kontroverza

V rohu spálne bolo krásne biele prvorepublikové kreslo a vysoká lampa s tienidlom. Sadla som si doň a dívala sa pred seba. Na jeho zhužvané plachty, ktoré sa krčia pri každom prehodení sa v posteli. Zaujímalo by ma, čo ho tak trápi, že stále nespí. Z jednej strany má veľké okno, ktoré už nie je otvorené na vetračku, lebo prituhuje, a z druhej skriňu. Na stene za ním sú poličky, na ktorých nie je vôbec nič. Pri ňom aj pojem minimalizmus naberá úplne nový rozmer.

Holé chodidlá mu trčali spod periny a keď začal rotovať, ten menší z jeho psov to nevydržal, vstal a odišiel si ľahnúť na gauč. Sadol si na posteľ a pretrel si oči. Zažmúril do tmy a ja som zasvietila tlmenú lampu.
,,Čo tu robíš?” zívol.
,,Snívam sa ti,” usmiala som sa.
,,V živote som nemal kreslo a lampu,” zamračil sa, keď si uvedomil, v čom to sedím.
,,Tie som si asi priniesla so sebou,” mykla som ramenom. ,,Troška art deco,” usmievala som sa na jeho rozospatú tvár.
,,Nemôžem spať,” skonštatoval.
,,Ale veď spíš, snívam sa ti.”
,,Pri tebe mám pocit, že sa mi snívaš, aj keď som hore, to fakt nie je smerodajné,” mávol rukou sarkasticky.
,,Mám ťa uspať?”
,,Povieš mi príbeh?”
,,Ak chceš,” mykla som ramenom.
,,Tak poď,” odokryl kus postele a rozpažil.

Vkĺzla som mu do náručia a pritisla sa špičkou nosa k jeho ľavej kľúčnej kosti. Zhlboka som sa nadýchla a to chvenie, ktoré mi spôsobovala jeho ruka na ramene, bolo príliš intenzívne na to, že sa vlastne vôbec nič nedialo. Pozrela som sa hore a Bruno mal zatvorené oči, pregĺgal a napínali sa mu svaly na sánke. Nie tak, ako keď sa hnevá, ale tak, ako keď chce niečo povedať, ale trčí mu to v krku.
,,Kde bolo-tam bolo…”
,,Nie, počkaj,” zastavil ma.
,,Áno?”
,,Nechcem rozprávku.”
,,A čo by si rád?”
,,Porozprávaj mi príbeh o tom, čo by bolo, keby…”
,,Keby čo?”
,,Keby vieš čo.”
,,Keby my?”
,,Keby my,” usmial sa.

Na chvíľu som tiež privrela oči a snažila sa predstaviť si, že existuje nejaké my. Že sa na tú nádhernú tvár budem môcť dívať navždy. Alebo aspoň tak dlho, kým bude chcieť, aby som sa dívala.
,,Keby sme sa stretli za iných okolností, napríklad, niekde v parku, kde by mi tvoj pes ocikal topánku, bolo by to asi iné. Ty by si sa do bludu ospravedlňoval a ja by som sa veľmi smiala. Dal by si mi vizitku a povedal, že mi to rád vynahradíš, ale bez podtextu, lebo by som sa ti vôbec nepáčila, len by si chcel byť slušný. Boli by to pekné topánky, vieš? No a potom by som raz zavolala… klamem, zavolala by som ti už v ten večer, lebo by som to nemohla vydržať a spýtala by som sa, či by si mi to nemohol vynahradiť hneď, že by som si dala niečo studené na pitie a príjemnú spoločnosť. Povedala by som ti, že som v meste a že by som tam na tú studenú chvíľu mohla byť do desiatich minút, nech je to kdekoľvek, ak teda, samozrejme, nemáš strach z malých žien vo farebných podkolienkach. Smial by si sa a ktovie prečo, pritakal a povedal mi adresu. No, ktovie prečo… ja viem prečo, lebo som zábavná! Ja mám ináč strašnú charizmu, si si všimol?” spýtala som sa a Bruno sa rozosmial a mlčal.
,,No a tak by som k tebe prišla na prvé neoficiálne rande, ktoré by sa ale udialo len v mojej hlave. Podal by si mi z chladničky pivo a ja by som s ním stála zmätene uprostred tvojej obývačky. Nielen preto, že sa pivo k žene nehodí, ale hlavne preto, že ak muž podá žene pivo, je to jasne vykolíkovaná friend zona. Ale nevzdávala by som sa, lebo tvoj pes by mi stále olizoval chodidlá a tak by som si povedala, že ak ma má rád on, šanca tam stále je!”

Bruno sa znova zasmial. Môj príbeh ho vôbec neuspával…

,,No a tak by sme sa občas stretávali. V tom parku alebo pri pive. A ja by som si časom kúpila psa, aby to nevyzeralo divne, že do toho parku chodím ako nejaký zoofil. Neviem, ako dlho by to celé trvalo, ale ženy v tvojom živote by sa striedali a ja by som to nekomentovala. Občas by som ti niečo uvarila, občas by sme si spolu pozreli film a raz by som ti nechala zarámovať vysokoškolský diplom a pribila ti ho doprostred obývačkovej steny. Vyprskol by si pivo cez nos, keby si to uvidel a nechápavo sa naň díval, lebo už roky netušíš, kde ho vlastne máš. A ja by som ti povedala, že chlapci z matfyzu by ho mali mať tam, kde ho je vidieť, aby všetci vedeli, že sú múdri. Povedal by si, že nepotrebuješ, aby to hocikto vedel a že do tvojho bytu aj tak nikto nechodí, ale nechal by si si ho tam. Chvíľu. A potom by si naň prilepil papierovú darčekovú hviezdičku a daroval mi ho, keď sa mi už tak veľmi páči. Ty by si bol ale strašne zlatý, Bruno, vieš?”

Milujem ten smiech…

,,No a raz by sme len tak sedeli na balkóne a viedli takú tú klasickú debatu pri pive a jointe a ja by som sa dívala kamsi celkom inam a povedala ti celkom bezemočne a stroho, že ťa ľúbim. Chvíľu by si bol ticho a díval sa do diaľky, potom by si si odpil z piva a povedal, že vieš. Podala by som ti joint, vyfúkla dym a povedala – tak fajn.
A potom by sme sa o tom už nerozprávali, lebo by vlastne nebolo o čom. Jedného dňa by som prišla a povedala ti, že mi Jakub napísal, že chce prísť a ty by si mi povedal, že to bude určite zábava. A potom by Jakub prišiel a ja by som hodinu na to prišla k tebe na ďalšie pivo. A pistácie. Lebo ja milujem pistácie. Ty by si sa spýtal, ako bolo a ja by som ti to povedala. Sánka by sa ti začala presne takto napínať a ja by som mala chuť zadrapnúť sa ti do hrude, lebo mi to príde nekonečne sexy. Povedal by si len – tak fajn a stalo by sa to intertextuálnym slovným spojením nášho vzťahu. Premýšľala by som, či žiarliš preto, lebo ti niekto označkoval teritórium, alebo preto, lebo ti nie som taká ukradnutá, ako si sa celý ten čas tváril. Ale nespýtala by som sa. Nikdy. Len by som s tebou bola každý deň a Jakuba viac nestretla. A ty by si tak nejak prirodzene prestal stretávať iné ženy, lebo by si pochopil, že v žiadnej z nich nie som ja. Že ja som iba v tebe a že do takejto bizarnej trojky by si ísť nechcel.”
,,Nó, tu by som mal námietku…”
,,Čuš.”
Zasmial sa. Krásne.

,,A ako by čas plynul a eliminovali by sme vplyvy iných ľudí na náš život, raz večer by si sa ma už nedokázal nedotýkať. Nie preto, lebo by ti chýbal sex, ani nie preto, lebo by som sa ti zrazu začala páčiť, ale preto, lebo by si pochopil, ako veľmi to chcem. Nechal by si sa uniesť tým okamihom, nechal by si ma prežívať moje transcendentálno a pohltilo by ťa príliš… lebo na lásku aj tak neexistuje adekvátna ochrana… a ja som alergická na latex…”

Už sa len usmieval.

,,Po pár týždňoch by som ti raz na otázku – pivo? odpovedala pokrútením hlavy. Vstala by som, prišla ku chladničke za tebou, vzala ti prázdnu ruku a položila si ju na brucho. Uprene by som sa ti zahľadela do očí a ty by si prvý hlt piva preglgol veľmi sťažka. Odtiahol by si ruku od môjho brucha a mlčky chodil po priestore. Zvieral by si v rukách fľašu a bojoval sám so sebou. Potom by si si sadol na gauč, díval sa do zeme a odlupoval nechtom etiketu. Sadla by som si k tebe, vzala ťa za ruku a odpovedala ti na všetky nevyrieknuté otázky: Áno, som si istá, že si ho chcem nechať. Áno, určite chcem mať dieťa s niekým, ako si ty. Nie, nebojím sa, nemám sa čoho. Áno, myslím si, že budeš dobrým otcom. Mimochodom, je to chlapec.
Pozrel by si sa na mňa vyjavene, so šokom a úľavou v tvári, položil by si fľašu piva na stôl, chytil ma pravou rukou za ľavé líce a pobozkal. Vďačne.
Narodil by sa prvého apríla, lebo spojenie nás dvoch musí byť akýmsi bizarným vtipom. Odkýval by si mi, že sa môže volať Hugo, lebo by sme vyriešili narodeniny aj meniny v jeden deň a ty vieš, že Hugo je vrchol dobra… teda, bol. A ja som mu sľúbila, lebo som dobrá kamoška, že syna raz nazvem po ňom. Som rada, že si taký super, Bruno, že chceš, aby som plnila svoje sľuby,” nahla som sa a pobozkala ho na líce.

Otvoril oči, mäkko sa na mňa pozrel, rozospato si odkašľal a pobozkal ma na čelo.
,,Mám rád tvoje príbehy,” povedal.
,,Viem.”
,,A čo by bolo potom?”
,,Klasika. Chodi by v stredu na klavír a v sobotu na hokej. Naučila by som ho písať a ty počítať. A v nedeľu pred obedom by ste spolu hrávali šach. Mal by moje oči a tvoju bradu a spával by s pokrčenou nohou, rovnako, ako ty. Ja by som chcela, aby študoval matiku a tebe by to bolo jedno, hlavne, aby to nebolo umenie. Podľa všetkého by sa na školu vykašľal a cestoval, lebo narodiť sa na prvého apríla dvom šialencom, to si pýta nejaký lepší príbeh. Chodil by po svete a pomáhal ľuďom a jedného dňa by prišiel domov a priniesol nám ukázať lásku svojho života. Volal by sa Nugiro a bol by zo Somálska,” dokončila som.

Bruno sa začal smiať veľmi. V pravidelných intervaloch to na neho prichádzalo a môj príbeh sa celkom minul pôvodnému účinku.

,,Ty si dobre šiši,” povedal v pauze medzi dvoma smiechmi.
,,A už si mal spať, už nič nemám, už len žili šťastne a bla bla…” udrela som ho zľahka do hrude.
,,Máš rozprávať nudnejšie príbehy, ak mám spať!”
,,Po pár orgazmoch sa človeku spí lepšie.”
,,Ty ma tuším zase zvádzaš.”
,,To by som si nedovolila,” uškrnula som sa.

* * *

Bolo 3:13, keď som otvoril oči a nemohol spať. Pozrel som sa do rohu izby a bolo tam tmavo. Zhlboka som sa nadýchol a zadíval do stropu. Vedľajšia strana postele bola prázdna a studená. Vzdychol som a hoci som vedel, že tam nikto nie je, inštinktívne som sa snažil nahmatať čiesi telo. Žiadne tam nebolo.

Vstal som, prešiel do kuchyne, otvoril chladničku a vybral fľašku piva. Neviem, kedy som začal kupovať fľaškové… Páčilo sa jej vždy viac, ako to v plechovkách a ja som si nahováral, že mne je to jedno, ale nebolo. Chcel som robiť veci, ktoré sa jej páčili viac, ako tie, ktoré som robil.

Díval som sa z teplého vnútra na nočné svetlá mesta a premýšľal, či je ešte hore.
Vedel som, že je.
Vzal som do ruky telefón a trikrát ho položil naspäť na nočný stolík.
Netušil som, čo by som jej asi tak napísal.
Teda, tušil som, čo by som mal napísať, o to viac som to napísať nechcel.

Ľahol som si, prikryl sa a keď som zatvoril oči, dúfal som, že sa mi bude opäť aspoň snívať.