Vietor je zvláštny úkaz. Je to dôsledok vyrovnávania atmosferického tlaku. A dôsledkom tohto dôsledku sú sukne vyfúknuté nad hlavu, keď stojíte na križovatke, rovnako, ako strapaté vlasy a slziace oči. Nikto vietor nemá rád, ale ja sa naň rada dívam. Rovnako, ako na dážď. Sedím v rohu gauča s dekou cez nohy, v ruke zvieram veľkú šálku s kávou a pozerám sa, ako sa stromy skláňajú k zemi.
Oskar sedel za pracovným stolom a otravné klikanie myšou som počúvala celý týždeň. Nerozprával, nepočúval hudbu, nespal. Vídavala som celý čas len jeho zátylok a keď som k nemu prišla a pobozkala ho, iba sa usmial a nepovedal nič. Nechcel byť rušený.
Dívala som sa na dážď a vietor za oknom, potom som sa dívala na neho a čakala. Na to, kedy si nájde čas aj na mňa. Na nás. Na to, aby všetky tie roky mali nejaký význam.
,,Dva roky sú dlhá doba, ako si to vydržala?“ spýtal sa ma raz, keď sme ležali v posteli.
,,Čo ako som vydržala?“
,,Ľúbiť ma a nič za to nedostať.“
,,Ale ja som za to dostala teba.“
,,Ale vtedy si ešte netušila, že sa to stane,“ mykol ramenom.
,,Tušila,“ uškrnula som sa.
,,Naozaj?“ zodvihol pravé obočie.
,,Chcela som to viac, ako čokoľvek iné na svete. Muselo sa mi to podariť,“ nahla som sa k nemu a pobozkala ho.
,,Aj si pre to niečo robila? Dnes už mi to môžeš povedať,“ usmieval sa a vyzeral spokojne a pokojne.
,,Akože, či som ťa do toho vmanipulovala?“
,,Uhm.“
,,Nie, nebolo treba. Zamiloval si sa do mňa tak, ako ja do teba. A proti tomu sa skrátka nedalo bojovať… je na svete len málo vecí, proti ktorým sa nedá a ja viem, že si si medzi nimi musel vybrať, ale ono to ide celkom dobre spojiť, ak má človek dosť trpezlivosti a odvahy,“ preplietla som si prsty ľavej ruky s jeho pravou a palcom mu prechádzala po hánkach.
,,Ako človek som úplne proti všetkým zásadám, ktoré vyznávaš,“ vzdychol.
,,Práve preto je tá láska taká veľká. Musela bojovať proti mnohému,“ pohladkala som ho po líci.
,,Prečo si toľko čakala?“
,,Zvláštna otázka…“
,,Logická.“
,,Myslím, že som s tým nemohla nič urobiť. A ak s nejakou situáciou nevieš nič urobiť, tak sa jej musíš podvoliť a akceptovať ju, lebo vzdor nič nezmôže,“ zodvihla som obe plecia.
Dnes, sediac na jeho gauči a koketujúc v myšlienkach s jeho temenom, sa sama seba pýtam Prečo toľko čakám?, no iné vysvetlenie stále nemám. Moja krehká trpezlivosť dostáva lakťom do rebier vždy, keď sa ráno zobudím a on vedľa mňa neleží. Vstanem, prejdem do kuchyne, urobím si kávu, naraňajkujem sa, sadnem do rohu gauča s počítačom na kolenách a do ďalšej kapitoly nášho vzťahu zapisujem, že som sa síce načakala dva roky, ale stále som sa nedočkala.
Na strane druhej…
Celá debata | RSS tejto debaty