Založ si blog

Jablko nepadá ďaleko

Bola ako moje dieťa. Chcela som ju chrániť od všetkého zlého, čo som v živote napáchala, aby si myslela, že som normálna. Robilo ju to šťastnou. Nič dôležité som jej nehovorila, iba také omáčky o tom, čo som varila a ako sa má Linda. Nikdy som jej na otázku „Čo bolo v škole?“ neodpovedala: „Nič,“ ako ostatní rovesníci. Vždy som jej podrobne vylíčila, akú som dostala známku a že profesorka Predná je sprostaňa.

Keď sme mali písať sloh o tom, kým by sme chceli byť, každý si vyberal nejakú slávnu osobnosť. Aj ja, lebo som sa trochu hanbila priznať, že som vlastne celý život chcela byť ako ona. Nie pred spolužiakmi, ale pred ňou. Čítala moje slohové práce a vždy ma pochválila. Nikdy mi nič nevnucovala, mohla som byť čím som chcela, ale priala si mať zo mňa právničku alebo doktorku.

Myslela som si, že sa nahnevá, keď jej poviem, že ku nám príde Linda bývať, ale urobila nám obom večeru a Lindinmu psovi kúpila konzervu. Kvôli tomu u nás Linda bývala. Nedovolili jej mať psa a vyhodili ju z domu. A keď sme sa z roztopaše alebo smútku opili, ráno bez slova vyniesla fľaše a doniesla nám aspirín.

„No ahoj, moja, čo robíš?“ spýtala sa, keď som zdvihla telefón.
„Učím sa,“ klamala som.
„A čo si dnes varila?“
„Grilované kura a ryžu,“ klamala som.
„Vidíš, to je dobrý nápad, to urobím zajtra, my sme mali guláš. Ako v škole?“
„Dobre, všetko v poriadku,“ klamala som.
„Tak je dobre, tak dávaj na seba pozor a ozývaj sa,“ povedala a ja som čakala iba na to.

V skutočnosti som sedela na balkóne, fajčila šiestu cigaretu a premýšľala, ako vyžehlím ten prúser s neodovzdanou diplomovkou, o ktorú som ani nezakopla. Na obed som mala kávu a pozor som na seba nikdy nedávala.

Zdola zazvonil zvonček a prvých 5x som ho ignorovala. „Stojím dole ako debil, otvor mi,“ stálo v Rasťovej smske. Tak som mu zabzučala a šla naspäť na balkón. Začala jar, slnko nepríjemne svietilo a okuliare mi zakrývali celú tvár.
„Ahoj,“ pozdravila som ho a stále sa dívala na panelák oproti.
„Prečo nemáš mikinu?“ sadol si vedľa mňa.
„Svieti slnko,“ podala som mu balíček a on si jednu vytiahol a zapálil.
„Je 10 stupňov,“ oznámil mi.
„No a čo. Čo tu robíš?“
„Prišiel som sa pozrieť, ako holá sedíš vonku, susedia sa sťažovali.“
„Mám tričko.“
„Nemáš podprsenku.“
„Načo si tu?“
„Aby si nebola sama. Čo je zase?“

A ja som iba mykla plecom, lebo to mi ide zo všetkého najlepšie. Okrem apatického ležania na posteli a počúvania neznesiteľných hlasov v mojej hlave.
„Nemykaj plecom, neznášam to,“ šťuchol do mňa.
„Tak čo je? Haló?“
„Nič nie je, prestaň.“
„Včera sme si Lenou za.rtkali na kapote môjho auta, je to lepšie ako vo filmoch, už si to skúšala?“ smial sa a drgal do mňa lakťom.

Vstala som a vošla dnu.
„Bolo to super, len je ešte trochu zima na takéto…“
„Prestaň!“
„Čo ti je? Prišiel som ti povedať radostnú udalosť a ty sa správaš ako…“
„Nechcem počúvať o tvojom sexuálnom živote!“
„Lebo prečo?“
„Lebo preto, drž hubu. Chceš kávu?“
„Nepijem kávu. Lebo prečo sa pýtam.“

A ja som sa otočila ku kuchynskej linke a hrýzla sa do spodnej pery, aby som mu nemusela povedať, že nechcem počúvať o jeho úžasnej frajerke, že mám pri tom pocit, akoby sa mi do brucha zavŕtavalo divoké zviera a že ma jeho šťastie teší, ale dôvod ma vonkoncom nezaujíma.

„Nikdy si sa ma na ňu neopýtala,“ znel trochu smutne. „Sme kamaráti, ty sa netešíš, že niekoho mám?“
„Čoby nie.“
„Tak ti o nej porozprávam, chceš?“ usmial sa.
„Nechcem,“ drhla som dokonale čistú šálku pod tečúcou vodou a premáhala plač.

Vstal a začal sa prechádzať po byte.
„Čítaš Hornbyho? Je super, mám od neho pár kníh. Táto je o čom?“ šermoval s knihou, ktorú našiel na mojom konferenčnom stolíku.
„O štyroch ľuďoch na streche mrakodrapu,“ zamrmlala som. Položil knihu, prišiel ku mne, chytil ma zozadu za obe ramená a ja som sa rozplakala ako malé decko.
„Táňa, čo ti je?“ povedal potichu a pokojne.
„Necítim sa dobre,“ utrela som si sopeľ do ruky a vymanila sa z dotyku jeho rúk, lebo som si celkom dobre vedela predstaviť, kde všade boli.
„Bolí ťa niečo?“
„Máš plnú pi.u otázok!“ utierala som tú šálku, až mi vypadla, rozbila sa a ja som sa porezala. Pozerala som sa, ako mi z dlane kvapká krv na bielu utierku a on sa zasa díval, čo to so mnou urobí. Upokojilo ma to.
„Tebe sa to zase stalo, však?“ povedal opatrne a vzal mi z druhej ruky črep. Neodpovedala som. Odviedol ma do obývačky a posadil na gauč. A ja som si stále tou bielou utierkou odsávala krv z ruky a dívala sa, ako pomaly zasychá. Niečo rozprával… niečo o tom, že vie, aké to je byť smutný, že mi rozumie, že by som sa nemala brániť antidepresívam, ak ich potrebujem a potom mlel čosi o zodpovednosti za vlastný život. Nepočúvala som ho úplne, sústredila som sa na ranu na ruke, ktorá by možno aj potrebovala zašiť, ale bolo mi to jedno.

„Mohol by si odísť, prosím ťa?“ zdvihla som k nemu hlavu.
„Nie keď si v takomto stave.“
„Som v pohode.“
„Zase sa ti snívalo, že skáčeš, priznaj,“ mal vo výraze strach. Bolo to zvláštne.
„Zo strechy mrakodrapu,“ usmiala som sa.
„Prečo o tom nikomu nepovieš?“ bál sa stále viac.
„A komu? Šak to hovorím tebe.“
„Ale ja nie som psychiater. Si chorá, potrebuješ pomoc,“ hovoril mi to asi tisíci raz.

Stále mi to pripomínal. Že som chorá a potrebujem pomoc. Že na to všetko existujú lieky. Že aj duša keď bolí, tak treba ísť za lekárom po náplasť. Boli to sprostosti, nechcela som instantné šťastie, ako mal on. Nechcela som jesť kvantá liekov len preto, aby som mohla vyjsť medzi ľudí, pracovať a žiť. Ale nijako inak som to vyriešiť nedokázala, tak som trávila celé dni premýšľaním o tom, ako už nežiť.

Jej som o tom nikdy nepovedala. Pretože by to nerozdýchala, bola by smutná a nešťastná, že ja som smutná a nešťastná. A bola by ešte smutnejšia, že jej neviem povedať skutočný dôvod, pretože ho nepoznám. Tak som jej roky klamala o tom, aká som šťastná, ako je v škole všetko v poriadku, že moji priatelia sú stále so mnou a že mám iba veľa práce a preto som stále unavená. Nemohla som jej to urobiť. Nemohla som jej povedať, že som celé dni sama a občas ma chodí skontrolovať jediný človek, ktorému som ochotná otvoriť dvere, či som ešte nezomrela a či mi moja mačka nezožrala tvár. Nemohla som jej povedať, že nevychádzam z domu a celé dni trávim dívaním sa na strop. A ani to, ako stále potrebujem počuť to jej „Dávaj na seba pozor“, lebo je to jediné, čo ma ešte drží pri živote.

„Čo robíš?“ pýtal sa ma Rasťo, keď som spod postele vyťahovala kufor.
„Balím sa, pôjdem domov,“ hádzala som doň bielizeň a knihy.
„Chýba ti mama?“ ukladal mi nohavičky a ponožky úhľadne vedľa seba, aby sa mi do toho kufra niečo vôbec zmestilo. Prikývla som.
„Táňa, chcem ti pomôcť.“
„Čím? Že mi budeš rozprávať, kde všade si po.ebal frajerku?“ vyberala som si z knižnice tituly, ktoré som si nestihla prečítať za posledný polrok.
„Sú to tri roky, do boha! Povedala si mi, že ma miluješ, ja tebe, že ja ťa nie a potom sme sa dohodli, že budeme kamaráti!“
„Však aj sme. A nekrič na mňa,“ hľadala som Vonneguta.
„Ho.no sme, viem, že už do mňa dávno nie si buchnutá, tak čo ti vadí?“
„Som v tých sračkách sama. Predtým sme tam boli spolu,“ vzdychla som si a asi ma trochu upokojilo, že som mu to konečne povedala.
„Tak tebe by bolo lepšie, keby som tam bol s tebou? Takáto si ty kamarátka?“
„Nerozumieš mi. A choď preč, prosím ťa. Naozaj choď preč.“

A potom odišiel. Sadla som do auta a šla domov. Pila som s mamou kávu, chodila som s ňou na návštevy k jej najmladšej sestre, počúvala, ako ma karhá, že nejem ovocie a ako do telefónu hovorí kolegyni, aká je na mňa pyšná a že sa teší, že som prišla na chvíľu domov. A každý jej skutok, každá materská rada či otázka, robili stále väčšiu dieru do môjho sveta. Videla som, ako by neprežila, keby som tu nebola a to ma dostávalo ešte hlbšie k tomu nechutnému dnu, o ktoré sa mi už obtieralo pravé líce.

„Mami, nechceš ísť na víkend ku mne?“
„Do Bratislavy?“
„Hej, na pár dní len, vieš, oddýchnuť si,“ spýtala som sa jej pri večernej káve a ona súhlasila. Vzala som ju na dobrú večeru a keď sme prišli ku mne, otvorila som fľašu vína. Na stole bola stále tá kniha a ja som do toho vína rozdrvila všetky zabletky na spanie, ktoré som dostala od Rasťovej frajerky. Podala som mame pohár a ruky sa mi triasli ako ratlíkovi.
„Tánička, si v poriadku?“
„Som. Nazdravie, mami a prepáč mi, že chodím domov tak málo,“ poháre o seba štrngli.

Mamino telo našli o niekoľko hodín bezvládne u mňa na gauči. To moje trochu dokaličené na chodníku pri paneláku.

Bola to dlhá cesta dolu. Ale nemohla som ju už viac klamať.

Bež ako o život

11.06.2024

Nerada mením svoje zvyky. Keď sa v niečom udomácnim, očakávam, že to tak zostane navždy. Či už ide o vzťahy, jedlo alebo bežecké trate. Keď som pred rokom naposledy bežala po tejto dráhe, položila som donuty na smetiak a rozlúčila sa s Filipom. Jeho žene sa nepáčilo, že chodí behať s niekým, kto má prsia, tak sa prišiel rozlúčiť. Je to valídny argument. Nebola som [...]

Sláva víťazom

14.04.2024

Dvere za posledným narušeným chudákom sa zatvorili a Timo si unavene sadol do kresla na recepcii. Bezprízorne sa díval von. Bolo tam úplné ticho, iba jemné pradenie vonnej lampy rušilo naše bezrečie. Pozerala som sa pred seba a nad čímsi premýšľala. Nespomínam si už nad čím, mala som celkom prázdnu hlavu. Nemám rada, keď sa to deje. Vadí mi to. Ak môj mozog nemá [...]

Koniec sveta

01.04.2024

Mám slabosť pre miesta, kde zastal čas. Také, kde neexistuje sentiment minulosti, ani ťažoba budúcnosti. Miesta, ktoré sú iba tu a iba teraz. Nájdete ich, keď budete kráčať naboso po mokrom piesku a zarývať sa doň pätami. Jedno také poznám. Vždy, keď tam prídem, ocitnem sa v bubline dokonalého Teraz. Nikdy tam nikto nie je, len ja a chlap, ktorý býva na útese celkom [...]

Francúzsko, Paríž

Vo Francúzsku pobodali vojaka hliadkujúceho pred olympiádou

16.07.2024 07:35

Udialo sa tak niekoľko dní pred otváracím ceremoniálom olympijských hier.

Nemecká ministerka vnútra Nancy Faeserová

Nemecko zakázalo extrémistický časopis, urobilo tiež raziu vo filmovej spoločnosti

16.07.2024 07:22

Faeserová zároveň zakázala aj činnosť spoločnosti Conspect Film GmbH, ktorá sa zaoberá výrobou a distribúciou filmov a videí.

Donald Trump, ucho, obväz

Trump s obviazaným uchom na zjazde Republikánskej strany, ľudia skandovali bojuj

16.07.2024 07:00

Keď Trump vkročil do haly v Milwaukee, kde sa zjazd koná, prítomní skandovali "Bojuj! Bojuj! Bojuj!" a zaťali ruky v päste.

dron

Milión dronov za rok? Na Rusov sa v ukrajinských pivniciach pripravuje armáda strojov

16.07.2024 06:38

Námestník ukrajinského ministra pre digitalizáciu chce, aby Ukrajinci vyrábali za rok milióny dronov.

kontroverza

I know the voices in my head aren’t real, but sometimes their ideas are absolutely awesome.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 321
Celková čítanosť: 950910x
Priemerná čítanosť článkov: 2962x

Autor blogu

Odkazy