kontroverza

Milujem zvuk vlastných podpätkov. Je to znak toho, že už sa blížim. Kráčala som Obchodnou a široko-ďaleko ako jediná klopkala. Bolo ponuro, pred pár hodinami pršalo a zatiahnutá obloha hádzala zvláštne tiene na ošarpané budovy v centre mesta.
“Tak ktorý dostanem?” spýtala som sa muža stojaceho pred klenotníctvom.
“Ten so smaragdom, jedného dňa,” povedal a otočil sa.
”Ako si vedel, že som to ja?” uškrnula som sa.
”Počul som ťa už od Vinárne,” tvár sa mu ani nepohla, ale oči sa smiali. To sa mi na ňom vždy páčilo – ako sa mu smejú oči, hoci kútiky úst ostávajú v nepretržitej pomlčke.
“Počuješ podpätky a myslíš na mňa? Sou kjút,” vystrela som ruky, aby som ho objala.
“Viem, ktoré kroky sú tvoje, vždy si kráčala ako po červenom koberci, aj keď si sa ponáhľala na električku,” silno ma stisol a dal mi bozk na pravý spánok.
“Dlhuješ mi pirohy,” povedala som.
Mykol hlavou smerom k Slovenskej a šli sme.

Bol to ten posledný človek, ktorého som čakala, že stretnem. Jednak preto, že sa mi s ním už týždeň nepretržite snívalo a jednak preto, lebo som ho nevidela viac ako dva roky. Mala som pôvodne namierené kamsi celkom inam, ale s Tomášom som vždy rada trávila čas. Kedysi sme spolu chodili, aj keď… Aby som bola presná, kedysi sme sa intenzívne stretávali, bozkávali, pili, fetovali a spali vedľa seba. Trvalo to asi tri mesiace, potom sme sa rozhodli si zo seba prestať uťahovať a stali sa z nás priatelia, ktorí spolu už len fetovali.
“Nemám rád, keď tráve hovoríš fet,” opakoval mi.
“A ja nemám rada, keď balíš na backroll a vysmievaš sa mi, že ja také neviem!”

Sadli sme si do Slovenskej a objednali trojitú porciu mäsových pirohov na jeden tanier. Jedávali sme ich vždy rukami a viedli boje o to, kto ich zvládne zjesť viac. Tomáš vyhrával väčšinou kontumačne, lebo môj žalúdok po piatom pirohu už začínal vypovedať a ten jeho sa ešte len rozbiehal. Milovala som pohľad na to, ako dokáže jesť. Veľa a s chuťou, ako keby nejedol roky. Posledný z pirohov mi strčil do úst a ten kúsok, ktorý mi ostal trčať, odhryzol. Nedotkol sa mojich pier a napriek tomu ma niečo pošteklilo kdesi medzi dušou a podbruškom. Tak som ho pobozkala ja.

“Čo to robíš?” zasmial sa a teraz už aj tvárou.
”Mala som chuť,” mykla som ramenom.
”Čo ak som zadaný?” zodvihol pravé obočie.
”Ale prosím ťa,” mávla som rukou. On nikdy nebol a nebude zadaný. Je to samotár. Kúpil si miliónovú motorku, aby mohol každé leto chodiť po Európe úplne sám, tak veľmi mu vadia ľudia. Zapozeral sa dolu, zodvihol hlavu, pravou rukou ma chytil za sánku a bozkával ma tak dlho, že som si neuvedomila, kedy nám zo stola vzali tanier. Mávali sme zvláštny vzťah práve kvôli tým bozkom. Nesexovali sme, lebo bozkával tak, že sme nemuseli. Zvykli sme v mojej veľkej posteli ležať celé hodiny a bozkávať sa, ako keby sme sa chceli zjesť. Potom sme si spolu dali cigu, on si ma privinul a spali sme. Fajčiť v posteli človek nemôže s hocikým, je to výnimočný akt. S Tomášom sa v nej síce nedalo robiť nič iné, zato toto…

Vyšli sme zo Slovenskej a on ma ťahal smerom na Palisády. Vraj mi ukáže niečo, po čom sa mi štokholmský komplex vyvnie do minúty, ale on za to zodpovednosť brať nebude.

Vo veľkej vile na Ľubinskej mi otvoril bránku a obrovský čierny bernardín sa na mňa vrhol ako na hovädziu kosť.
“Maxo!” skríkol na neho.
“Nechaj ho, dlho ma nevidel,” maznala som sa s uslintaným starým psom, ktorého som často využívala ako vankúš.
Tomáš otvoril dvere do pivnice a kývol na mňa hlavou. Pustila som psa a šla, lebo všetky horory a krimi seriály, ktoré som kedy videla, mi stále nedali dostatočne veľa informácií o tom, ako sa správať, keď vás niekto láka do pivnice.

Ťažké plechové dvere sa za nami zatvorili a hoci bola ešte tma, vedela som celkom presne, čo tam má. Intenzívna konopná vôňa prestupovala celé moje telo. Zasvietil malé červené lampičky a všade okolo seba som videla viac ako metrové rastliny. Každá bola iná a ja som pochopila, prečo povedal to s tým štokholmským komplexom.
“Chcem tu bývať,” povedala som.
“Ja viem,” prikývol.
“Odkedy pestuješ?”
”Odkedy som počúval, koľko si rozprávala o tom, že takúto pivnicu raz budeš mať doma a bude to tvoja oáza pokoja. Nepredávam, niečo rozdám, niečo vyfajčím a z niečoho robím keksíky,” uškrnul sa.
“My dvaja sme sa mali vziať, kým bol ešte čas!” udrela som ho do ramena a prechádzala sa medzi črepníkmi.“Máš aj hydro?”
”Vzadu,” usmial sa.
Hladkala som veľké listy a on zatiaľ motal na backroll, aby sa mi znova vysmial, že moja jemná motorika by nikdy nič také nezvládla.

“Kde si vlastne teraz mala byť?” spýtal sa a podal mi dymiaci joint. Vytiahol si z vrecka krabičku červených marlboriek a zapálil si. Keď vyfukoval dym a lícne kosti sa mu napli, mala som takú chuť ich rozhrýzť, že som radšej zahryzla do cigaretového filtra, aby som mu neublížila.
“Nepoviem, smial by si sa,” mávla som rukou a podala mu brčko.
“To každopádne, povedz.”
”V Unicefe s Borisom Kollárom na meetingu,” povedala som. Pravdivo.
Rozkašľal sa, rozosmial sa a postrapatil mi vlasy ako dieťaťu.
“Nikdy neľutujem, že sa spýtam,” smial sa ďalej, ale viac sa v tom nevŕtal.
“Chýbal si mi,” zložila som si hlavu na jeho rameno a on odklepával popol kamsi na podlahu.
“Viem. Asi aj ty mne.”
”Prečo? Lebo som z inej planéty?” vystrela som si nohy a odkopla lodičky.
“Lebo si z mojej planéty,” usmial sa, priložil mi horiaci papierik k perám a skôr, ako som vydýchla, ma pobozkal.
“Mohli sme byť fasa kamoši, keby si to nedojebal.”
”Nie, teraz sme kamoši, keby som to nedojebal, bola by si smutná žena záletného introverta. To by som ti neurobil,” povedal úprimne a ja som mu musela dať zapravdu.

Po pár hodinách sme vyšli von, na mňa čakal taxík a Tomáš sa opieral o bránku.
“Pamätáš si aj to, ktorou chodím taxislužbou,” uškrnula som sa.
”Keď zas budeš niekde blízko, tak len zaklopkaj,” zahľadel sa mi na topánky.

Prikývla som, nasadla do taxíka a zamávala. Nemilovala som ho, nechcela som si ho vziať, ani ma nevzrušoval, ale to, že som bola dievčaťom z jeho planéty, mi balilo dušu do huňatého čierneho svetra, ktorý som mu kedysi ukradla. Konečne som vedela, kam to vlastne patrím.
Na bratislavské Palisády!