kontroverza

Často sme sa smiali na tom, aké by to bolo, keby sme sa stretli iba tak. Keby sme do seba vrazili na ulici, alebo v potravinách, alebo by sme vedľa seba sedeli v lietadle cestou na dovolenku a určite aspoň do Austrálie, nech máme dosť času cítiť sa hlúpo.
,,Privoláme si to,“ napísala som mu raz pobavene.
,,Ja by som si to asi rád privolal.“
,,Ja by som si to aj rada reálne dohodla, ale ty robíš caviky,“ odfrkla som na telefón, ako keby ma mal cez tie písmená počuť.
,,Vieš dobre, prečo je to tak, ako to je.“
,,Čo neznamená, že ma to nesere.“

Sedela som v električke a dívala sa von počítajúc filmové plagáty, ktoré mi ho pripomínali. Kým som prišla domov, bolo ich 13. Pekné číslo, príslušné.
,,Tánička, dnes večer robíš čo?“ ozvalo sa mi zo slúchadla.
,,Rudko, neviem ti takto narýchlo povedať,“ imitovala som jeho homoprejav.
,,Ideme s Majom na jeden hi-so raut, nejdeš s nami?“
,,Čo ti ja viem…“ ksichtila som sa.
,,Bude to moderovať Mitaš.“
,,Tak potom už veru viem! O koľkej a kde?“
,,Prídeme po teba o siedmej,“ zasmial sa.
,,Sedí.“

Marián Mitaš. Bože. Býva v dome oproti a vždy, keď ho stretnem, mám slinky až na špičkách topánok. Chodí venčiť psa alebo dve malé copaté dievčatká. Nosí športové obleky a pôsobí veľmi pokojne. Tak pokojne, že keby ma jeho stoická povaha chcela priviazať k radiátoru, vôbec by som sa nebránila.
,,Netuším, kto je Mitaš,“ napísal mi raz, keď som mu ho v správach ospevovala cestou z práce.
,,Herec. Moderuje teraz takú show!“
,,Ja nepozerám telku.“
,,Telku ani ja, len Mitaša.“
,,Čo je na ňom také zaujímavé?“
,,Má dominantné oči.“
,,To sú aké?“
,,Že pozrie sa a človek prikyvuje. Na hocičo.“
,,Prikývla by si mu na hocičo?“
,,Bože, na všetko na svete!“
,,Tak si choď písať s ním!“
,,Milé, že žiarliš.“
,,Nič milé na tom nie je.“
,,Ale je,“ smiala som sa nahlas a kráčala udýchaná hore schodmi do bytu.

Chlapci po mňa prišli presne načas. To je na gayoch úžasné. Nikdy nikam nemeškajú. A vždy majú papierové vreckovky. Žiaden heterák si so sebou nikdy nenosí papierové vreckovky, všimli ste si?
,,Čo je to za akciu?“ spýtala som sa vyzliekajúc si kabát na zadnom sedadle.
,,Žranica pre AT&T,“ mávol rukou.
,,Nebuď na zamestnávateľa taký, povedz to s nadšením a noblesou!“
,,Ani nevieš, aký som rád, že ideš s nami, inak by som tam asi skapal od nudy. Okrem toho, toto je presne tvoja kategória, itečári,“ otočil sa a žmurkol.
,,Panebože, o toto tu ide?! Chceš ma vydať? Rudo!“ skíkla som na neho a udrela ho do ramena.
,,No, nie celkom, ale už by si si mala niekoho nájsť a toto je dobrá príležitosť,“ žmurkol.
,,Nik z tej firmy ma nie je hoden.“
,,Prečo, preboha?“
,,Lebo tí naozaj šikovní majú vlastné a nerobia v korporáciách,“ žmurkla som.
,,To je asi pravda, ale niektorí majú aj brady,“ žmurkol tiež.
,,A IQ pod 140,“ prekrútila som očami.
,,Prestaň byť elitár, dopiče. Aspoň si zatrtkaj na záchodoch, alebo čo.“
,,Bože, to znie ako z nočnej mory – zatrtkaj si na záchodoch na raute AT&T,“ rozosmiala som sa.
,,Tebe sa človek nezavďačí,“ mávol rukou.

Prechádzala som sa industriálnou halou so striebornými podnosmi na bielych obrusoch a počítala tohtoročnú kolekciu od Blažeka. Narátala som 18 drevených motýlikov a aspoň 7 ľudí používa ako vôňu Paco Rabbane. Uniformita v radoch wannabe výnimočných.

Vošli sme do hlúčiku ľudí a Rudo sa zdvorilo pozdravil.
,,Pán Letrich, dobrý deň,“ povedal starší muž do tej doby zabratý do debaty s jediným človekom v džínach a šedom tričku, ktorý tam bol.
,,Pán Toman,“ podal mu Rudo ruku.
,,Toto je Dávid Petris, jeden z mojich najtalentovanejších niekdajších študentov,“ usmial sa a podal ruku chlapcovi v džínach.
,,Veľmi ma teší, pán Petris, Rudolf Toman. Páni, dovoľte mi, aby som vám prestavil Táňu Osuskú, najlepšiu PR manažérku v krajine a ženu, ktorá pečie také muffiny, že obleky na mieru prestávajú mať zmysel,“ usmial sa zdvorilo.
,,Páni,“ podala som im ruku obom a chlapec v džínach sa na mňa díval akosi zvláštne.
,,Ako sa vám tu páči?“ spýtal sa starší z mužov.
,,Je tu príjemne, mám rada industriálne priestory. Od koho máte ten catering?“
,,Je to nejaká lokálna firma, prečo, chutí vám?“ usmial sa.
,,Ochutnať som nestihla, ale na táckach so syrmi majú reblochone vedľa nivy, ktorú vám predali ako roquefort,“ mykla som ramenom a chlapec v džínach sa zasmial a zadíval na mňa ešte uprenejšie.
,,Ste odborníčka na syry?“ usmial sa muž v saku.
,,Na jedlo ako také. Okrem iného,“ usmiala som sa tiež.
,,Mám rád sebavedomé ženy,“ povedal so zdvihnutým obočím.
,,Budeme dúfať, že aj Mitaš ich má rád,“ zamrmlal Rudo sám pre seba a usŕkaval z bieleho vína.
,,Ste fanynkou Mariána Mitaša?“
,,Nie sme nimi všetci?“
,,Nie, na mňa má príliš dominantný pohľad, pôsobí to tak pózersky,“ povedal chlapec v tričku a ja som konečne pochopila, prečo sa tak díval.

Na moment sa nám stretli pohľady a mne vyschlo v krku. Chcelo sa mi urobiť všetko. Chcelo sa mi streliť mu, aj ho pobozkať, chcelo sa mi skríknuť, aj navždy mlčať. Chcelo sa mi urobiť čokoľvek, aby som tú emóciu dala von.
,,Mne to, naopak, imponuje,“ usmiala som sa. ,,Ospravedlňte ma na moment, páni,“ položila som dopitý pohár na podnos čašníčky a šinula si to k preč, dúfajúc, že ten signál pochopil.

Stála som pri plechových továrenských dverách, dívala sa na rúry v strope a zrazu ku mne dokráčal. Smiali sa mu oči a mal ruky vo vreckách. A čierne conversy. A už pol roka celé moje srdce.
,,Ahoj,“ povedal pokojne.
,,Ahoj,“ prehĺtala som klbko vlny, ktoré sa mi zachytilo v krku.
,,Čo tu robíš?“
,,Ále, prišiel som mu sľúbiť, že ich viac nehacknem,“ mávol rukou.
,,Ten chlap o tom vie?“ povedala som potichu.
,,Veď on ma to naučil,“ zasmial sa.
,,Ten ujo dnu je hacker?!“
,,Nie, už roky nie. Ale kedysi bol dobrý.“
,,A čo si mu udal ako dôvod?“ odkašľala som si.
,,Povedal som mu pravdu. Chcel som nasrať ich securiťákov,“ mykol ramenom.
,,To je len zlomok pravdy.“
,,A čo som mu mal povedať? Že milujem ženu, čo randí s loosrami od nich a mne to ide tak na nervy, že im robím zloby? To by si o mne pokazil mienku, ako romantika ma nepozná,“ usmieval sa a stále mal ruky vo vreckách.
,,Miluješ ma?“ spýtala som sa skoro bezemočne.
,,Veď vieš, že hej,“ mykol ramenom.
,,Pekné. To je naozaj pekné.“
,,Čakal som, popravde, väčšie nadšenie, keď ma uvidíš prvýkrát. Nepáčim sa ti?“ rozpažil a rozhodil rukami.
,,Ty si vedel, že tu budem, však?“
,,Prečo sa na to pýtaš?“
,,Vedel si to?“
,,Vedel.“
,,Hm,“ zadívala som sa bezprízorne kamsi do davu mužov.
,,Čo je?“
,,Nič. Stratilo to čaro. Ja som dúfala v náhodu, nie v stalking,“ pokrčila som obe ramená.
,,Chcel som ťa už vidieť.“
,,Nedávaš mi šancu ti o sebe niečo povedať. Nedávaš mi šancu odhaľovať veci postupne. Žiaden duševný striptíz, nič. Chceš informáciu a klikneš na ňu. Načo sa so mnou ešte vôbec bavíš?“ bola som smutná. Bola som naozaj smutná.

Díval sa do zeme a zhlboka sa nadychoval.
,,Nedokážem s tebou nehovoriť,“ urobil krok vpred.
,,Máš nádherné oči,“ povedala som a prešla mu bruškom prsta po privretom viečku.
,,Na nádherné oči si tu ty,“ usmial sa.
,,Prečo musíš byť taký zlý?“
,,Ja už vôbec nie som, len ty vyhodnocuješ niektoré moje činy ako zlé, ale v podstate sú romantické. Len je to iné vnímanie romantiky, ako majú bežní ľudia.“
,,Chcem ťa pobozkať,“ povedala som sucho.
,,Dá sa tu niekde zašiť?“ díval sa okolo seba.
,,Poď a usmievaj sa, ako keby sme konverzovali o rovnakých pičovinách, ako zvyšok tých ľudí,“ povedala som a tvárila sa, že mu vysvetľujem, kde čo v tomto priestore je.

Na konci chodby sme odbočili dvakrát doľava a dostali sa k montážnej skrini.
,,Ako si vedela, že to tu je?“
,,Bola som tu raz na koncerte a nemala som si v tom dave kde zapáliť,“ mykla som ramenom.
Oprel ma o stenu, díval sa mi striedavo na pery a do očí a keď mi pravou dlaňou zovrel bok, privrela som viečka a cítila ho všade. Jeho hrudník vibroval a pery chutili rovnako, ako vo všetkých tých predstavách, ktoré som mala. Po pive a čokoláde.
,,Vidíš, túto informáciu som, napríklad, nemal,“ nadýchol sa.
,,Ktorú?“
,,Ako chutíš. Na to sa nikde kliknúť nedá,“ usmial sa.
,,A ako chutím?“
,,Ako vesmír,“ tlačil svoju hrudnú kosť k mojej, zabáral mi prsty do vlasov a z okružnej jazdy po Mliečnej dráhe ma prebral zvuk zvoniaceho budíka…