kontroverza

Brušká prstov na ľavej ruke mi jemne krvácali. Utrela som ich do vreckovky, aby mi nezaschla na hmatníku a ďalej som trápila gitaru.
“Nechcela si si nájsť niekoho, kto ťa na to naučí hrať?” spýtala sa Katarína stojac v našej kuchyni a v rukách žmolila bobule hrozna.
“Ja nepotrebujem brať hodiny, mám absolútny sluch, prídem na to,” hádzala som na ňu nesúhlasné pohľady a tvárila sa hrdo. “Napísala som skvelý text, tá hudba nemôže byť taká náročná, roky som hrala na klavír,” snažila som sa vylúdiť z gitary pár zmysluplných tónov, ale všetko znelo príšerne.

“Povedz mi, že…
Hm hm hm hm…
Kade krá… čaš”,

doboha.
“Hej, vôbec nepotrebuješ učiteľa, ide ti to skvelo,” mávla rukou a vybrala sa so strapcom bieleho na balkón. Chvíľu len tak stála vo dverách, žmúrila do slnka a zhlboka dýchala.
Potom si vyzliekla tričko aj kraťase a ľahla si na lehátko.
“Bývame na prvom,” pripomenula som jej.
“Ja viem, preto tvoju hudbu môžu počúvať okoloidúci a ja im k tomu robím videoklip,” začala pomaly tancovať takmer nahá.
“Ťa zavrú,” zašomrala som si popod nos.

“Povedz mi, že stretneme…
Povedz mi, že…
Po… Po… Povedz mi, že…
Lalala la la,”

nechcela som sa vzdať. Celé dni, kým som mala pracovať a odpovedať na stovky mailov, sedela som s gitarou na balkóne, fajčila a premýšľala, ako dostať tú melódiu z mojej hlavy von.

V pondelok večer priniesla Katarína cestou z práce nielen čínu, ale aj malé ružové ukulele.
“Máš krátke prsty, pôjde ti to lepšie a menej bolestivo. Vieš, ak niečo robíš a ono to bolí, tak to, pravdepodobne, robíš zle,” žmurkla a podala mi malú retro gitarku v lesklej pastelovej farbe.

Nepustila som ju z ruky celé týždne. Myslím, že som len potrebovala kompenzáciu. Potrebovala som niečo držať, niečo zvierať, do niečoho búchať, niečo naťahovať a keď mi to šlo na nervy, mohla som to vrhnúť do veľkých nadýchaných perín a nič sa tomu nestalo.
Katarína vyšla za mnou na balkón, podala mi pohár hroznovej šťavy, seba pridájala vínom a s kolenami pod bradou sa dívala na nebo.
“Sme dve hrozná?” spýtala sa.
“Jedna hrozná, druhá hrozná?”
”Hej.”
”Ale nie sme,” mávla som rukou.
“Tak prečo bývame v centre mesta, kde nájom stojí trikrát toľko, ako si môžeme dovoliť, len kvôli tomu, aby sme nepočuli pristávať lietadlá?” spýtala sa a odpila si veľký dúšok.
“Bývame tu, lebo je tu pekne, nie kvôli tomu,” povedala som a snažila sa prehlušiť krik anglickýh turistov z baru odnaproti.
“Ešte jedna anglická fráza, vyzlečiem sa a budem sa tváriť, že ma opaľuje mesiac, len aby vypadli,” zapálila si cigaretu.
“Po prvé, nemôžeš nenávidieť jazyk len preto, lebo sa na teba vykašľal Angličan. A po druhé, hej, na odplašenie nadržaných opitých chlapov najlepšie zaberajú holé cecky ženy, čo býva na nedosiahnuteľnom prvom poschodí,” udrela som ju dlaňou do čela.
“Mohla by si im zaspievať, aby vypadli,” zasmiala sa.

Zamyslela som sa, sadla si a zhlboka sa nadýchla. Mala som tú pieseň hotovú už pár dní, no nevedela som, kedy bude mať premiéru.
“Tak dobre,” mykla som ramenom.

“Povedz mi, že stretneme sa
a že nebude to iné,
povedz mi, že mám šmrnc veľkej
dramatickej umelkyne.

Povedz mi, že kade kráčaš
hľadáš moje stupaje.
Povedz mi, že každá po mne
poznateľne tupá je.

Povedz mi, že keď si líhaš,
spomínaš si na náš deň,
a že pri tom mimovoľne
zabúdaš na beznádej.

Pýtam sa ťa, čo sa vlastne
nikdy nespýtam,
ostaneš do konca
jak na lodi kapitán?

Budeš verný?
Budeš, ver mi,
vedieť, kam ísť z konopí,
snáď sa so mnou nerozídeš kým sa dáme dokopy…

Povedz mi že, keď si so mnou,
tak ťa nič neomína,
povedz mi, že nevadí ti
moja smiešna ofina.

Povedz mi, že raz za čas sa
stane, čo sa nestáva,
povedz mi, že duša viac je,
než impozantná postava.

Povedz mi, že nemám status
„dobrá, ale dočasná“,
život ten vždy namaľuje
čierne škvrny do krásna.

Pýtam sa ťa, čo sa vlastne
nikdy nespýtam,
zostaneš do konca,
jak na lodi kapitán?

Budeš verný?
Budeš, ver mi,
vedieť, kam ísť z konopí,
snáď sa so mnou nerozídeš kým sa dáme dokopy…”

Spod okna sa ozvali asi traja tlieskajúci ľudia. Katarína sedela, dívala sa inam a snažila sa premôcť romantika vo svojom vnútri.
“Aby bolo jasné, neplačem,” povedala a zapálila si cigaretu.
“Jasné, potia sa ti oči, šak je august,” uškrnula som sa a zamávala chlapcom na druhej strane ulice.
“Mal by to počuť,” povedala po chvíli potichu a s pohľadom upretým na nebo.
“Boh?” zodvihla som pravé obočie.
“Pamätáš si, čo si mi povedala, keď si Angličan našiel inú? Vravela si, že možno nie je idiot, možno je len príliš múdry na to, aby niečo cítil a že ma možno naozaj berie len ako kamarátku. Že to možno iba nevie,” rozhodila rukami.
“Ale následne sme zistili, že je to len kretén, ktorý z teba robil kravu, takže?”
“Dala som mu šancu, aby reagoval na to, že ho milujem. Nedopadlo to dobre, ale dala som mu šancu. Možno by si mala…”
”Nie všetci muži sú nechápaví idioti. Niektorí muži rozumejú náznakom. Niektorí rozumejú aj medziriadkom. A niektorí nerozumejú vôbec ničomu,” usmiala som sa.
“Mal by vedieť, že…”
”Sme priatelia? To už vie, s tým sa netráp,” položila som gitaru na zem, vystrela si nohy a chodidlá položila na Katarínine stehná.
“Všetkým kamarátom skladáš piesne? Lebo ja som zatiaľ žiadnu nedostala.”
Vzala som si gitaru.

“Ooooh, malá Catherineeee,
Nemusííím byť sáááám,”

nahla som sa a pobozkala ju na ľavé líce.
“Môžeš si z toho robiť srandu koľko chceš, ale ja viem, že používaš korektor na kruhy pod očami a tvoja pleť nie je taká bezchybná, ako si všetci myslia!”
”Kata!”
“Prosím ťa, odlíč sa… Vezmi si ružové ukulele a choď mu to povedať,” vzdychla, vstala a vkráčala dovnútra.

Vstala som tiež a od dverí sa ozval zvonček.
“Ahoj, pustíš ma hore?” ozvalo sa z bzučiaka.
“Preboha, to je on,” hovorila som potichu a Katarína nadšene behala po obývačke a jej dlhé nohy tancovali striedavo na sedačke a konferenčnom stolíku, kdesi medzi kung pao a jarnými závitkami.
“Jasné, poď,” stlačila som bzučiak a donútila ju zliezť z nábytku.

Dvere som nechala otvorené a sadla som si na gauč. Nohu cez nohu? Obe hore? Do tureckého? Vôbec som nevedela, čo s končatinami, tak som sa radšej postavila.
“Ahojte,” usmial sa vo dverách.
“A ty si už nemal byť niekde preč?” spýtala sa Katka nenútene.
“Mal, ale chcel som ťa ešte vidieť,” pozrel sa na mňa. “Teda, vás obe, prepáč,” usmial sa na Katarínu.
“To nič, ja už idem spať, tak šťastnú cestu,” prišla k nemu, objala ho a pobozkala na líce. Keď vchádzala do svojej spálne, afektovane sa ovievala rukou a siahala si na telo.
“Dospej,” povedala som jej smerom a pozvala ho na balkón.

Noc bola teplá, ale keď zafúkal jemný vietor od Dunaja, každý nádych voňal týmto krásnym miestom.
“Ty máš ukulele,” zasmial sa a vzal ho do rúk. “Aj mi niečo zahráš?” spýtal sa, vzal si z krabičky mojich cigariet dve, jednu mi vsunul medzi pery a keď ju zapálil, zhlboka som sa nadýchla.
“Nie, máme ju len ako bytový doplnok, ani jedna z nás nevie hrať,” vyfúkla som dym.

A potom sme sa chvíľu rozprávali o tom, že Zem nie je taká veľká, aby v nej človek nenašiel priateľa, ak chce. Aj o tom, že priatelia tu budú kedykoľvek, to iba lásky prichádzajú a odchádzajú.

Tak som ho objala, zapriala mu šťastnú cestu a rozhodla sa, že nebudem definovať náš vzťah a nechám sa prekvapiť.

Ak sa nič nezmení, tak sme priatelia.
A ak odíde a nevráti sa, tak to bola láska.
Zvláštna logika.

“A tak…
pýtam sa ťa, čo sa vlastne
nikdy nespýtam,
zostaneš do konca,
jak na lodi kapitán?”

Spievala som si koncom augusta v centre mesta na prvom poschodí a nechcela počuť odpoveď…

feat. Mirka Miškechová