kontroverza

Servus, Hugo,

nikdy neviem, či medzi pozdrav a oslovenie sa píše čiarka alebo nie. Lebo podľa mňa áno, ale neviem, ako podľa Slovenčiny. A je mi jasné, že Slovenčina sa má písať s malým eS, ale páči sa mi jej pompéznosť, keď je veľko-lepá.

Dnes ti píšem, človeče, aby som sa posťažovala. Nezvyknem sa často, ale prosím ťa, niečo urob s tými ľuďmi, ktorých si mi tu nechal, aby ma robili šťastnou, lebo im to akosi nejde.

Spomínaš si, čo si mi povedal, keď sme sedeli na kraji javiska, hompáľali nohami a ja som ti vravela, že tvoj kamarát nie je idiot, že ste sa len pochopili? Pobozkal si ma na líce, pohladkal po stehne a povedal si, že som testosterónový ombucman a že keby šlo o babu, už by som jej vyškriabala oči zato, ako hlúpo sa zachovala. Odvtedy o tom premýšľam. O tom, či mojim mužským priateľom u mňa prejde viac, ako prejde ženským priateľkám. A čím to vlastne je.

Uhlov pohľadu na to bude hneď niekoľko. Buď je to spôsobené tým, že od chlapov priveľa neočakávam a vnímam ich ako postihnuté zvieratká, na ktoré sa nedá hnevať, alebo je to tým, že si k nim vytváram podstatne silnejšie citové väzby a preto vydržím viac. Obávam sa, že možnosť bé je správna.

Niekdy, keď počúvam tých ľudí, ktorých hrdo nazývam priateľmi, uvažujem, ako by si v rovnakej situácii reagoval ty. A dochádza mi, že väčšinou celkom odlišne. Nikdy by si ku mne nebol zlý ani nespravodlivý. Dokonca, napriek tomu, že si vlastnil penis a údajne bol aj hetero, nikdy ti nechýbala dávka empatie, ktorou ostatní heteropriatelia nedisponujú.

Spomínaš si na Milana? Kedysi som ti o ňom veľa písavala. Strašne mi v živote pomohol a vlastne v období, keď mi bol najbližšie, nebolo nikoho, koho by som mala dôvod vážiť si viac. Celé to priateľstvo zahučalo v plnej rýchlosti do priekopy, keď sa nechal počuť, že som bola len voľnočasovou aktivitou a teraz už sa ide venovať frajerke, ktorá je ako jediná dôležitá. Neviem, či to nešlo povedať aj tak, že „Prepáč, ale nepáči sa jej, že spolu hovoríme“. Ale asi nie. Asi bolo nevyhnutné ublížiť mi čo najintenzívnejšie, aby som ho znenávidela. Uvažujem, kedy ľudia pochopia, že toto nie je cesta von z môjho srdca. Je to len cesta ešte hlbšie a boľavejšie. Mohol by si im vysvetliť, nech na mňa túto reverznú kravinu viac neskúšajú? Vďaka.

Keď som prišla na výšku, mnoho som ti písavala o Čukovi. Lebo mi bol všetkým na svete. Skrýval sa pred divnými ženami, čo sa mu strkali do postele. A väčšinou skončil vydesený v tej mojej, lebo tam voňalo a nikto ho neobťažoval. Pamätáš si na žabu, ktorú si mi dal k osemnástke? Darovala som mu ju, keď odmigroval na FAMU. Z lásky. Aby nikdy nebol sám a aby ma v jej kvetinovom líci vídal každý deň. Odmietal sa jej vzdať, tak som mu ju nechala. Dnes mi to je ľúto, ktovie, v ktorom z pražských kontajnerov skončila, keď jeho frajerka zistila, že ju má odo mňa. Tiež sa so mnou akosi nezmierila… zvláštne spoločné menovatele majú tieto ukončovania priateľstiev, všímaš?

Za neotrasiteľnú a večnú som považovala svoju čistú lásku ku Kubovi. Takú čistú a takú veľkú, že keď mi ako jednej z mála povedal, že čakajú dieťa a nevyzerá to dobre, bála som sa rovnako, ako o vlastné. Dokonca, ale nikomu to nevrav, obiehala som všetky druhy chrámov, od katolíckych kostolov po synagógy, lebo som nevedela, v ktorej býva tá najmocnejšia z fatamorgán, ktorá pomáha tým najbezbrannejším. Keď sa narodil zdravý a krásny a začal rásť, dostávala som tony jeho fotiek. Ako už vie ležať na brušku a zdvíhať hlavičku sám. Ako sa začal smiať. Ako prvýkrát jedol tuhú stravu. Po polroku, keď som sa konečne mala čas detašovať do Bratislavy, chcela som ho vidieť, objať, poľúbiť, dohrýzť mu tie okrúhle líca… Je to výsledok snahy a lásky človeka, ktorý mi je všetkým a už nekonečne dlhý čas. Vraj: „S cudzími sa malý nestretáva.“
Aha.
No tak… dobre, no.
Zabudla som, že po desiatich rokoch sme si cudzí.
Nevieš náhodou, čo budem robiť s tými tonami pastelovo modrej, ktorú som počas toho polroka nazhromaždila, aby som ho prišla poláskať vo veľkom štýle?

Ešte stále sa mi občas stane, že premýšľam o Marekovi. Napriek všetkému, veď ja viem. Stretávaš ho častejšie, ako ja a snáď mu občas zamávaš, hoci viem, že sa na neho trochu hneváš. Niekedy sa ma ľudia pýtajú, čo sa s ním stalo a prečo Nebo už nemá viac príbehov. Keby som im na to dokázala odpovedať, asi by som to tiež neurobila, ale ja nedokážem. Neviem, kam a prečo sa podel a neviem, prečo pri tom bolo nevyhnutné vrhať okolo seba nožmi… Myslíš, že chcel, aby ma ich zasiahlo toľko, či to bola len náhoda? Chcieť sa priateliť s nebeským telesom je náročné… často sa mení atmosféra vzťahu.

Niekedy to tak býva, že mám blbý deň. Že ma niekto naštve alebo rozosmutní a potom sú ľudia, ktorí to vedia napraviť svojim prirodzeným talentom na rozosmiatie. Môj muž je niekedy neempatické prasa, tak som sa z toho chcela vyžalovať Petrovi, lebo ako jediný pozná komplexné intencie.
„Mať tak tvoje problémy… ja pozerám pokutové kopy.“
Well…

Tak si teda sedím (na kraji sveta úplne saaaama) v tráve za garážou, na mieste, na ktoré som sa skrývala ako dieťa, keď sa mi chcelo pubertálne plakať kvôli nenaplnenej láske, alebo preto, že sa Nick Carter z Backstreet boys ostrihal, a premýšľam, či som sa vlastne od tých čias vôbec zmenila. Vieš čo, Hugo? Asi nie. Asi som stále rovnako naivná a sprostá. Asi stále rovnako dúfam, že ma ľudia budú mať radi len preto, že aj ja mám ich.

Sŕkam limču, mám bosé nohy a tráva ma šteklí na členkoch. Zhlboka dýcham a cez veľké čierne okuliare obraciam tvár k tým dvom posledným oblakom. Chcem tak nejak veriť, že ťa tam zazriem, ako mi aspoň ty namiesto vztýčeného fuckera ukazuješ hipsterské srdiečko, nech je mojej vanilkovej duši trochu lepšie.

Mohol by si to pre mňa urobiť, prosím?

Vďaka. Si kamoš.

Objímam.

M.