kontroverza

Mám rada začiatok jesene. Obdobie, keď ešte občas svieti slnko, ale už je na žabky seriózne zima.
Kráčala som z obchodu s taškou plnou vecí, ktoré reálne nepotrebujem a keď som uvidela svoj Mŕtvy Parčík, neodolala som a sadla si do húštiny na lavičku, na ktorej som vždy dúfala, že stretnem Bruna.
Najkrajším dôkazom mojej vlastnej márnivosti boli sovičkové vreckovky, ktoré stáli o šesťdesiat centov viac, ako nesovičkové. Včera som ich celé minula, tak som si dnes kúpila ďalšie. V poslednej dobe asi veľa plačem. Alebo rozlievam mlieko…

Bolo skoré ráno, pár ľudí z okolia si to šinulo do práce, ale nebolo ich veľa, lebo ak bývate v Starom meste, nemusíte chodiť na šiestu nikam. Nadychovala som sa vône orosenej trávy a priťahovala si sveter bližšie, aby mi nefúkalo na odhalené prsia. Keď tak nad tým premýšľam, budem si musieť kúpiť tričká bez dekoltov…

Z domu oproti vyšiel starý pán, dôchodca. Mal hrubú zimnú bundu a na vodítku svetlého mopslíka. Sledovala som ho, ako venčí. Venčenie je inak veľmi zvláštna činnosť. Človek chodí za zvieraťom a díva sa, ako vykonáva potrebu. Je to bizarná forma prechádzky, musíte uznať.
Pes sa najprv poošíval okolo stromov v okolí a potom si to zamieril ku mne a mojej taške. Oňuchával mi nohy ako footfetishista a pán sa pomalým krokom šinul k nám.
,,Móric, nesmieš,” povedal zmierlivo. ,,Prepáčte,” usmial sa na mňa. ,,Ale asi mu voniate,” sadol si oproti mne na lavičku.
Dala som si hore nohy a dvakrát pobúchala po dreve, na ktorom som sedela. Pes vyskočil ku mne prednými labami a ďalej mu to už nešlo, lebo bol príliš ťažký. Nechal sa vyniesť hore a ľahol si.
Hladila som ho po kožuchu a keď som ho v dlani stisla viac, cítila som, ako mu bije srdce. To je vlastne to jediné, prečo uvažujem, že si nejakého zaobstarám. Aby v mojej posteli bilo aspoň jedno celistvé srdce.
,,Volá sa Móric?” usmiala som sa.
,,Veru tak.”
,,To je krásne smiešne meno,” povedala som.
,,Myslíte?”
,,Áno, je netradičné. Móric. Kráľ Madagascaru,” poškrabkala som ho za uchom.
,,Vždy som chcel mať syna, čo by sa po mne volal. Syna nemám, tak som dostal od dcéry tohto beťára. A vidíte, dcéra je už roky z domu, vnučka tak občas dójde, šak ináč ona chodí na Metodku, aj z nej bude doktorka, hovorí… no a viete ako, ostal som sám, tak reku, aspoň nejaká spoločnosť,” mykol ramenom a usmial sa.
,,Tomu rozumiem. Vy ste pán Móric?”
,,Veru som.”
,,Krása. Ja som Monika,” podávala som mu ruku.
,,Bývate tu niekde? Už som vás raz videl, také farebné ponožky ste mali,” usmial sa.
,,Bývam tamto. A prúžkovaných podkolienok mám plné skrine,” mykla som ramenom.
,,Ale vy ste neni Bratislavčanka, pravda?”
,,Nie, len srdcom. Je to vidieť?”
,,Máte také dobré oči. To nemávajú mladé Bratislavčanky. Tie majú také vypočítavé. Ani Móric by si k takej neľahol a pozrite, jak drží, jak hluchý dvere,” zasmial sa.
Pes s placatým ksichtom sa na mňa díval veľkými očami a nechával sa hladkať.
,,Milujem mopsy, lebo sú smiešne a vyzerajú tak smutne,” povedala som.
,,To aj vy. Pôsobíte smiešne a smutne zároveň,” povedal pán Móric a oprel sa o operadlo lavičky.
,,Už na prvý pohľad? No to som teda dopadla,” uchechtla som sa.
,,Nebudete oveľa staršia, ako moja vnučka. Koľko máte rokov? 24-25? Ale máte také v očiach… ani neviem, ako by som to povedal. Vám už sa asi veľa stalo, však?” uprene sa na mňa díval mäkkým vráskavým pohľadom spoza okuliarov s hrubým rámom.
,,Viete čo, pán Móric – inak, budem vás tak oslovovať, lebo sa mi vaše meno naozaj veľmi páči – ja mám pocit, že mne sa v poslednej dobe stalo úplne všetko. Viete, kto je Evita? Asi neviete. To je taká vydavateľka. Ona napísala knihu Stalo sa mi všetko, aj jej celkom verím, že sa jej stalo, lebo ju muž opustil kvôli devätnástke a nechal jej na krku dve deti, mediálnu hanbu, stopercentnú hypotéku a návod k obsluhe kosačky… Ale aj tak si myslím, že sa jej nestalo úplne všetko. Zato ja som tak egocentrická, že si myslím, že mne sa stalo naozaj všetko,” prikývla som.
,,Veľmi rýchlo rozprávate, ale vyrozumel som, že sa vám asi nedarí. Nechcete ísť hore na čaj? Nevyrieši to vaše problémy, ale je to dobrý čaj,” mykol ramenom.
,,Viete čo… ja by som si u vás rada dala čaj,” povedala som rozhodne.

Móric cupital vedľa mňa a toho starého pána a bola som vďačná, že dôchodcovia bývajú nízko, lebo keby som ten nákup mala ťahať vyššie, asi by ma porazilo.
Prvé poschodie, dvere vpravo.
,,Vitajte,” povedal starý pán a ja som už po vstupe do bytu cítila vôňu, ktorú som mala najradšej. Staré knihy.
,,Ďakujem,” prešla som do obývačky a uvidela knižnicu rozprestrenú na celej stene. Bolo tam všetko – klasika, archívne kusy, aj nové obálky od Odeonu.
Na jednej poličke vedľa seba stála Vojna aj s Mierom, za nimi sa krčil Idiot s Ivanom Denisovičom a Anna Karenina dávala Zbohom básneniu.
Prechádzala som pohľadom a bruškami prstov po starých zaprášených obálkach a neverila, že niekto dokázal nazhromaždiť toľko krásy v jednom priestore.
,,Nech sa páči, tu máte ten čaj,” postavil ho na stôl.
,,Máte úžasnú zbierku,” povedala som.
,,V roku 63 som nastúpil do Reduty a povedal som si, že za každý honorár si voľačo pekné kúpim. A väčšinou som si kupoval knižky. To je moja vášeň. Moja žena sa mi často zvykla smiať, že tie roztoče obžerú moju mrtvolu jedného dňa… ona bola ináč dosť morbídna, bola doktorka, viete ako,” smial sa pri spomienkach.
,,Ste dlho vdovec?” sadla som si do húpacieho ratanového kresla.
,,Osem rokov. Ale krásny život sme mali, veru,” usmieval sa.
,,A čo v tej Redute? Vy ste muzikant?”
,,Veru, dievka moja, 44 rokov som hral tam na tie krásavice,” povedal a ukázal na husle v sklenej vitrínke v rohu miestnosti.
,,Môj dedko hovorieval, že cigáň plače husľami,” usmiala som sa.
,,Veru je to tak,” usmial sa aj on. ,,Hráte na niečo?”
,,Kedysi na klavír,” mykla som ramenom.
,,A nechcete si skúsiť?” ukázal na staré piano pri okne. ,,Je naladené, vnučka hráva,” zodvihol pravé obočie a ja som si do oboch dlaní vzala starú porcelánovú šálku s čajom, ktorý síce nepijem, ale dnes, od tohto pána a v tomto byte plnom kníh, som si chcela dať čaj.
,,Už som to asi aj zabudla,” mykla som ramenom.
,,To sa nezabúda, hudba neni v rukách,” ukázal na ľavú stranu hrude.

Sadla som si, vystrela chrbát a položila prsty na kladky. Prvé tóny rozozvučali nielen ten byt, ale aj mňa celú. Hrala som niečo, čo som si matne pamätala z hodín hudobnej. Od učiteľky, ktorá jedávala kyslú smotanú s kmínovým rožkom. Neviem, či som to hrala správne, nepamätala som si to celé, ale nepremýšľala som. Len som sa nechala unášať tým pocitom, ktorý som mala pri klavíri ako decko. Rezonancia toho vlnenia vo mne robila poriadok.

,,Vidíte, stále vám to ide,” sedel v kresle a usmieval sa, keď som dohrala.
,,Aké to bolo hrať vo Filharmónii?”
,,Ja som začínal s ansáblom Laca Slováka, bolo to v tej dobe ešte také prestížne. Viete ako, pyšný som bol!” zasmial sa a udrel do hrude.
,,Myslíte, že dnes to už nie je prestíž?”
,,Dneska hrá bárskto. Aj sú šikovní tí chlapci, šak už aj dievčatá, minule som počul Veronku Biedermannovú a velice šikovná čučoriedka je to, len… viete, v dobe, keď vás niečo bolelo, sa hralo asi ľahšie,” vzdychol.
,,Ľudí bolí i dnes,” mykla som ramenom.
,,Len už nie tak veľmi,” zahľadel sa mi hlboko do očí a bolo v nich vidieť mnoho.

A potom som si sadla do toho ratanového kresla oproti jeho koženému kreslu, vzala do dlaní tú šálku s čajom, psí Móric sa mi chúlil pri nohách, lebo to mi robia všetky psy sveta a starý pán Móric mi rozprával.

O tom, ako sa hralo hudobníkovi v roku 68. O tom, ako si mysleli, že Rusi naozaj odišli a pritom ich tu máme dodnes. O tom, že zbiera knihy už viac ako 50 rokov. O tom, že jeho žena bola láskou jeho života a veľmi mu chýba, lebo milovala, keď hral. A stávala v tamtej zárubni s utierkou v rukách a plakala dojatím, lebo na neho bola pyšná. A hovoril aj o tom, ako hrával dcére, keď sa narodila a ona spávala na jeho husliach, aby nemohol ísť do práce, lebo chodil domov neskoro.

,,Nebuďte už taká smutná. A keby ste boli, tak si prídite zahrať,” povedal mi, keď som už obutá stála v chodbe a nasúvala si topánky.
,,Ďakujem. Za ten čaj, aj za všetko. Nechodievam často k cudzím ľuďom o pol siedmej ráno,” mykla som ramenom.
,,Srdce umelca bolí navždy. Nebojujte. Zmierte sa,” pobozkal ma na líce a keď som kráčala dolu schodmi s plnou taškou zbytočností, premýšľala som, prečo mi to vlastne nikto nepovedal už dávno… vrhá to na môj život celkom nový pohľad…
Asi z neho oslepnem.