kontroverza

Videla som oblak, ktorý pripomínal prerasteného škrečka a musela som sa smiať. Nebo je vôbec to najlepšie zo všetkých divadiel. Cez deň, keď už prichádza leto len veľmi pomalým krok-sun-krok, majú oblaky tvary mäkkých alternatív ich reálnych podôb. Oblý pes, Elvis s nadváhou, hlodavec, čo príliš hlodal… A keď sedíte v lietadle, vyzerajú ako mäkká perina, do ktorej vás stará mama položí v nedeľu poobede, keď máte ústa ešte mastné od rezňa.

Najkrajšia je ale pre mňa obloha v noci. Keď do tmy blikajú malé svetlá a ja sa celý život pýtam, aké to je byť New Yorčanom, keď nemáš ani tušenia, ako vyzerá nočná obloha. Môžu oceniť krásu hviezd ľudia, ktorí celý život nevytiahli päty z Manhattanu? Nikdy som tam nebola, pretože sa síce nebojím lietať, zato sa bojím byť dvanásť hodín v uzavretom priestore bez možnosti otvorenia okna. Ale keby som tam vyrastala a moji rodičia neboli práve zálesácke typy, chýbali by mi vôbec hviezdy?

Sedela som v parku, pozorovala tie zvláštne oblaky, vzduch voňal niečím, čo mi spôsobilo opuchnuté dutiny a ľudia boli naozaj krásni. Usmievali sa, hýrili jasnými farbami a ich krok bol o kúsok tanečnejší, ako mesiac dozadu.
“Tak čo, budeš mať šťastie?” spýtal sa Martin a sadol si ku mne.
“Hm?” vytrhol ma z premýšľania o kupole nad nami.
“To sa hovorí, nie? Ak uvidíš tri prekrížené čiary od lietadiel, tak budeš mať šťastie,” podal mi veľký kopček zmrzliny.
“Ja milujem slaný karamel,” negustiózne som sa maznala s kornútom.
“Ja viem,” uškrnul sa a tiež sa zadíval hore.
“Už máš zbalené?” spýtala som sa a kúsok tej slanosti mi ostal v krku.
“Skoro všetko. Ale nemusíme o tom hovoriť, viem, že si ešte nespracovala, že…”
”To je v poriadku. Videla som S láskou Rosie, viem, ako to chodí,” žmurkla som a drgla do neho lakťom. “Nevyzerá ten oblak ako paradajka s očami?”
“Vyzerá ako brokolica, ktorú niekto v škôlke odmietol vziať do tanca, ale o to nejde. Nechcem ťa vidieť smutnú,” vzdychol.

Poznali sme sa dvadsaťosem rokov, narodil sa v rovnakej nemocnici ako ja o dve hodiny skôr a s penisom, takže mu to dalo istý pocit nadvlády nad mojim životom. Sme najlepší kamaráti. Chvíľu bol on do mňa, chvíľu ja do neho, ale od puberty prešlo veľa času, ja som sa raz skoro vydala a on striedal ženy častejšie ako obliečky. Ale viete, občas… Skrátka, niekedy podľahnete predstavám, že váš najlepší priateľ by bol možno aj najlepším partnerom, ale po dvadsiatich ôsmych rokoch?

“Nie som smutná, ideš za lepším,” zahryzla som do kopčeka zmrzliny, aby ma chvíľu bolelo aj niečo iné, ako to harakiri v mojom vnútri.
“Spomínaš si na Matúša?” spýtal sa.
“Spomínam, ja tak rýchlo na priateľov nezabúdam,” usmiala som sa.
“Rok ste sa kamošili a zvyšné dva si preplakala nad tým, že šiel za lepším a nakoniec aj tak zistil, že lepšie už mal. Takže mi nehovor, že idem za lepším, lebo k takému uvedomeniu prísť nechcem,” mädlil si ruky.
“Prepáč, neviem, čo iné ti mám povedať. Naozaj verím, že budeš v Štátoch šťastný. Tam sú všetci šťastní, videla som promo videá!” zasmiala som sa.
“Saša…”
”Čo? Je to krajina, kde môžeš žalovať výrobcu mikrovlniek zato, že v návode nebolo napísané Nedávajte tam živé zviera.”
”Alexandra!”
”Naozaj, tá žena vysúdila tri milióny, lebo jej tam zdochla mačka,” mykla som ramenom.
“Bizarné americké zákony? O tom sa chceš baviť? Really?”
“Vidím, že si osvojuješ domorodý jazyk,” vyplazila som na neho ten svoj.
“Budeš mi chýbať,” povedal a prerušil tým môjmu sarkazmu nervový systém.
“Aj ty mne,” usmiala som sa a pobozkala ho na ľavé líce. “Ale nebudeme plakať ako jebnutí, veď sa ešte uvidíme. Prídem ťa pozrieť,” žmurkla som.
“Naozaj? Pol dňa v krabici?” usmial sa, ale trochu smutne. Nikdy by ma tam neťahal, vedel, ako by som sa cítila a bolo od neho milé, že na to občas aj myslel.
“Ak je motivácia dosť silná, ľudia sú schopní vecí, o ktorých by si nikdy nemysleli, že ich dokážu,” zadívala som sa mu do očí a bol to presne ten moment, kedy vo filmoch začne hrať hudba a jeden na druhého sa vrhnú, povedia si, že sa milujú a potom je prestrih na ich svadbu v sále s výhľadom na nočný Manhattan.
“Si dobrá kamoška, Saša,” drgol do mňa a vstal. “Idem baliť, napíšem zajtra,” usmial sa a odišiel.

Sedela som v tom parku ešte chvíľu, aby som predýchala zmrzlinovú opicu a potom som šla domov. S okuliarmi na očiach, aby nikto nevidel, ako sa nechcem dívať na zvyšok sveta. A aby som vyzerala štýlovo, of korz.

Na ďalší deň sa Martinovo meno nezobrazilo nikde. Neprišiel, nezavolal, nenapísal a podobne to šlo ešte niekoľko dní.
“Ty…a je určite v pohode?” spýtala sa Katarína sediac na barovej stoličke v jogovej pozícii, ktorú si rozhodne vymyslela sama.
“Prečo by nebol?” naťahovala som plátno na rám položený na stojane.
“No neozval sa, odkedy ste sa stretli v parku,” mykla ramenom.
“To je bežné. To je Martin,” mykla som tiež a snažila sa pripnúť kus látky k drevu.
“To ale nie je pekné.”
”Poznám ho celý život, mávali sme aj polročné výpadky… zvykla som si,” vzdychla som.
“Takže ozvem sa zajtra je časový horizont medzi dvadsiatimi štyrmi hodinami a polrokom?”
”Pre Martina áno. Poď mi to tu podržať,” snažila som sa, aby neostali na plátne žiadne vlnky.
“A čo ty?”
”Tak a hotovo. Vďaka. Čo ja?”
”No, si v pohode?”
”Ajm okey,” žmurkla som.
“Nemyslím,” pokrútila hlavou.
“Prečo?”
”Pretože Martin sa neozýva a ty začínaš maľovať. Saša, niečo je zle,” vyzerala vystrašene.
“Všetko je v pohode, neboj sa o nás,” usmiala som sa, zakryla nábytok fóliou, vzala si štetce a zúrila na plátne ako už dávno nie. Mala som farbu vo vlasoch, v ušiach, v nosných dierkach a zlé jazyky tvrdia, že aj… Nie, akékoľvek dokončenie tejto vety by znelo nevhodne.

O pár dní a pár obrazov neskôr som sa konečne osprchovala, poliala ich všetky čiernou a šla sa prejsť. V Pante mali vo výklade knihu mladej autorky s priliehavým názvom, tak som si ju vzala a pri odchode narazila do dámy s parfumom, ktorý nepoužíva nik iný, len…
“Marta. Dobrý deň,” usmiala som sa.
“Saška,” usmiala sa tiež a tuho ma objala. “Ako sa máš, moja?”
”Dobre, ďakujem, ako sa darí vám?”
“Martinko dnes ráno odletel, ešte som trošku z toho taká… No šak vieš. Akurát sa tu mám stretnúť s Romanom, môžeš počkať, už ťa dlho nevidel,” hladkala ma po ramene.
Martinov otec bol veľmi zvláštny muž, ale to nebol dôvod, prečo som tam rozhodne nechcela zostať.
“Mám pracovnú poradu, Marti, nehnevajte sa. Ale zavolám vám a vybehneme na kávu,” sľúbila som a vedela, že sa to nikdy nestane.
Rozlúčili sme sa a ja som vybehla von ako zlodej.

Keď som dobehla domov, Katarína dávala dolu farbu z nábytku, ktorý som nestihla zakryť.
Sadla som si do kresla, zhlboka som dýchala a vedela som, že tu už sa môžem zrútiť. Tak som sa.
Vypili sme štyri litre vermutu a zjedli kilo zmrzliny. Bolo nám zle a vďaka Katkinej empatii sme tam boli zrazu dve smutné.
“Človeče, podaj mi kabelku,” povedala som. “Hen, čo som si kúpila,” podala som jej to.
“Tam za velkou louží hejno supů krouží?” prečítala titul.
“Hej. Fasa názov, nie? Napísala to nejaká pätnástka a je to o kowbojoch na divokom západe,” začala som sa smiať.
“A čo vie pätnástka o divokom západe?”
”Ja neviem, mne sa len páčil ten názov. Tak nejak to bude. Príde tam, supy začnú krúžiť,” robila som krúživé pohyby vínovým pohárom.
“Myslíš, že ti povie, ak si niekoho nájde?”
”Jasné, ozve sa v decembri, že sa bude ženiť a ja nebudem prekvapená. Už som v darčekovom katalógu zaškrtla mixér, ktorý mu pošlem,” dopila som.
“Mala by si mu zavolať,” povedala.
“Nerozlúčil sa, Kata. Odišiel na zvyšok života na inú časť planéty a nerozlúčil sa. Mala som s ním ísť na letisko, mala som mu mávať, mala som pre neho prichystanú reč predtým, ako sa naposledy objímeme a bola to dobrá reč! Myslela som, že mu poviem, že mám letenky na budúci mesiac už zabookované,” otrčila som prázdny pohár a Katarína mi ho vzala z ruky.
“Neviem, čo povedať, tak ťa len objímem a budem ticho, dobre?” sadla si na operadlo kresla a tuho ma zvierala. Pozná ma dva roky a má k mojej duši väčšiu úctu ako človek, ktorý ako prvú šušku videl tú moju. Keď sme mali tri a vonku bolo príliš teplo na to, aby mi mama dala spodnú bielizeň. Vraj je zdravé chodiť s holým zadkom. Odvtedy nosím nohavičky aj pod pyžamo.

Čas sa krátil a zrušiť sa to už nedalo, tak som Kataríne po pár týždňoch oznámila, že množné číslo pri rozhovore o letenkách nebol žart a že ide so mnou.
“Chceš ho prekvapiť?” nadšene tlieskala dupkajúc nohami.
“Neozval sa, nejdem za ním. Idem si pozrieť New York,” mykla som ramenom.
“Nedáš mu vedieť, že sme tam?” zamračila sa.
“Nie, nevidím dôvod.”
”Nevidíš… Ty nevidíš? Celý život chceš vidieť to mesto, celý svoj zasraný život a ten, kto o tom vie najviac, tam niekde je a ty nevidíš dôvod povedať mu, že si prekonala tak veľký strach?”
“O štyri dni letíme, ideme na týždeň, zbal sa a neber si pilník na nechty,” mávla som rukou.

Bola som nadšená. Po štyroch hodinách blúdenia na londýnskom letisku sme sadli do lietadla, v ktorom bolo priveľa ľudí a primálo vzduchu a keď sa odlepilo od zeme, Katarína prestala plakať.
“Prečo sa bojíš, len kým nevzlietne?” zarazila som sa.
“Ja sa bojím aj teraz, ale je jedno, či to lietadlo spadne po minúte alebo po desiatich hodinách. Keď sa odlepí od zeme, už si vlastne Schrodingerova žena. Živá a mŕtva zároveň, kým sa neotvoria tamtie dvere,” ukázala prstom.
“To je vskutku zvláštna teória, otvoríš okno, nech nezomriem?” povedala som.
“To je v pohode, zatvor oči a mysli na niečo pekné,” chytila ma za ruku.
“Napríklad?”
”Napríklad na to, že letíš balónom a všade okolo je kopa vzduchu,” dýchala zhlboka.
“Alebo na nahého Richarda Krajča,” nadýchla som sa.
“Alebo!” nadýchla sa tiež.
Videli sme všetko, čo sme vidieť chceli. Vystáli sme si rad na prehliadku Kleinfelds, aj na Buddyho canolli na druhom brehu rieky, odkiaľ je Manhattan úchvatný, mali sme piknik v Central Parku, stretli námorníka kúsok od Sochy slobody a chodili sme po meste s NY Times pod pazuchou.

Keď sme na DžejEfKej čakali medzi nekonečnou masou ľudí, pípla mi smska od Martina.
Otočila som mobil smerom ku Kataríne.
“Ahoj, mám pre teba novinku:-)” prečítala nahlas.
“No, vyzerá to, že supy dokrúžili,” vzala som telefón, urobila si selfie so zúfalou Katkou a nápisom na príletovej tabuli a poslala mu to s textom, že teraz skutočne nemám čas.
“To od teba ale nebolo pekné,” povedala.
“Odišiel a neozval sa. Nevidím dôvod, prečo by som sa ja mala ozývať, keď odchádzam,” mykla som ramenom.

Rad sa začal tvoriť, postavili sme sa, prechádzali jeden po druhom prehliadkou a mladá letuška rozprávala policajtke farbistý príbeh o tom, ako im včera do vrtule vletel obrovský vták.

Môžem aspoň dúfať, že to bol sup?