kontroverza

Nepriatelím sa so svojimi bývalými partnermi. Nie preto, že by mi to bolo nepríjemné, skrátka sme si k sebe po rozchode nikdy nenašli cestu. O to prekvapenejšia som bola, keď som na telefóne uvidela Krisovo meno.

,,Áno?” zodvihla som opatrne.
,,Ahoj Marry, tu je Kris, neviem, či ma máš ešte v telefóne…”
,,Mám.”
,,Viem, že je absolútne nevhodné žiadať ťa o pomoc, ale neviem, komu inému by som zavolal… mohla by si, prosím, prísť?” znel naozaj zúfalo.
,,Kam vlastne?”
,,Rovnaký vchod, len o poschodie vyššie.”
,,Daj mi 15 minút,” zložila som a sedela v kancelárskom kresle ešte hodnú chvíľu. ,,Chalani, na zvyšok dňa mám home office,” vzala som si kabelku a nečakala na odpoveď, len vybehla z dverí. Ani neviem prečo. Nemala som dôvod mu pomáhať, ale… nemohla som inak.

Zaparkovala som na mieste, na ktorom som parkovala vždy. Zazvonila som na zvonček s jeho menom a dvere pípli. Pred vstupom do bytu stál chlap, ktorého som spoznávala iba matne. Vyzeral unavene, nevyspato a smutne.
,,Vďakabohu,” silno ma objal a ja som zvnútra počula šialený detský plač.
,,Čo sa to tam robí?” zamračila som sa, vošla dnu a prešla do obývačky, v ktorej bol bordel, ako na internátnej chodbe v časoch, keď som sa tvárila, že študujem.
,,Nedokážem ju utíšiť už tri hodiny, susedia mi klopú každých 20 minút…”
,,Princeznička na bále potratila gorále?” pozrela som sa smerom k postielke, v ktorej v ružovom pyžamku stálo dievčatko s vyplakanými orieškovými očami. ,,Aký je dôvod vášho plaču, slečna?” spýtala som sa, sklonila k nej a vytiahla ju von. Pritisla som si ju k hrudi a hladkala po chrbátiku. Po chvíli si dievčatko hlasno grglo, šplech Nutrilonu mi skončil na ramene a plač ustal.
,,Ako si to…” šokovane sedel a díval sa na mňa.
,,Mala iba bublinku v brušku,” usmiala som sa, pobozkala dievčatko na čelo a uložila naspäť do postieľky aj s hračkami, ktoré boli porozhadzované po nábytku.
,,Si skvelá, vieš?” usmial sa.
,,Kris, čo sa tu deje?” sadla som si na gauč oproti nemu.
Sklopil zrak.
,,Kristián, kde je Linda?”
,,Keď mi hovoríš celým menom, viem, že je zle,” uškrnul sa.
,,Kde máš ženu?” spýtala som sa bez náznaku úsmevu v tvári.
,,V Londýne alebo Paríži alebo Barcelone… neviem,” mykol ramenom a sťažka vzdychol.
,,Predvádza?” zarazila som sa.
,,Nie, odišla. Vraj si mám skúsiť vychovávať dieťa sám, ak mám pocit, že je to také jednoduché a ona bude zatiaľ cestovať,” nepozrel sa mi do očí ani raz. Hanbil sa ako pes, hoci vedel, že ja sa mu smiať nebudem.

Chvíľu som bola úplne ticho a premýšľala, čo s touto situáciou, bizarnejšou, než kedykoľvek predtým, robiť.
,,Je zvláštne, že zo všetkých ľudí na svete som po takej dobe zavolal práve tebe, nie?” povedal potichu.
,,Vlastne ani nie…” vzdychla som, vstala a začala zhromažďovať hračky pohádzané po zemi.
,,Myslím, že som ti ublížil najviac zo všetkých ľudí a aj tak si prišla… prečo?” zodvihol obočie.
,,Možno práve preto.”
,,To nedáva zmysel.”
,,Ako dlho si nespal, Kris?”
,,Sára má rok a pol, takže asi… rok a pol,” vzdychol.
,,Živé dieťa?” usmiala som sa na ňu.
,,Nezvládnuté dieťa. Linda na to sere. Alebo možno nesere, ale nejde jej to. A mne tobôž, poznáš ma,” mávol rukou.
,,Vráti sa?”
,,Myslím, že áno.”
,,Choď si dať sprchu, ja tu zatiaľ upracem,” triedila som použité a čisté detské šaty pohádzané po všetkých kusoch nábytku.
,,To ale nemusíš robiť.”
,,Ja viem. Choď si dať sprchu.”

Kým vyšiel zo sprchy, upratala som mu obývačku, prezliekla dieťa a objednala jedlo, lebo na to, aby som ešte aj varila, by som musela dostať viac, ako dva pekné úsmevy. Zvláštne, ako si človek po rokoch, čo ho niekto sústavne vodí za nos, konečne vybuduje takú integritu, ktorú už nepredáva pod cenu.
,,Zázračnica,” povedal stojac vo výklenku dverí. Utieral si mokré vlasy šedým uterákom a ja som si pri pohľade na neho uvedomila, ako veľmi mi celý ten čas chýbal. Ako dávno už to je…
Zvonček zdola zaznel, ja som povedala číslo poschodia a prevzala od mladého kuriéra s dredami viac, ako len obed.

Položila som na kuchynskú linku štyri veľké boxy s jedlom.
,,Čo dobré to je?” postavil sa.
,,Všetko, čo máš rád a nejedol si to, odkedy sme sa naposledy videli,” usmiala som sa.
,,Ako vieš, možno to jem denne.”
,,Hej? Pri žene s konfekčnou veľkosťou 36?” zasmiala som sa nahlas.
,,Si zbytočne predpojatá.”
,,Ak otvorím túto skrinku, nájdem brezový cukor, stéviu, špaldovú múku, čokoládu s 90% obsahom kakaa, čierne cestoviny a chia semienka?” usmiala som sa.
,,Ty si sa tam už určite pozerala!”
,,No way,” otvorila som skrinku a to, čo som v nej nenašla, bolo v tej vedľajšej.
,,Prestaň, nič to neznamená.”
,,Chceš vedieť, čo mám v mištičkách či nie?” otvárala som veľkú červené igelitovú tašku z donášky.
,,Chcem!”
,,Takže… ako prvé tu máme… tram ta da dááááám – štyri čerstvé, voňavé, ešte horúce – lángoše!”
,,Bože…”
,,Ako druhé, pochopiteľne, francúzske krémeše!” žmurkla som.
,,Nieee,” zložil si hlavu do dlaní.
,,Keby ti bolo málo, tak bolonské špagety ti urobia dobre. Nie sú ako od tvojej mamy, ale sú chutné,” usmiala som sa.
,,Ty si číre zlo!”
,,A na záver – aby sme to vygradovali – nehynúci, vždy dokonalý – cheesecake!”
,,Neviem, čo ti na to povedať. Si úžasná,” vzdychol.
,,To nie je všetko,” vytiahla som z alobalovej guče pytlík s trávou.
Rozosmial sa oslobodzujúco, ako už dávno nie.

Sadla som si na na gauč, strčila mu do ruky lángoš s kečupom a syrom a motala joint do farebného papierika, ktorý si so sebou nosím stále v kabelke.
,,Bude mi strašne zle,” povedal s plnými ústami.
,,Jedz pomaly, aby si mi nevolal nadránom, že mám prísť varovať dieťa, lebo máš žlčníkový záchvat,” zasmiala som sa.
,,Nemali by sme húliť, keď je tu malá, nie?” zažmúril.
,,Pozri sa na ňu,” kývla som hlavou k postieľke.
Dievčatko spalo pokojne a odfukovalo ako o polnoci.
,,Ako si ju uspala?”
,,Pritisla som ju k sebe a hladkala po hlavičke.”
,,Mňa si kedysi uspávala rovnako…”
,,Áno, platia na ňu rovnaké princípy. Je tvoja, môžeš si byť istý,” uškrnula som sa. ,,Poď,” kývla som smerom k balkónu.

Horiaci papierik voňal široko-ďaleko. Kristián stál vedľa mňa opretý o parapetu a vyfukoval. Neprestajne sa na mňa díval. Vďačne a smutne.
,,Mal by si sa vyspať, Kris,” podala som mu brčko.
,,Nestíham. Nedá sa mi v poslednej dobe veľmi…” zadíval sa do zeme.
,,Ja viem. Skúsime to ako kedysi, dobre?”
,,Budeš ma hladkať po vlasoch?” usmial sa.
,,Budem. Zaspíš a pôjdem,” usmiala som sa tiež.
,,Niekedy si prajem, aby si tu bola,” vypadlo z neho.
,,Viem, ale nejde to.”
,,Prečo?”
,,Vybral si si inú ženu,” mykla som ramenom.
,,Občas by som od tohto všetkého fakt rád zdrhol.”
,,Ja viem, ale začni premýšľať, či je to to, čo chceš.”
,,Som unavený a ak mám byť úprimný, čo po tráve, akiste vieš, bývam, tak ja ani neviem, ako som sa do tohto zacyklil. Ja som ani nechcel deti, proste sa to stalo. Ani neviem, či ich mám rád. Hlavne im nerozumiem…”
,,Ale áno. Rozumieš. Len potrebuješ lepšieho sparinga, ako máš,” povedala som trochu uštipačne.
,,Hneváš sa na mňa, však?” spýtal sa smutne.
,,Nie, len mi je smutno.”
,,Kvôli mne?”
,,Ľúbila by som vás oboch, ale rozhodol si sa inak. Nemôžem s tým nič urobiť. Tak poď, idem ťa uspať a pôjdem,” vzdychla som.

Vošli sme dnu a Kris na moju poslednú poznámku nijako nereagoval.
,,Do spálne?” ukázal smerom k bielym dverám.
,,Nie, to je priestor, ktorý si nedovolím narušiť. Poď tu,” usporiadala som mu kaskádovito vankúšiky na gauč a rozprestrela deku. ,,Budete so Sárinkou spať spolu. To je také nepísané pravidlo – máš spať vtedy, keď dieťa, ak sa dá.”
Kristián si ľahol, ja som ho prikryla a sadla som si na koberec vedľa gauča. Zložila som hlavu na vankúš vedľa neho, pobozkala ho na nos a hladkala po vlasoch. Pokojným hlasom som mu rozprávala bájku o tom, ako sa sova a veverička skamošili sediac na konári, na ktorom im bolo dobre a po chvíli už spal ako drevo.

Dívala som sa na toho muža, ktorý mi bol kedysi všetkým a potom na ten chaotický priestor okolo. Potrebovali len pokoj. On, aj jeho dcéra. Pokoj, ktorý podceňoval celý svoj život a pritom bol pre neho primárny, len si to neuvedomoval.

Vstala som, pobozkala na čelo jeho aj Sáru a odišla. Lebo on už všetko mal. Krásnu ženu, zdravú dcéru, obrovský byt v luxusnej štvrti, konto, ktoré nemalo hranice, aj chladničku, čo na neho rozprávala v trinástich jazykoch. Jediné, čo som mu mohla odovzdať, som mu dala.

Pokoj…