tebe, podľa mňa, aj deväť,” usmial som sa.
,,Hej, ja sa rozhodujem rýchlo.”
,,A čo si si myslela, keď si ma uvidela prvýkrát?”
,,To ti nepoviem.”
,,Prečo?”
,,Lebo by si bol namyslený.”
,,Povedz!”
,,Že by som dala čokoľvek, aby som raz mohla sedieť na tomto gauči a byť ti tak blízko,” zašepkala.
,,Naozaj?”
,,Naozaj.”
,,To je pekné.”
,,A ty si si myslel čo?”
,,Že tie prsia sú fakt veľké.”
,,Debil,” zasmiala sa a udrela ma.
,,Neviem, čo som si myslel. Pozerala si sa na mňa tak, ako sa na mňa ešte nikto nepozeral, bol som trochu v rozpakoch, veľmi som nemyslel.”
,,Prepáč.”
,,To nebola výčitka.”
,,Viem. Aj tak prepáč.”
,,Je to niečo, čo sa nedá ovládať. To mám na tebe rád. Nedokážeš sa ovládať.”
,,To sa teda dokážem!”
,,Ani trochu. Na tebe je hneď vidieť, čo cítiš. A keď to už viem dešifrovať ja, tak to musí byť fakt jasné každému.”
,,A čo som vtedy cítila?”
,,Podľa mňa tak stotisíc vecí.”
,,Hej. To je pravda.”
,,Veríš na zázraky?”
,,Keďže sedím na tomto gauči, tak asi áno.”
,,Ja nie, ale odkedy ťa poznám, nepovažujem ich za vylúčené.”
,,Niekedy mi hovoríš veľmi pekné veci,” usmiala sa a pozrela na mňa veľavravne.
Pobozkal som ju na čelo, vstal a priniesol nám obom z linky ten veterník.

Odklopila klobúčik svojho zákusku a strčila prst do krému.
,,Máš tú šľahačku aj na nose,” usmial som sa.
,,Máš rád dievčatá s bielym na ksichte,” žmurkla.
A viem, že to myslela ako žart, ale dnes mi to neprišlo až také vtipné, lebo to, čo mi nevyčítala ona, som si vyčítal ja.
,,Vedel si, že…” chcela zachrániť situáciu ďalším bezpredmetným faktom, tak som položil tanier na stolík, pritiahol si ju bližšie a prisal sa jej k perám.
,,Vedela si, že keď veľa rozprávaš, celkom ťa stačí pobozkať, aby si bola aspoň hodinu ticho?” spýtal som sa, vyložil si nohy a zahryzol do zákusku.
Prikývla.