kontroverza

Sadla som si do auta, zapla pás a mlčky sa dívala pred seba celú cestu. Nepovedala som za štyri hodiny ani slovo, odkedy padla otázka: ,,Musím na dva dni do Prahy, ideš so mnou?“
Prikývla som. Lebo bol čas zistiť, ako veľmi vesmír pracuje pre mňa.

Všetci riešili, či budeme mať spoločnú izbu na hoteli. Nemali sme, lebo je normálny a nie sexuálny deviant.
,,Dnes máš dačo v pláne? By som si skočil do mesta,“ usmial sa, keď som po zaklopaní otvorila dvere.
,,Môžeme,“ mykla som ramenom.
,,O polhodinu dole?“
,,Uhm,“ usmiala som sa, zavrela dvere a šla si iba tak bezprízorne sadnúť na posteľ.

Zišla som do hotelovej haly. Čakal ma v krásnom tmavomodrom saku a so širokánskym úsmevom.
,,Dúfam, že dnes to bude party! Zaslúžime si, robíme jak otroci.“
,,Pozor na to, čo si praješ,“ usmiala som sa a vyšli sme von.
,,Taxík na firmu?“ spýtal sa.
,,Ty máš tých SROčiek toľko, že si to hádam môžeš dovoliť,“ žmurkla som a on mávol na prvý mercedes v rade.

Dívala som sa na mesto, v ktorom sa mi stalo všetko a premýšľala, koľko sa mi tam stať ešte môže.
,,Ako dlho si tu bývala?“ spýtal sa po chvíli.
,,S prestávkami dva roky.“
,,Vzťahy?“
,,Uhm.“
,,Dopadlo to zle?“ usmial sa zdvorilo.
,,Príšerne, ale to nevadí. Už som veľká,“ mykla som ramenom.
,,Kam pôjdeme piť?“
,,Neviem, skúsime Márnicu, ak je to ešte otvorené, bude sa ti tam páčiť,“ rútila som sa do jamy levovej.

Kúsok od Václaváku taxík zastal a my sme šli pešo tmou a starými uličkami, v ktorých boli na mačacích hlavách vyryté moje príbehové línie za posledných desať rokov. Vstúpili sme dnu a ten puch sa nedá zabudnúť. Zmes vodnej fajky, piva, cigariet, marihuany a dekadencie. Klub, ktorý nadizajnovali dvaja lekári ako ľudský mozog a časti tiel majú vo fľašiach s formaldehydom na stenách ako dekoráciu.
,,Panebože, čo je toto za miesto?“ zarazil sa.
,,A to ešte počkaj, čo dostaneš piť,“ zasmiala som sa.

Sadli sme si k baru, objednali dve pivá, lebo v Čechách sa to tak vraj musí na privítanie, a ja som si od barmana vypýtala erárnu drtičku.
,,Ty takto verejne bez hanby, hej?“ zasmial sa.
,,Dekriminalizácia,“ žmurkla som a olízala papierik.
,,Môžem aj dnu?“ ukázala som barmanovi ubalený joint.
,,Jasně, slečno, tohle není Slovensko,“ usmial sa.
Pripálila som si, potiahla a podala mu vôňu Prahy.
,,To snad ne,“ začula som sprava a otočila sa. Hlas mi čosi pripomínal, ale zaradiť som ho nedokázala.
,,Gabo?“ vyjavene som sa pozrela na chlapca, ktorý bol aktívnym svedkom jedného z mojich najpamätnejších vzťahov.
,,Ty vole,“ rozpažil a silno ma objal. ,,Co tady… ty vole,“ udivene zvieral pohár piva.
,,Pracovne,“ mykla som ramenom.
,,A co děláš? A kde?“
,,Píšem. A v Bratislave. Služobka,“ usmiala som sa.
,,Promiňte, já bych si jí na moment půjčil, jestli to nevadí, já jí vrátim, slibuju,“ usmial sa na môjho spoločníka, chytil ma za ruku a ťahal kamsi preč. ,,Já ti musím. Prostě… ty vole, poběž,“ nemohol sa dočkať, ako ma prevlečie na koniec klubu k sedačke otočenej do výklenku, v ktorom sa dá rozprávať.
,,Kluci!“ skríkol a otočili sa tri známe hlavy.
Martin a Tomáš nechápavo klipkali mihalnicami a Zašo sa postavil a mlčky prišiel ku mne a díval sa ako na jedného zo svojich démonov kedysi.
,,Ahoj,“ povedal a premýšľal, či vidí to, čo vidí.
,,Wau, ahoj,“ usmiala som sa a roztvorila náruč. Zhovievavo a úplne nad vecou.
,,Tak tomuhle nevěřím,“ zašepkal mi do ucha a stláčal ma tak pevne, že sa mi ťažko dýchalo.
,,Rada vás vidím chlapci, ale budem musieť ísť, mám spoločnosť,“ usmiala som sa na oboch sediacich bývalých medikov. ,,Čo máte stretávku?“
,,Vole, neuvěříííš, dneska po třech letech a potkáme zrovna tebe? To snad neni pravda, ženská,“ krútil Gabo hlavou a Zašov pohľad sa neprestával ospravedlňovať.
,,Veľmi rada som vás videla. Nech sa vám darí,“ zamávala som im, otočila sa a  chcela odísť. Asi v polovici baru ma Zachariáš dobehol.
,,Kam to jdeš?“ chytil ma za predlaktie.
,,Vravela som – mám spoločnosť,“ usmiala som sa.
,,No ale já tě neviděl sedm let,“ povedal naliehavo.
,,Ale to nebolo moje rozhodnutie,“ venovala som mu ďalší úsmev.
,,Já vím, já jen… pořád na tebe myslím. Ne celou dobu, ale jednou za čas si vzpomenu, jak se asi máš, co děláš, jestli se zlobíš, nebo…“ vzdychol.
,,Nie, nehnevám sa. Žijem v Bratislave, skončila som školu, mám skvelý job a viac asi nemám čo dodať,“ mykla som plecom.
,,Máš někoho?“
,,Po siedmych rokoch nevhodná otázka, Zašík,“ uchechtla som sa.
,,Já vím, promiň. Jak dlouho jseš v Praze?“
,,Len do zajtra večera.“
,,Co oběd zítra?“
,,Mám prácu, prepáč.“
,,Snídaně?“
,,Ja…“
,,Prosím.“
,,Šulo má ešte otvorené?“ usmiala som sa.
,,To víš že jo. V devět?“
,,Dobre,“ prikývla som.

Vrátila som sa nazad k baru a na mojom mieste už stálo ďalšie pivo.
,,Ty si kam zmizla, počúvaj?“ spýtal sa urazene.
,,Neuveríš, ja som tu po siedmych rokoch stretla bývalého,“ rozhodila som rukami.
,,To si robíš prdel, to už čo je,“ rozosmial sa.
,,V pohode, idem sa zabiť. Dvakrát martini. A nech je sladké. S citrónom, žiadne olivy,“ povedala som barmanovi a on prikývol.
,,Natvrdo, hej?“
,,Na šalát,“ vystrela som k nemu dlaň a on ma po nej plesol.

Do hotela sme sa vrátili niekedy nadránom.
Padla som do postele úplne mŕtva.
Pekelnosť toho rána nebolo možné odmerať. Líčila som sa poslepiačky a moje kruhy pod očami mali kruhy pod očami. Cestou k Šulovej raňajkovej krčme, ako sme si to kedysi nazvali, alebo teda – snídaňová hospoda – som premýšľala, čo to vlastne robím. Prečo v tomto stave idem za takto bizarných okolností za niekým, kto mi na roky rokúce zmenil život úplne fatálne tým, že sa raz zobral a viac sa nevrátil.
,,Nevíš, jak jsem rád, žes přišla,“ postavil sa, keď som si vyzliekala kabát.
,,Mali sme výročie,“ usmiala som sa.
,,Cože?“
,,Siedmeho novembra. Bolo to sedem rokov. Presne. Sedem rokov, čo si sa naposledy ozval. Siedmeho novembra sa mi dejú veľmi zvláštne veci,“ zamyslela som sa.
,,Existuje možnosť, že bys mi jednou odpustila, kotě?“
,,Tak ma už sedem rokov nikto nenazval,“ usmiala som sa. ,,A ja sa nehnevám.“
,,Jak to?“
,,Ja som sa nikdy nehnevala. Milovala som ťa. Najviac, ako som mohla. Po pár rokoch som si na teba spomenula už len občas a vždy som si veľmi priala, aby ti bolo dobre. Je ti dobre?“ naklonila som sa.
,,Ano. Je mi dobře. Teď už jo. Já se musel omluvit.“
,,Omluva přijata,“ žmurkla som a otvorila jedálny lístok.
,,Co teď snídáš?“
,,Stále to isté.“
,,Opravdu?“
Čašníčka sa na nás milo usmiala.
,,Dvojitý capuccino, míchaná vajíčka, francouzskou bagetu, máslo a bazalkovej salát s rajčaty, prosím. Rovnou dvakrát,“ usmial sa.
,,Ty si to normálne pamätáš.“
,,Pořád jsem geniální!“
,,To je fakt, koľko ti vtedy namerali?“
,,Asi 150, ale posranej z toho furt nejsem,“ usmial sa.
,,Vyzeráš stále rovnako.“
,,Pořád jako feťák? Tak to díky.“
,,Vždy si bol krásny,“ usmiala som sa.
,,Tys byla to nejlepší, co mě kdy potkalo, holka. Nejlepší, nejhezčí, nejchytřejší,“ pozeral sa mi uprene do očí a vyzeralo to, že nekecá.
,,To je pekné. Ďakujem.“
,,Ten kluk byl tvůj…“
,,Pracovná záležitosť, nie súkromie.“
,,Jo tak.“
,,Súkromie mám… iné.“
,,Jaké?“
,,Komplikované.“
,,Jako u mě?“
,,Trochu viac.“
,,Jak to?“
,,Teraz som závislá ja a metadon to nespraví,“ pokrčila som nosom a dívala sa uprene ešte dve hodiny na muža, ktorého si budem nosiť celý život so sebou na poznačenej koži. Obrazce, ktoré v zime poznám iba ja a v lete všetci, nesúce jeho meno.

V telefóne mi blikla smska:
POSLAL SOM TI OBRAZOK TOHO VLKA. MAM TA RAD A CHYBAS MI. BRUNO

Ďalší z obrázkov, ktorý moja koža potrebuje. Vlka, ktorého samota bolí. Vlka, ktorý potrebuje svoju svorku. Vlka, čo našiel mesiac, na ktorý sa oplatí kvíliť noc čo noc, lebo svetlá strana odpovedá jeho temnote.

Osudová je vždy piata. Symfónia, aj láska.
Nechajte ma chvíľu rátať…