kontroverza

Vždy som obdivoval ženy, ktoré nestratili nič z toho malého dievčatka, ktorým kedysi boli. Vyrástli, stali sa z nich dámy, prestali nosiť podkolienky a vrkoče, ale kdesi vo vnútri naďalej milovali staré songy od chlapčenských kapiel deväťdesiatych rokov a túžili byť zachránené nebojácnym princom, ktorý poodsekáva hlavy zlému drakovi.

Ako muž sa cítim ukrátený. Viete, tak nejak gendrovo. A keď pár zlých dračíc sekalo časti tela mne, povedal som si, že bude o dosť jednoduchšie žiť ako nedosiahnuteľná méta. Postavil som labyrint, ktorého chodby sa krútili a spájali v jednu blúdiacu masu, slepé uličky sa kľukatili a ak sa niekto rozhodol prejsť ním, mal iba dve možnosti – nájsť mňa alebo zachrániť vlastný život. Neviem celkom presne, koľko krásnych žien ostalo nevládnych ležať za rohom, za ktorý sa nikto už roky nepozrel. Niektoré sa dostali až ku mne, ku mojim hradbám zo sklobetónu a snažili sa ho rozbiť čakanom. Videl som krvácajúce princezné, ktoré druhá strana po odraze zasiahla ostrým koncom a moji verní poddaní ich potom všetky ukladali kamsi na smetisko dejín.

Pripadal som si výnimočný. Princezné prichádzali, odchádzali a umierali v snahe zbúrať moje hradby. Kričali, prosili a plakali, aby som ich pustil dnu, keď už ušli takú dlhú cestu, no pravidlá to nedovoľujú. Dnu sa smie dostať iba ten, kto vie, ako kúsok po kúsku s trpezlivosťou a odhodlaním nezbúrať, iba premiestniť pár kúskov mojej pevnosti.

Prestával som veriť, že sa to niektorej podarí, keď sa spoza pravého rohu s brečtanom v kučerách objavila jedna bez čakanu a búracej gule. Iba tak, s holými rukami vo veľkej sukni. Sadla si oproti mne a celé mesiace sa iba dívala na môj zdeformovaný obraz cez sklobetónový múr. Potom vstala a na jednu z tehličiek zaťukala nechtom. Vybrala ju, držala v rukách a znovu si sadla, aby sme sa mohli jeden druhému dívať do očí bez deformácií. Páčilo sa mi, ako sa smiala. Ako sa kútiky jej úst dostávali do symbiózy s jej smejúcimi sa očami. Bola pokojná, občas privierala viečka a hovorila so mnou iba v myšlienkach. Pýtala sa, či nie som hladný, keď som tam tak dlho a či sa v takej malej sklenenej kopke nebojím, lebo ona by sa vraj bála. Rozprávala o tom, že draka pred bludiskom nezabila, priniesla mu koláč s pekanovými orechami a on ju ochotne pustil ďalej. Netušil som, že draky tak milujú orechové koláče, ale keď prišla bližšie a privoňal som k nej, cítil som domov. Cítil som ženu, ktorá v nedeľu predpoludním plní buchty domácim lekvárom a je pri tom šťastná.

Vstal som a šiel sa trochu prejsť, aby ma tá vôňa neopantala. Ja jediný som poznal najrýchlejšiu cestu von z bludiska, no nechcel som ňou kráčať. Chcel som sa trochu rozhliadnuť a zrátať, koľko princezien pochovala kľukatá cesta k môjmu srdcu. Zlatovláska s Popoluškou sa za chodbičkou zo živého plota držali za ruky a myši im ohlodávali tváre. Snehulienku jej narkolepsia tiež stála veľa, lebo zaspať hlavou v jazierku s piraňami nie je ideálny pôsob, ako dôstojne odísť zo sveta. Ale dostala sa blízko.

Šiel som ďalej, zakopával o princezné a do tváre sa mi opreli slnečné lúče. Bol som vonku. Prvýkrát po mnohých, mnohých rokoch. Kráčal som ďalej, stretával ľudí, dvoranov bez mena a užíval som si obrovské priestory. Možno som tých pár rokov potreboval, aby som pochopil, že svet tam vonku nie je taký zlý, ako podsvetie tam dnu.

“Prišiel som to tu len zavrieť, nech sa tam nestratí ďalšia. A ty máš voľno,” povedal som po pár mesiacoch, keď som si spomenul, že drak tam stále sedí a nevinné princezné blúdia.
Prechádzal som chodbami, kričal a pýtal sa, či tam niekto je. Všade bolo ticho. Prišiel som k miestu, kde kedysi stála moja sklobetónová kopka a nenašiel tam žiadne kocky. Uvažoval som, ako hradby mohli iba tak samé od seba zmiznúť a potom som sa pozrel o kúsok ďalej.

Vysoký kužeľovitý útvar zo sklobetónu a jedna chýbajúca tehlička v šiestom rade zdola. Chodil som okolo a díval sa, čo sa to stalo. Sadol som si a cez chýbajúci článok skladačky uvidel oči, ktoré som nie celkom spoznával. Pamätal som si iba, že sa kedysi smiali. Dnes sa smutne dívali do zeme, občas ich pohľad prešiel po mojej tvári a síce sa kútiky úst roztiahli, symbióza s očami už neexistovala. Bála sa. A bála sa veľmi. Tesné steny z ťažkého skla ju obopínali a v tvári mala výčitku, smútok a rezignáciu. Nebolo to fér. Ona splnila moje úlohy a nedostala za to odmenu. Premiestnila kocku po kocke môj súkromný vesmír samoty a za každý deň, ktorý som neprichádzal, priložila jednu kocku navyše.

Chvíľu som tam sedel a díval sa na ňu tak, ako kedysi ona na mňa. Premýšľal som, či mám začať búrať múry, ktoré si vystavala, alebo ju tam nechať. Vedel som, že ani jeden spôsob nebude celkom ideálny, lebo ak začnem búrať, ona začne očakávať. A ak odídem…

Rozumela mojim myšlienkam. Vzala poslednú ťažkú kocku, mykla ramenom a zasunula ju do chýbajúcej štrbiny svojej samoty. Rozhodla za mňa.

A ja som celou cestou von premýšľal, či kdesi za zákrutou nenájdem zabudnutý čakan…