kontroverza

Keby Kundera vedel, čo spôsobí a ako sa v spoločnosti zacyklí jeho pojem Neznesiteľná ľahkosť bytia, bol by rovnako prekvapený, ako Platón, keby ho niekto exhumoval a povedal mu, čo dnes pre nás znamená platonická láska.

Každopádne, mala som neznesiteľne ľahké bytie. Na štvrtom poschodí historického domu, s balkónom od Hitchcocka a dokonale ignorantskými susedmi. Málokedy som tu bola sama. Väčšinou si tu ľudia podávali kľučku, pretože je u mňa vždy plno jedla. A všeličoho iného. Nenechávali ma samú, ako keby mali strach, že za ten čas niečo spácham, čo by bolo pre naše ďalšie vzťahy už nezvratné.

,,Čo dnes robíš?” bliklo mi na telefóne s Jakubovým číslom na displeji.
,,Ak budeš dobrý, tak teba,” odpísala som. Rovnako, ako vždy. Bez kúska hanby či zbytočných obsesívnych rečí o vernosti. Rétorika, ktorú sme si spoločne vytvorili, nemusela byť chápaná nikým okrem nás dvoch.
,,V tom prípade som o šiestej u teba,” odpísal a obaja sme vedeli, že je to len forma. Forma, ktorú hráme, odkedy sa poznáme, lebo vlastne ani neviem, či sme súperi alebo spoluhráči. Chodíme okolo seba ako v ringu a niet toho, kto by udrel prvý… Asi máme strach, že zápas skončí a obaja budeme vypľúvať zuby a krv a potom… potom už nič. Dáme si sprchu a pôjdeme domlátení domov. Myslím, že sme to nechceli dopustiť. Myslím, že jediné hranice, ktoré máme, sú za hrubými lanami toho ringu, v ktorom okolo seba poskakujeme ako páriace sa orangutany.

Môj život je nimi pretkaný. Mužmi, ktorí sa volajú rovnako, ako on. Mužmi, ktorí majú tak šialene krásne meno, že keby som si ho dala vytetovať, polovici môjho friend listu urobím radosť.

,,Toto je super rozcvička,” povedal bez náznaku únavy po tom, čo vybehol štyri poschodia tak rýchlo, že som nestihla ani odomknúť.
,,Hej, hovor o tom mojej lenivosti, prefajčeným pľúcam a taškám s nákupom,” mávla som rukou a usmiala sa na neho. Rozpažil a nechal ma robiť to, čo mám najradšej. Tuho ho zvierať v náručí a obtierať sa mu tvárou o chlpaté líca.
,,Jakuuub,” pišťala som mu do ucha a on sa smial.
,,Necháš ma aspoň vyzuť sa, kým mi rozmliaždiš osobnosť?” plesol ma po zadku a ja som urobila dva kroky vzad.
,,Čo to cítim?” prisunul topánky k botníku rovnako zarovno, ako tam boli poukladané moje.
,,Máš roztomilé OCD. Varila som. Hladný?” uškrnula som sa.
,,Zasa budem ľutovať, že som prišiel…” vzdychol, vzal ma pravou rukou za rameno a pritisol si ma k sebe ako vrece zemiakov.
,,Tieto tvoje prejavy náklonnosti,” rozosmiala som sa mu do podpazušnej jamky.
,,Aké prejavy?” prechádzal cez chodbu na balkón. ,,Mimochodom, najlepšie kreslá na svete,” hladkal rukami ich drevené operadlá.
,,Také antré, ako si mal v Brne, napríklad,” zasmiala som sa a sadla si oproti nemu.
,,Už o tom nehovorme,” mávol rukou a pokrútil hlavou.
Zasmiali sme sa. Obaja a nahlas, až sa to v absolútnej akustike átriového domu rozliehalo do všetkých okien.

Niekedy, keď som nevedela, čo s voľným časom, alebo som pri zaspávaní len tak potrebovala na niekoho myslieť, myslela som na Jakuba. Akosi zvláštne ma to upokojovalo. Kedysi dávno, ešte na škole, sa ma ľudia pýtali, prečo ho mám vlastne tak rada, hoci to nikomu neprišlo zvláštne, lebo spĺňal všetky všeobecné kritériá na to, aby ho človek mohol mať rád. Ale dnes si myslím, že to bolo tým, že odo mňa nikdy nič nechcel, neočakával, nevyžadoval a v nič nedúfal. Iba si užíval čas, ktorý sme my dvaja mali sami pre seba a bolo jedno, či fyzicky alebo na displejoch dotykových telefónov, ktoré zažili mnohé nevhodné scrollovania palcom po bradavke toho druhého, ktorá pristála namiesto obligátneho ranného pozdravu v našich komunikátoroch.

,,Je ti jasné, že som sem neprišiel robiť nič neprístojné, však?” usmial sa spozna hrubého rámu hipsterských okuliarov.
,,Ja ťa k ničomu takému nenútim,” vracala som sa z kuchyne s plným tanierom zapekaných cestovín a misou šalátu. ,,Ešte mám koláč, ale poviem ti o ňom až neskôr,” žmurkla som.
,,Ako by to vyzeralo, keby si ma nútila?” strkal si horúce kusy jedla do úst. Je zvláštne, že podľa toho, ako muži jedia, je jasné, akí sú v posteli. Tí, ktorí si jedlo fúkajú, nepokrčia ani plachtu.
,,Asi by som využila ženské zbrane hromadného ničenia,” zapálila som si cigaretu a vyfúkla dym opačným smerom.
,,Pokračuj,” gestikuloval vidličkou ako dirigentskou paličkou a uprene sa mi pri tom díval do očí. Neuhol ani o milimeter, medzi našimi pohľadmi bol virtuálny most zložený z príbehov, ktoré sme zažívali spoluzvlášť. To je slovo, ktoré som si práve vymyslela, ale je jediné, ktoré sa na to hodí. Všetko, čo sme zažívali, sme si sprostredkovávali okamžite. Fotky z miest, ktoré sme navštívili, jedlá, ktoré sme ochutnali, fantázie, ktoré sme mali… vždy sme pri tom boli spolu, hoci každý zvlášť. Spoluzvlášť.
,,Asi by som sa snažila hovoriť veľmi pomaly,” znížila som tón hlasu aj temporytmus reči. ,,A hovorila by som ti zásadne veci, o ktorých viem, že si z nich nervózny,” vyložila som si obe nohy medzi jeho stehná na kreslo a špičkou mu zatlačila na rozkrok. ,,No a potom by som spravila čosi ako…” vyzliekla som si podprsenku, teatrálne ju spustila vedľa seba na zem, stiahla si ramienka tielka z pliec a zaškerila sa do slnka. ,,Vieš, musím si doopaľovať ramená,” usmiala som sa a Jakub prehĺtal sústo o čosi pomalšie.
,,Rozumiem,” povedal s vážnou tvárou a díval sa do taniera cestovín ako na strop Sixtínskej kaplnky.

Neprišiel však naozaj kvôli tomu, aby mi plnil masturbačné fantázie. Prišiel, lebo sme sa rozhodli, že spolu niečo napíšeme. Pretože jedna maskulinita so mnou píše knihu a druhá sa rozhodla napísať film. Lebo filmy s nikým nepíšem. A okrem toho som si povedala, že ak byť spoluautor, tak jedine prvoplánovo dokonalého kolegu. Myslím marketingovo. A Jakub, ako marketingový nástroj, nemal chybu. Jakub vlastne ako čokoľvek nemal chybu. Bolo v ňom dosť krásy a temna zároveň. Dosť primitívnej zlosti a noblesného intelektu. Dosť úsmevu a nekonečného smútku. Dosť všetkých kontrastov, ktoré som na ľuďoch zbožňovala.

Sedel vedľa mňa na posteli a ťukal začiatok svojho prvého obrazu.
,,Spravíme si najprv scénosled?” spýtal sa.
,,Asi hej, aby sme sa nestratili…” mykla som ramenom, hoci práve táto časť práce ma vždy nudí najviac.
,,Takže, spoznali sme sa…” a už začal ťukať, čosi si šomral popod nos a ja som ho pozorovala. Jeho súsetredenie a zápal pre ten príbeh. Možno ho mal taký preto, lebo sa mu stal. Lebo sa stal nám. Lebo nikdy nič ako My neexistovalo, ale stalo sa Nám celkom dosť.
,,Vieš o tom, že si budeme musieť priznať pomerne dosť farby pri tom písaní, však?” spýtala som sa a preklikávala sa starými denníkovými zápiskami.
,,Nerozumiem,” zvraštil čelo.
,,Dobre, tak začnem – mám plný denník zápiskov o tebe a plný disk tých fotiek, ktoré som sľúbila, že vymažem,” povedala som ako na skupinovej terapii.
,,Jaj takto,” pritakal. ,,Tie fotky ma neprekvapujú, aj ja si hocikedy nascrollujem tvoje cecky. Ale denník?” usmial sa prekvapene.
,,Well,” rozhodila som rukami.
,,A čo v ňom je?” položil počítač vedľa seba, podoprel sa a s nadšením čakal, že mu budem predčítavať.
,,Do toho ťa nič nie je!”
,,Ale veď je to o mne!”
,,No ale to je môj denník,” pokrčila som čelo a ixla wordový dokument.
,,Nebuď taká a prečítaj mi aspoň niečo,” ľahol si a privrel oči.
Jakub v mojej posteli. Leží s privretými očami. A ja mu mám čítať. Nebola to tiež jedna z mojich fantázií?

Sadla som si teda do tureckého sedu a zhlboka sa nadýchla.

,,15. apríl, 2010
Stretla som Jakuba. Vo výťahu. Bolo tam také ticho, že keby niekto z nás dvoch mal kliešťa, počuli by sme to sanie ako deepthroat Sashy Grey. Nie som si celkom istá, či je humánne, aby ľudia voňali ako on. Jakub strašne vonia. Najviac. A má krásne ruky. Mala som sa spýtať, či by mi nenaložil na zadok, keď už sme tam boli. Nevadí, skúsim nabudúce.”

Rozosmial sa tak, ako snáď ešte nikdy. Keď sa upokojil, pozrel sa na mňa, zhovievavo sa usmial a naklonil hlavu. Chytil ma za ruku a pevne ju stisol.
,,Si kráľovná všetkej roztomilosti sveta,” potláčal ďalšie návaly smiechu.
,,Nie je pekné, že sa smeješ dievčenskému srdiečku,” pretočila som spodnú peru.
,,Dievčenskému srdiečku? Máš na konferenčnom stolíku zbierku bičov!” smial sa ďalej.
,,O to tu nejde. Vtedy som bola ešte…”
,,Čo si bola?”
,,Nič,” mykla som ramenom.
,,Čo si bola?” prechádzal mi palcom po hánkach.
,,Asi zabuchnutá,” uškrnula som sa.
,,Fakt?”
,,Neviem. Možno nie. Ale chcela som sa na teba pozerať od rána do večera. Pripadal si mi taký krásny, že mi prišlo nefér, že ťa môžu vidieť všetci,” vychádzala som von s toľkou pravdou, že som nevedela, či ju zvládne spracovať.
,,A čo si ešte chcela?” posunul sa a uložil hlavou do môjho lona.
,,Smiem?” spýtala som sa, keď sa moja ruka priblížila k jeho vlasom.
Prikývol.
,,Chcela som sa ťa dotknúť. Ale nie tak...tak,” zahrabla som sa mu prstami do vlasov a nahmatala bruškami korienky. ,,Chcela som sa ťa dotknúť. Iba tak. Hocikde. Prišlo mi, že musíš byť príjemný na dotyk,” uškrnula som sa, keď som si začala vybavovať, ako som sa vlastne vtedy cítila. ,,Dala by som vtedy čokoľvek za to, aby si ma pobozkal,” rozosmiala som sa. Bolo to tak dávno, že hovoriť o tom mi už nespôsobovalo žiadne pýrenie.
Jakub ležal, otvoril oči a usmial sa.
,,A teraz?”
,,Čo teraz?”
,,No, povedala si, že kedysi by si za to dala čokoľvek… a teraz?” zodvihol provokačne pravé obočie.
Kým som sa stihla nadýchnuť a utrúsiť niečo sarkastické, urobil pohyb ako pri brušáku. Akurát ostal hore.

Bozkával ma neviem ako dlho. Asi iba chvíľu. Ale za tú chvíľu som stihla obtancovať v hlave všetky nebeské telesá a povedať im o tom.
Keď sa mi odlepil od úst, zhlboka som sa nadýchla. Ako ľudia s plnými pľúcami vody, ktorých vylovila Pamela Anderson v 90tych rokoch z mora.
“Prvá,” povedal a usmial sa centimeter od mojej tváre.
“Hm?”
”Méta,” šepol mi do ucha a uhryzol ma do lalôčiku.
Zakňučala som.
On tiež.

Nehovorili sme o tom. Písali sme ďalej a debatovali o príbehovej línii, dramatických oblúkoch a charakteristike postáv. Neanalyzovali sme do bludu, čo sa stalo, prečo sa to stalo a či to bude mať dôsledky. Pili sme kávu a každý sa díval do svojho počítača. Do svojej debny s pieskom, do ktorej sme odjakživa strkali hlavu.
,,Tu by sme mali hodiť jednu erotickú scénu, ale takú riadnu,” povedal a strčil si priečne pero do úst.
,,Načo ti je pero?” nechápavo som sa na neho zahľadela.
,,Neviem, cítim sa viac ako scenárista, keď ho cmúľam,” priznal.
,,Chápem. Keby sa na písacom stroji nepísalo tak ťažko, všade tu mám zhužvané listy papiera,” mávla som rukou. ,,Takže erotickú scénu,” zamyslela som sa.
,,Aká erotická scéna by sa medzi nami mala udiať?” spýtal sa a nemal to robiť.

Odložila som svoj počítač na stolík vedľa kolekcie bičíkov, uprene sa mu zahľadela do očí a obkročmo si na neho sadla. Chytila som ho za obe zápästia nad hlavou, až sa mu moje prsia hompáľali vyslobodené z tielka pred tvárou. Pritisla som mu ich obe k tvári a on vydal zvuk ako jeleň v ruji. Prisal sa mi k bradavke a ja som začala pohybovať panvou, až mu boli tesné džíny. Po chvíli som sa vzpriamila, zahalila hrudník látkou tielka, prehodila nohu z jeho panvy a vzala si naspäť svojpočítač.

Jakub vyjavene ležal a predýchaval.
,,To bolo čo?” pozrel sa na mňa.
,,Druhá,” nehodila som na neho jediný pohľad.
,,Hm?”
,,Méta,” uškrnula som sa a spoza šedého monitoru mu venovala jedno medziriadkové žmurknutie.